Rozhovor s Kristínou Hazler

Pani Hazler, ako autorka sa dáte len veľmi ťažko zaradiť, čo je pravdepodobne aj vaším zámerom – ako by ste sa sama charakterizovali?

Život je mnohostranný. Akákoľvek úroveň, akákoľvek téma vyžaduje odlišný uhol pohľadu a určitý jazyk na jej zviditeľnenie a zrozumiteľný prenos. Ja patrím k tým, ktorí radi komunikujú so životom v celej jeho mnohotvárnosti.

Poznali ste politické systémy na obidvoch stranách železnej opony. Aké s tým máte osobné skúsenosti? Kde a ako ste sa cítili slobodne, resp. neslobodne?

To je ťažká otázka. Kedysi som si myslela, že nie som slobodná a usilovala som sa o zjavnejšiu slobodu, napríklad voľne vyslovovať mienku, možnosť cestovať, prístup k necenzurovanej literatúre a pod. Potom sa mi naskytla možnosť túto vytúženú „slobodu“ osobne prežívať, až som si napokon uvedomila, že som akýmsi zázračným spôsobom stratila vnútornú slobodu, o ktorej som ani nevedela, že ju mám. Každodennosť a zhon ma pohltili a ja som už nemala čas ani len čítať či blúdiť myšlienkami. Priority sa postupne presúvali bez toho, že by som to skutočne chcela. Nakoniec nasledovalo niekoľko zemetrasení, ktoré mi pomohli spamätať sa a presmerovať sa zo vsugerovanej alibislobody opäť na tú vnútornú. Nebola a nie je to ľahká cesta.

Vedome ste sa vydali do odlúčených svetov, aby ste mohli spísať svoje príbehy. Išlo vám o „vedomé“ spomalenie či meditovanie?

Dá sa hovoriť o voľbe, keď inú alternatívu nevidíte? Keď už nič nedáva zmysel, keď čierne už nie je čiernym a biele bielym, keď oči neveria tomu, čo vidia, keď uši neveria tomu, čo práve počujú, keď sa na vás rúti svet a zdanlivo sa približuje nevyhnutná katastrofa?

Nie, to nebola meditácia, bol to krok smerom k životu.

Keď tak čítam vaše príbehy, zmocňuje sa ma príjemný pocit uvoľnenia a „spomaľovania“. Je to vaším úmyslom? Chcete ľudí vrátiť, privádzať viacej k ich koreňom, k ich vnútrajšku?

Podľa mojich skúseností má každý z nás možnosť istú tému, ktorá je preňho relevantná, pri istej rýchlosti optimálne vnímať a sám pre seba ju spracovať. Účelom mojej knihy je ponúknuť ľuďom možnosť či rámec nájsť svoju individuálne optimálnu rýchlosť a tak sa vnárať do vlastného sveta zbaveného formálností, resp. evidentnosti a navyše sa oboznamovať so svojou vlastnou multidimenzionalitou, ako aj odtieňmi života.

Napísali ste už niekoľko kníh a poviedok odohrávajúcich sa v rôznych realitách a na rozličných úrovniach vedomia, a pritom sa vždy necháte sama prekvapiť konaním a udalosťami. Čo vás k tomu inšpiruje, čo vás poháňa a podľa čoho sa orientujete?

Inšpiruje ma život sám, jeho neskutočná vitalita a možnosť komunikácie a výmeny, aké vo vonkajšom svete vzácne zažívam, ale ktoré potrebujem ako akýsi zdroj základnej potravy. A medzičasom sa orientujem podľa mojej silnej dôvery v to, že každá otázka sa vynorí práve vtedy, keď už som pripravená prijať odpoveď. Inak povedané, riadim sa podľa vnútorných impulzov, ktoré ma vedú, aby som robila to, čo robiť „musím“.

Často akoby „prepínate“ v poviedkach medzi jedným a viacerými svetmi. Ako sa vám to darí?

Dobrá otázka! V skutočnosti to neviem. Možno je to mojím talentom, možno ide aj o to, že ja sama vnímam iba jeden svet a nepociťujem to ako prepínanie. Viem však o záľube ľudí škatuľkovať, vytvárať obmedzenia a hranice. Takže z určitého uhla to môže vyzerať tak, akoby som nazerala raz do jedného a potom do druhého sveta. (Veď mi to aj istý čas trvalo, kým som sa naučila zaobchádzať s vánkom napr. obáv, ktorý ma ovanul, keď som nazrela napr. do zásuvky s nápisom „strach“. Odrazu som sa našla v iluzórnom svete koncentrovaného strachu a mala som čo robiť, aby som nezabudla, že mi nič nehrozí, že to nie je realita, lebo v tej existuje nádherná paleta a vládne v nej do určitej miery rovnováha.)

