Život ako labyrint

Predstavte si, že sa nudíte, už dlhší čas nemáte žiadne nové impulzy, máte pocit, že Vášmu životu chýba napätie. Potom sa o tom rozprávate so známym a dostanete prevratnú myšlienku:

Vybudujete si labyrint so všetkým možnými a nemožnými atrakciami, aby samozrejme nebol nudný. Pre každého má niečo: akciu, temnotu, strašidelnosť, mätenie, zvádzanie, výzvy, lákadlá, skresľovanie. Správa o ňom sa nesie široko-ďaleko. Pri otvorení sa pri pokladniach tvoria dlhé rady, každý ho chce zažiť, každý sa neskutočne teší na to, ako sa v ňom stratí, ako sa poriadne vydesí a ako sa bude báť. Celé je to ohromná zábava, podnik s tým neuveriteľne prekvitá. Každý deň núka ten istý obraz – rady čakajúcich pred vchodom. Park neustále rozširujú, budujú nové úskalia, nové stupne náročnosti, len aby mali aj tí, ktorí v ňom už boli, nanovo čo objavovať. Po čase však  toho majú predsa niektorí už dosť. Možnože len precenili svoje sily. Možno si vybrali príliš vysoký stupeň náročnosti alebo chceli hneď na prvý krát zažiť čo najviac zábavy. Tápajú, blúdia, už niekoľko dní a nedarí sa im nájsť východ. Trčia na jednom mieste a neprichádza nikto, kto by im pomohol – prečo by aj mal?- nič sa im predsa nemôže stať, veď je to len hra ktorú si vybrali … V labyrinte a pred ním sa medzitým odohráva mnoho odlišných scenárov. Kým príbuzní zablúdených už plánujú záchranné akcie alebo chcú dokonca zbúrať „úspešný“ labyrint, iní, nič netušiaci, pred ním ešte stále čakajú v rade, aby sa mohli zabaviť. Kompetentní sa snažia diskrétne vyviesť tých stratených z ich úkrytov, ale tí často nereagujú, pretože sa boja, nikomu nedôverujú. Čo robiť v takom prípade? Prebudovať bludisko na útulný priestor, ktorým sa nesie upokojujúca hudba a každý, aj ten najskrytejší kút je výborne osvetlený? Čo potom s tými vonku, ktorí ešte čakajú na vstup a si v predpredaji alebo dokonca na čiernom trhu zohnali extra vstupenky na propagovaný extrémne strašidelný labyrint?

Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.

Ale keď už raz trčíme v tom labyrinte, tak ho môžeme brať ako výzvu, intenzívnu skúsenosť, dobrodružstvo alebo aj ako hru. Veď aj v ozajstnom, dobre postavenom bludisku sa môže stať, že nás na chvíľu opustí odvaha, že viac už nechceme ísť ďalej, že zúfame a nevieme, kde je vpredu a vzadu, kde vľavo či vpravo. shutterstock_131694416Stokrát sme oľutovali ten moment, keď sme do bludiska vstúpili, preklíname chvíľu, kedy nám napadla myšlienka dať sa na také dobrodružstvo. Ak by nám to nebolo trápne, ak by sme nemali strach, že nás naši priatelia a známi vysmejú, už dávno by sme kričali: „Zachráňte ma!“ alebo „Neviem nájsť východ, prosím, ukážte mi cestu“ alebo „Je tu tma, bojím sa, zasvieťte mi prosím!“ alebo „Som sám(a), stratený(á), mám strach a neviem ako ďalej – prosím, pomôžte mi, nenechajte ma tu …“ alebo „Už mi tejto zábavy fakt stačilo, už viac nechcem, mám toho dosť, plné zuby, prosím, ukážte mi, ako sa z toho dostanem …“ a … ak práve nie sme vo vysokomodernom, pretechnizovanom, počítačom ovládanom Disneyworld, kde len jediné stlačenie gombíka na špeciálnych náramkových hodinkách postačuje na to, aby sme sa spojili s centrálou a otvorili si bránu … ak teda od samého začiatku až do konca pevne veríme, že sme odkázaní len sami na seba (čo samozrejme patrí ku hre), nemáme potuchy či je niekde nablízku dobrá duša, či nás niekto v našom zúfalstve počuje a zachráni … tak sa natíska otázka, ako veľmi musíme byť zúfalí, ako veľmi musíme byť na konci s nervami a silou, koľkokrát musíme prejsť tou istou cestou alebo točiť sa kolom-dokola, kým sme pripravení zavolať o pomoc alebo spamätať sa, zamyslieť sa, poobzerať sa a precítiť, či je východ naozaj tým, čo hľadáme alebo či naše predstavy o ňom, ako má vyzerať nie sú práve tým, čo nám bráni zbadať ho, hoci ho máme pravdepodobne po celý čas rovno pred nosom. Možno si stačí zložiť z očí špeciálne (bludiskové) okuliare, aby sme rozpoznali, že to čoho sa obávame, čo nás pletie a máta nie je skutočnosť, ale naopak, že je to virtuálny svet, hra, s ktorou sme sa viac-menej dobrovoľne stotožnili, niečo ako hologram, ktorý môže zmiznúť stlačením správneho gombíka. Možno…

