Zmysel nášho bytia

Jedno máme všetci spoločné – túžbu po pravej láske a po nás samých. Niekde hlboko v našom vnútri tušíme – vieme, príp. dúfame, že to, čím sa zdáme byť, čo si o sebe predstavujeme, ako sa vnímame alebo za čo nás iní majú, nie je všetko čo sme – alebo nemôže byť všetko. Často si smutne spomíname na bezstarostné, sebazabudnuté okamihy z detstva, momenty, v ktorých medzi nami a svetom neboli žiadne hranice. Momenty, kedy nám pri nohách ležal celý vesmír, a my sme sa napriek tomu necítili byť ohrození. Zvedavosť, fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita… kam to všetko zmizlo? Kde to ostalo? Patrí to naozaj len do škôlky, ba pre mnohých dokonca ešte do času pred tým? Je zákonom dospelosti, zákonom ľudstva to, že človek musí byť už len vážnym, ustarosteným, uponáhľaným a smutným?

V puberte mali mnohí z nás plány, ideály. Verili sme, že presne vieme kde je sever, čo musíme robiť, ktorým smerom, ktorou cestou sa máme vydať. Možno, že sme nemali žiaden určitý cieľ, ale smer a konanie boli jasné. Láska a sloboda, sloboda a radosť, radosť a ľahkosť, ľahkosť a vitalita, vitalita a láska. Boli časy, keď sme cítili seba, našu silu, náš potenciál, naše možnosti, naše plány. Mysleli sme si, že sme tak silní, že sa nám nič nemôže postaviť do cesty. Žiadna zaprášená politika, režim so svojím ostnatým drôtom, päťročnicami a rozpočtom, staromódne náboženstvo, neústupné zákony a ani rodičia, s ich vlastným svetom, ich neprekonateľnými starosťami a predstavy. Nie, nechceli sme nikomu ublížiť. Nechceli sme ísť cez mŕtvoly. Nechceli sme sa úmyselne stať rebelmi, revolucionármi. Chceli sme si len žiť svoj život a verili sme, že sa nám to podarí. Cítili sme v sebe právo na sebarealizáciu, vlastnú tvorbu, vlastnú skúsenosť, vlastnú cestu – a zdalo sa nám to byť také jednoduché – jednoducho len kráčať, žiť a byť, ako a akí sme boli.

Kam to zmizlo? Kde sa podel ten náš elán, motor a hnacia sila?

Odložili sme ich ad acta, s odôvodnením že to bola iba mladícka naivita, pubertálny blud?

Trávime dnes naše voľné chvíle radšej pred televíziou? Denne pozeráme do blikajúcej obrazovky a očakávame neznámymi zorganizované rozptýlenie, zabudnutie, ba dokonca chceme, aby nám boli sprostredkované a navodené pocity, po ktorých tak prahneme. Veríme v dobrý program. Niečo zvláštne a neočakávané, niečo čo sa na okamih dotkne nášho srdca, pohne naším duchom, nás oživí a zaženie každú prázdnu minútu, každý okamih nečinnej prestávky. Len nezostať sám so sebou! A tak si nechávame niečím a niekým cudzím odvádzať našu pozornosť. Ale kam?

Dnes nedokážeme, alebo nechceme vypnúť pri činnostiach ktoré zvládame automaticky, ľavačkou. Keď šoférujeme, keď to ide akoby samé od seba, načo sa uvoľniť a nechať priestor kreatívnym myšlienkam? Nie, to je v dnešnej dobe asi príliš nebezpečné. Radšej sa necháme riadiť navigačným systémom, ozvučovať sa výkonnými reproduktormi a pritom usilovne telefonujeme, aby sme takto ušetrené minúty a hodiny mohli nerušene stráviť doma pred televíziou, počítačom, internetom. Dokonca už aj na idylických miestach, vo vysnívanom raji, na ktorý sme roky rokúce šetrili, aby sme si dopriali, konečne vypadli zo zabehaného a užili si inšpirujúcej exotickej nádhery, oddychu a slobody, visíme na mobile alebo mp3 prehrávači, nepustíme ich ani na okamih z ruky. Časy sa zmenili – romantické prechádzky vo dvojici na opustenej pláži pri západe slnka sú síce ešte stále v kurze – pribudlo však niečo nové: každý kráča so svojím telefónom pri uchu, alebo zahĺbený v sms-kách a chatoch, nepretržite spojený s virtuálnym svetom. Zabudli sme? Nechceli sme pôvodne na pár dní vypadnúť? Ďaleko od známeho, zabehnutého? Byť len sami so sebou? Voľní, bez nutných vysvetľovaní, správ, komentárov? Jednoducho na okamih len dýchať, vychutnávať, vnímať, cítiť, uvoľniť sa, byť?