Jedna z vašich kníh sa odohráva vo fiktívnom kontajnerovom svete, kde sú ľudia stále obklopení stenami. Čo má podľa vás táto metafora sprostredkovať čitateľkám a čitateľom?

Rôzne – ako som už povedala, všetko sa skladá z viacerých vrstiev, takže kontajner je predstavou viacerých metafor – každý si ju individuálne prispôsobí. Steny označujú akýsi ochranný priestor, do ktorého sa odoberáme pri čítaní, a poskytuje nám možnosť byť na okamih sám so sebou, nezávisle od vonkajšieho diania. Mojím osobným želaním je ukázať aj to, že tzv. izolácia, či už vnútorná alebo vonkajšia, môže byť kreatívnym, objasňujúcim a liečivým momentom. A ak v nás spôsobuje tieseň, či ju vnímame ako obmedzenie, môže to byť spôsobené nesprávne nasmerovaným uhlom pohľadu. Podľa mňa každá jedna životná situácia má v sebe skrytú aj šancu a obohatenie, nezávisle od toho, či sme si toho vedomí alebo nie. Ďalším mojím zámerom je načrtnúť možnosť, že tam, kde si myslíme, že nás obklopujú steny alebo hranice, ešte nemusí končiť svet a život. Inak povedané: len preto, že niečo nevidíme a vedome nevnímame, ešte neznamená, že tam nič nie je a že s tým podvedome nie sme v ustavičnom kontakte, alebo dokonca že s tým nekomunikujeme.

Považujete sa sama vďaka vášmu vzdelaniu a skúsenostiam menej za autora či riešiteľa konfliktov, ale skôr za poradcu či sprievodcu ľudskými témami, niečo ako kouč či tréner vedomia a sebauvedomovania si?

V tejto chvíli ste to celkom dobre opísali.

Komunikujú podľa vášho názoru ľudia v tomto storočí menej s vlastným Ja, vlastnými želaniami a potrebami?

Verím, že neustále takto komunikujú, ibaže si to stále menej uvedomujú. Zdanlivo sa vzďaľujú, pretože mysľou sa nachádzajú v „inom“ svete, napríklad chatujú na počítači, robia čosi z povinnosti či pre iných, avšak aj v takých prípadoch sa pokúšajú komunikovať sami so sebou a poprípade si zodpovedať podvedomú otázku, na ktorú často nachádzajú odpoveď typu: „Tu sa veru nenájdeš.“

Pomáhate ľuďom učiť sa presúvať uhol pohľadu a tým spokojnejšie žiť?

To, čo robím, je, že jednoducho žijem. Možno žijem trošku inak než mnohí iní, a preto sa môže stať, že sa niekto inšpiruje mojím spôsobom života, resp. novou možnosťou, ak uvidí niekde cestu, ktorá tam predtým zdanlivo ešte nebola. Ale áno, možno sa dá povedať, že zámerne zviditeľňujem cesty, ktoré mne samej pomohli jasnejšie vnímať, byť uvedomelejšou a spokojnejšou …

Aký osoh či nadhodnotu môžu pre seba čitateľky a čitatelia získať z vašich poviedok?

Neodpovedala som práve na túto otázku?

Budí to dojem, že považujete človeka za viacnásobne rozštiepenú osobnosť, v nijakom prípade nie za čosi celistvé.

Vnímam to nasledovne: mám schopnosť vytušiť v ľuďoch ich prirodzenú podstatu, potenciál a eventuálne ich jadro. To, s čím sa na svojej ceste k takému človeku stretávam, býva často v protiklade k tomu, čo on sám považuje za svoju osobnosť. Nejeden človek, celkom iste to poznáte, má vo svojom repertoári pripravených viacero osobností alebo rolí, v závislosti od toho, s kým komunikuje a v akom prostredí sa práve nachádza. A áno, niektoré z nich viem vycítiť, pretože to zodpovedá jeho naturelu tieto (nech sú jeho dôvody hocijaké) v rámci jeho kreativity vytvárať. Nepovažujem ich však za oddelené od seba, pretože – ako som už naznačila – majú jedno a to isté jadro.

Ako pri tom sama seba koučujete?

Ako autorka – písaním.

Zdá sa, akoby ste sa vedome/podvedome dištancovali od klasických a bežných metód psychológie a psychiatrie. Prečo? Čo vám pri tom chýba? Akými očami by sme mali pristupovať k ľuďom?