Na život sa dá hľadieť ako na labyrint, ktorý, ako sa zdá, má určité zákonitosti a zariadenia. Sú nimi tie nespočetné, navzájom popreplietané cesty, ktoré nás niekedy zámerne odvádzajú ďaleko od cieľa a naopak, niekedy nás k nemu vedú neuveriteľne blízko, len aby sme znovu skončili niekde v slepej uličke. Sú križovatky, ktoré nám sugerujú, že sa musíme okamžite rozhodnúť len pre jednu cestu, pre jeden určitý smer. Sú aj odpočívadlá, kde sa človek môže občerstviť, oddýchnuť si, ale kde sa môže aj zabudnúť. Sú rozptýlenia najrôznejších foriem, prispôsobené potrebám každého jedného z nás. Sú tam zábrany a prekážky, ktoré musíme zdanlivo zdolať, preskočiť, prejsť. Sú krajiny, zahalené v hustej hmle a naopak, také, ktoré nás oslepujú ostrým svetlom. Sú kaluže s blatom, dážď, blesky a hromy, ale aj slnko. A sú posolstvá, posolstvá očividné alebo aj skryté, viac či menej zašifrované ukazovatele smeru, ktoré si človek najprv musí všimnúť a musí sa naučiť ich reč. Dômyselná vec, tento labyrint. Pripadá to, akoby pre každého existoval jeho vlastný, osobitý, ale vyzerá to aj tak, akoby existoval aj jeden jediný, veľký labyrint pre nás všetkých, nezávisle od toho, či sme čierni, či bieli; bohatí alebo chudobní; múdri alebo jednoducho uštrikovaní. Každý z nás sedí vo svojom vlastnom kúte, každý má vlastné cestičky, vlastnú úroveň náročnosti – pravdepodobne podľa toho, akú má každý z nás predstavu (či už vedome alebo podvedome), že čo potrebuje k vlastnému vyslobodeniu, uzdraveniu, vývinu, nájdeniu domova, sebapoznaniu.

Keď človek uprostred svojho vlastného, možno dokonca samým sebou vymysleného labyrintu stratený kričí o pomoc a podporu, ako sa mu dá pomôcť? Jednoducho prísť – najlepšie s nejakým vrtuľníkom, spustiť rebrík, vytiahnuť ho odtiaľ a potom odletieť? Ale ako a kam? Ako, keď sa pri stavbe jeho labyrintu nepočítalo s pristávacou plochou pre vrtuľník? Ak nebola naplánovaná žiadna možnosť záchrany zhora a všetko je uzavreté? A kam s ním, keď on je presvedčený, že sa aj tak k svojmu cieľu/východu musí dostať sám, že musí bez cudzej pomoci nájsť tú správnu cestu? Ako zachrániť niekoho, kto má vo svojej zmätenosti, vo svojom zúfalstve, vyčerpaní, zatemnení zmyslov presnú predstavu o tom, ako má vyzerať jeho vyslobodenie, jeho vhodná záchrana? Ako sa dá pomôcť niekomu, kto síce volá o pomoc, ale každú (záchrannú) akciu vníma ako nové ohrozenie, nové pokušenie, lákanie na scestie a uniká a schováva sa? Čo vtedy, ak má záchranná helikoptéra obmedzené možnosti vyťaženia a je v nej voľné iba jedno miesto, a človek volajúci o pomoc sa nechce vzdať svojej batožiny plnej suvenírov, ktoré nazbieral počas dlhej cesty labyrintom? Chráni si batoh vlastných spomienok na veľké a malé víťazstvá, porážky, radosti a sklamania.

Bojíme sa – my stroskotanci – že keď tento ruksak zložíme z pliec, tak že stratíme všetky naše spomienky, naše vedomosti, naše skúsenosti, nás samotných, naše „Ja“. Bojíme sa, že potom už nebudeme vedieť, kým sme. Horko-ťažko sme si vytvorili predstavu, obraz o sebe a zaplatili za to príliš vysokú cenu. Celkom sami, bez akejkoľvek podpory, sme preskúmali mnoho temných kútov a uličiek, ale aj rozkvitnutých lúk, slnečných pobreží, hlbín mora a výšky štítov. Každý jeden zostup, každý výstup, každé pošmyknutie a znovuvstávanie, každé zúfanie a pozviechanie sme si zabalili do tohto nášho ruksaku. A teraz? Teraz sa s tým máme rozlúčiť? Bez neho sa nechať zachrániť, bez neho sa nechať vytiahnuť? A čo teraz? Čakať na iný vrtuľník, ktorý ponúkne viac miesta? Pokúsiť sa ďalej putovať mätúcou krajinou a predsa len veriť v happyend? Možno predsa len nie je tak ďaleko… Možno chýba už len pár krokov… Možno sme len za rohom a nevidíme ho. Čo ak sa necháme zachrániť, odniesť preč a nikdy sa nedozvieme, že sme boli tak blízko cieľa. Po celý život sa budeme cítiť ako porazení, neschopní, ktorí boli odkázaní na cudziu pomoc. Po zvyšok života v sebe budeme cítiť akýsi nepokoj. Táto neistota – ak by sme vtedy predsa len išli ďalej – čo ak by sa nám to bolo podarilo? Budeme sa zožierať, budeme rozorvaní, medzi spomienkami na ten náročný čas a potrebou vyskúšať to ešte raz? – aby sme si dokázali, aby sa nám to konečne podarilo, aby sme prišli do cieľa, aby sme znovu mohli stáť pred sebou a pred ostatnými so zdvihnutou hlavou.

Ako pomôcť a zachrániť človeka, ktorý si sám nie je istý, či chce byť zachránený?

Tento článok bola 3 kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Linda Magátová

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1.  “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!