Čo by sa stalo, keby sme my „dospelí“ raz na hodinu všetko vypli – televíziu, rádio, internet, telefón, rodinu, priateľov a všetky starosti a povinnosti? Keby sme si darovali jednu hodinu v ktorej by nebolo nič z toho, čo na nás tlačí, ovplyvňuje, umelo poháňa, dezorientuje, zaťažuje, núti fungovať. Hodinu, počas ktorej by sme jednoducho boli takí, akí v tej chvíli sme. Šesťdesiat minút osamote, bez zodpovednosti, vysvetľovania a spytovania sa. Časový priestor počas ktorého by sme nemuseli robiť nič mimoriadne. Na nič nečakať, nechcieť mať prevratné alebo osvietené myšlienky a prežívať, dýchať nezávisle od predstáv čo sa má počas udiať. Jednoduchým rozhodnutím vkročíme do takej hodiny a uvidíme, zažijeme čo sa udeje, ako sa cítime, čo si myslíme, čo sa počas takej jednej hodiny v nás odohráva. Alebo možno ani len to! Možno sa nechceme ani len pozorovať. Jednoducho robíme to, čo nám ako prvé zíde na um, alebo ani len to nie. Môžeme robiť všetko a nič.

Čo sa stane počas takej hodiny? Ako to budeme prežívať, ako sa nám bude páčiť ten svet bez povinností, starostí, zákonov, bez času, bez „musieť“ a „smieť“?

A čo by sa stalo alebo ako by sme sa cítili ak by nešlo o jednu hodinu? Čo ak by sme si drzo dovolili venovať takémuto experimentu rovno týždeň alebo dokonca mesiac?

Čo by sme robili celý mesiac, ak by sme nemuseli umývať riad, upratovať, chodiť do práce? Keď by sme sa mohli ale nemuseli s nikým rozprávať a na nič odpovedať? Keď by okolitý svet, tak ako ho poznáme – mediálne – ustúpil do úzadia? Z čoho by pozostával taký jeden deň, týždeň, mesiac, ak by nás nikto či už priamo alebo nepriamo – v kódovanej reči – v podvedomí nekŕmil permanentne akýmisi správami a nesnažil sa nám vsugerovať kam máme obrátiť našu pozornosť, čo si máme myslieť, čo máme robiť a čo má byť našou prioritou?

Kde by sme spali? Čo by sme jedli? Jedli by sme vôbec? Boli by sem hladní, smädní – a čo by sme si dali? Na čo by sme mali chuť? Po čom by sme túžili? Čoho by sa dovolávalo naše Ja?

Prekvapili by sme sami seba?

Spoznali by sme na sebe niečo nové?

Alebo máme z takého experimentu strach? Pred čím?

Čo všetko by sa tak mohlo stať? Zrútil by sa bez nás  už v prvej minúte svet? Neprežili by sme my bez sveta? Alebo by sme sa nebodaj dozvedeli zrazu o sebe veci, ktoré radšej vidieť a vedieť nechceme? Ktoré sa tajne, bez toho, aby sme to sami vedeli, aby sme si to sami pripúšťali, s veľkou námahou pokúšame udržať pod zátkou? A čo ak stretneme v sebe nejakú príšeru, netvora, pred ktorým sa celý ten čas zúfalo snažíme ochrániť naše okolie? Alebo možno stretneme dokonca svoju lepšie JA, ktoré sme zdanlivo nútene odsunuli na neskoršie, keď bude všetko vybavené, keď už nebude čo robiť, aby sme si ho potom v pokoji mohli užiť? Časť zo seba samých, povestné mäkké jadro pod pevnou škrupinou, ktoré si úzkostlivo chránime a nechceme pre istotu nikomu ukázať aby sme sa nezosmiešnili. Neprezradiť sa, že aj my sme jedným z tých „naivných“ idealistov. Až po nejakom čase, keď nám náš tvrdo vybudovaný status a imidž znovu dovolia robiť bláznivé veci, potom sa možno budem môcť otvoriť, ukázať a sami aj spoznať a uznať túto svoju skrytú časť. A čo ak sa v tom bezčasovom čase stretneme so sebou ako s uboleným dieťaťom – bezbranný, zahriaknutý, odmietnutý, bojazlivý, stratený? Alebo nás prekvapia staré sny, myšlienky a túžby, s ktorými sme sa už dávno rozlúčili?