Nedištancujem sa. Každá metóda a technika je iba metódou a technikou. Vytvárajú ju ľudia a ľudia ju aj používajú. Je to podobné ako s tými rozličnými rýchlosťami či frekvenciami. Pri spracovaní osobných tém takpovediac priťahujeme rôzne nástroje. Práve tie, ktoré práve potrebujeme. Ja sama som pred mnohými rokmi – počas mojej neľahkej etapy – potrebovala psychologické poradenstvo. Vtedy mi to dalo veľa. Pomáhalo mi orientovať sa, zastaviť sa, zamyslieť sa a stabilizovať sa. No a keď prišiel pocit stagnácie, keď ma to už neuspokojovalo, tak bol čas ísť ďalej. Podobne aj pri iných metódach a technikách, ktoré som na svojej ceste stretla a vyskúšala či naučila. Keď vo mne vznikali otázky, na ktoré už tá-ktorá metóda nenachádzala odpovede, bol čas pokračovať.

Akými očami by sme sa mali pozerať na ľudí?

S vedomím, že nevieme, v akej vývojovej fáze sa dotyčný človek nachádza, a že existuje možnosť, že to, čo my zvládame ľavou zadnou, môže preňho predstavovať neprekonateľnú horu, a že ani táto skutočnosť ešte stále nič nevypovedá o jeho kvalite. Avšak pri každom pozorovaní iného človeka dostávame informáciu o našej vlastnej kvalite.

Ktoré energie podľa vašej mienky pôsobia na ľudí?

Všetky …? Alebo podľa toto, aký je človek autonómny /suverénny.

Kritická otázka, nakoľko veľa času strávite písaním pri počítači: nemecký filozof Peter Sloterdijk písal v deväťdesiatych rokoch vo svojej knihe „Na jednej lodi“ o tom, že internet vytvára v istom zmysle sociálnych veľkomestských pustovníkov, ktorí strácajú schopnosť udržiavať normálne ľudské a spoločenské vzťahy. Aký je váš názor na túto generáciu, ktorá sa pravdepodobne veľmi skoro stane rozhodujúcou elitou spoločnosti?

V rámci „New Age“, resp. v niektorých iných spirituálnych a ezoterických kruhoch existujú tendencie udržiavať si odstup od akéhokoľvek umelého žiarenia, počítača a Internetu, resp. sa pred nimi rôznymi spôsobmi chrániť. Takéto myslenie spôsobuje strach a spúšťa rôzne úzkoprsé, kontrolujúce a tým blokujúce mechanizmy/spôsoby správania. Ja osobne sa k vami načrtnutej problematike staviam takto: pôsobenie treba pozorovať, „výdobytky“ našej doby vedome používať a nevzdávať sa sebazodpovednosti. Podľa môjho názoru má všetko svoj zmysel. Pochopiteľne, sledujem pribúdajúce virtuálne svety a komunity, ktoré sa pri tom vytvárajú. Vypovedajú čo-to o ľuďoch, ktorí sú „obyvateľmi“ týchto svetov. Týmto sa naskytá možnosť aj týmto spôsobom/touto cestou prísť jedného dňa k poznaniu, o čo im išlo, čo hľadali a prečo potrebovali tento druhý, imaginárny svet.

Stav uvedomelého, t.j. prebudeného človeka bude tej dnešnej generácii „tieňových vojakov“ zrejme chýbať, však? Kedy pre túto generáciu nastane čas prebudenia, akú pomoc potrebuje?

Na túto otázku by som rada odpovedala obrazne:

Predstavte si, že sa nudíte, že vám dlhší čas chýbajú impulzy, že máte pocit, akoby vo vašom živote chýbalo napätie. Potom sa o tom rozprávate so známym a dostanete epochálny nápad: vytvoríte si bludisko so všetkými možnými finesami, len aby nebolo nudné. Každý v ňom niečo nájde: akciu, ponurosť, strašidelnosť, zmätenosť, výzvu, zvodnosť, skreslenie, … Rozchýri sa to. Pri otvorení sa pred pokladňou vytvárajú rady, každý to chce zažiť sám na vlastnej koži. Nevie sa dočkať, ako sa stratí, nenájde cestu, pocíti strach a bude sa robiť akoby mal naozaj obavy a išlo mu o život. Celé podujatie je jednou obrovskou zábavou a prekvitá. Každý deň to isté, tie isté rady pred vstupom. Labyrint zdokonaľujú, stavajú nové, krkolomné, na prvý pohľad neprekonateľné prekážky, aby mohli aj tomu, kto už všetko absolvoval, ponúknuť čosi nové, preborné, neočakávané. A odrazu majú niektorí toho dosť, už sa im nechce, alebo si naozaj nevedia dať rady. Možno sa precenili. Zvolili si príliš veľký stupeň obtiažnosti, alebo dúfali v neopakovateľný moment. Niekoľko dní blúdia a nenachádzajú východ. Niekde uviaznu a nikto im nebeží na pomoc. Prečo aj – nemôže sa predsa nič stať, veď je to len hra… Medzitým sa v bludisku a aj pred ním odohrávajú rôzne scény. Kým známi zablúdeného začínajú so záchrannou akciou, resp. chcú do bludiska vniknúť násilím, iní stoja v napätom očakávaní naďalej v rade a nedočkavo sa tešia na sľubný zážitok. Zamestnanci labyrintu a zodpovedné osoby sa pokúšajú zablúdencov z ich úkrytov vyduriť, oni však nereagujú. Sú do krvi vystrašení, nikomu nedôverujú. Čo robiť? Ako ich zachrániť? Strašidelný zámok prebudovať na príjemné presvetlené miesto, kde z každého kúta znejú lahodné melódie? Čo potom s tými, čo si zakúpili lístky a euforicky sa hrnú do strašidelného zámku?

Čím by bolo prebudenie v takomto príbehu? Nie je predsa prebúdzanie ten moment, kedy sa začneme pozerať skutočnosti do tváre a zisťujeme, že sú medzi nami ľudia, ktorí sa chcú báť, potrebujú strašidelnú zábavu, a preto si vytvárajú bludiská a tmavé zámky; ako aj ten moment, kedy si začneme klásť sami sebe otázku, či nie sme jedným z nich? A kedy sa zobudia zablúdenci? V momente, keď sa rozhodnú otvoriť oči a pripomenú si, spamätajú, že sa nachádzajú v hre, ktorú venovali sami sebe, ktorú chceli sami zažiť, a to že nevedia ako z konopí tiež patrí k prekážkam, ktoré chceli prekonať.

Keby ste si mohli niečo zaželať, osobne i pre svet, čo by to bolo?

Aby si každý najprv pozametal pred vlastným prahom, pretože …

Som presvedčená:

Keby každý robil to, čo je v jeho prirodzenosti, a keby sa každý orientoval podľa seba, keby dôveroval vlastným pocitom, robil krok za krokom a nechal sa niesť vlastnými nohami, keby si nezväzoval ruky a naopak, dovolil im konať… potom by všetko nádherne prechádzalo a plynulo z jedného do druhého. Tým by sme si umožnili spoznať, že máme k dispozícii všetko, čo potrebujeme, a náš svet by bol svetom, kde by namiesto nedôvery panovala dôvera v seba samého a v život ako taký.

 Horst Exler, 2009 (preklad z nemeckého originálu’

5 thoughts on “Rozhovor s Kristínou Hazler

  1. Mila pani Kleinertova,
    dakujem o Vas zaujem podporit “Projekt Experiment”. Projekt Experiment je uzasny projekt takmer dvadsiatich zanietenych mladych ludi. Do Projektu vnasaju uz takmer rok svoju iniciativu, energiu, individualitu a tym ciastocne potvrdzuju moju osobnu filozofiu (ze v dnesnej dobe zanietenie este nevymrelo a zaraky sa este stale deju, resp. su mozne). Podporu hladame v rozlicnych oblastiach: ci uz marketing, reklama, dizajn, tlac, distribucia a tak isto financnu podporu alebo formou sponzorstva.

  2. Mila pani Hazler, rozhovor, ktory Ste poskytla panovi Exler prebudil moju zvedavost a z toho dovodu, by som si velmi rada precitala Vase knihy v slovencine / pretoze v nemcine to predsalen nie je ono a stracam dobry pocit z toho, ze mi unikaju detaily/ Pocitate s tym, ze by sa mohli Vase knihy dostat aj na nas knizny trh? Drzim palce a dakujem za Vasu odpoved, s pozdravom Kleinertova

    1. Vazena pani Kleinertova,
      dakujem za Vas zaujem a tiez, ze sa pokusate citat moje knihy v nemcine. Co sa tyka slovenskeho prekladu – ano, pracuje sa na tom. Vdaka spolocnemu projektu so studentmi Univerzita Konstantina Filozofa v Nitre by sa mala do konca roku 2011 objavit na slovenskom trhu (v slovencine) prva kniha – “Experiment” a priebehu prvej polovice 2012 druha kniha “Clovek a jeho uzdravenie”. Ak by ste chceli projekt “Skupina Experiment” podporit, prosim kontaktujte ma/nas pod: info@kristinahazler.com . Dakujem a prajem nadherne a uspesne dni.
      Kristina Hazler

Napsat komentář