S najväčšou pravdepodobnosťou najskôr zistíte, že ste len unavení, nič iné ako neskonale unavení. Len spať a spať? Celú večnosť! Nevedieť o ničom a nikom, dokonca ani o samom sebe? Dobre, tak spite! Len si pekne pospite – jeden deň, jeden týždeň, jeden mesiac… ak je to práve to, čo chcete. Nebuďte ale prekvapení, ak počas toho začnete znovu snívať, liečiť sa, prichádzať k sebe alebo sa len jednoducho spoznávať…

Nech je to, čo chce – „ It´s your time!“ – to je váš čas!

V jednej takej hodine samej so sebou sa mi zjavil nasledovný príbeh:

Prvý obraz – ľudská perspektíva:

„Jeden biely muž medzi mnohými čiernymi. Široko-ďaleko žiadna civilizácia, všetko ešte nedotknuté a prirodzené. Všetci tancujú. Mladý biely muž nevie precítiť rytmus. Snaží sa robiť všetko tak ako ostatní, ale jeho tanec vyzerá inak. Neplynie. Pohyb je kostrbatý, telo jednoducho nechce ani zanič domorodý rytmus preložiť. U všetkých ostatných to vyzerá neuveriteľne jednoducho a zábavne. shutterstock_52745428Mladý muž sa však namiesto uvoľneného pocitu topí v pote, je frustrovaný, nahnevaný sám na seba, sklamaný. Zdá sa mu, že je úplne jedno, ako veľmi sa snaží a ako usilovne trénuje, nič sa nezlepšuje. Ako by nestačilo, že je oveľa vyšší a neforemnejší ako ostatní. Hoci je väčší, nemá ani zďaleka toľko sily ako jeho kmeňoví bratia. Pri behaní im nestačí, ledva lapá po dychu. Čím sa len previnil, že ho Boh potrestal takým nemotorným telom? Čo musí všetko preto urobiť, aby sa im vyrovnal? Ako môže odčiniť svoj trest? Pykať? Nech to je čokoľvek, chce byť konečne presne taký ako jeho bratia. Nechce vyčnievať z radu! Nechce byť niečím výnimočným! Všetci sú rovnakí, len on je taký nešikovný! A oni nechápu čo sa s ním deje. Poznajú ho už od detstva. Na svet ho priviedla biela, elegantná žena, ktorá krátko na to zomrela. Títo ľudia nemysleli nikdy v dimenzii čierny a biely. Neprikladali tomu žiaden význam. Vychovali chlapca ako jedného zo svojich a zabudli ho upozorniť na inú farbu pleti. Pre nich to nič neznamenalo. Bolo jedno či pri tanci, behu alebo pri iných prácach. Koniec koncov bol každý z nich akosi iný a mal svoje vlastné kvality.

Mladý muž postupne starol a ešte stále nedokázal tak dobre ako ostatní telom preložiť rytmus. Predsavzal si – ako hlavný cieľ na zvyšok svojho života – byť tak dobrým, dokonca lepším ako jeho kmeňoví bratia. Pracoval na sebe tvrdo. Jeho vôľa bola veľmi pevná a čoskoro priniesla ovocie. Zdalo sa mu, že sa naučil konečne chodiť, myslieť, cítiť, tancovať a spievať tak, ako čierny muž. Človek by mohol povedať – dokonca „černejší“. Táto výzva ho poháňala, stala sa jeho motorom a zmyslom života. Časom mu vlastný kmeň už nestačil. Nestačilo mu už sa merať s najsilnejšími a najlepšími kmeňovými bratmi. Nedôvera v samého seba v ňom bola tak hlboko zakorenená, že v ňom skrslo podozrenie že keď predsa len dokázal prekonať svojho najlepšieho kmeňového brata, tak musí byť jeho kmeň vlastne úbohý a tak sa vydal na cestu do sveta za menej „úbohým“ cieľom. Vyzýval mnohých najsilnejších „mužov kmeňa“ celého sveta, až kým sa nestretol s tým „najväčším“ a si dokázal, že dokonca aj s ním dokázal držať krok. Po celom svete vstrebával a učil sa všetkému čo v jeho predstavách mohlo posilniť jeho mužskosť. Až prišiel deň „D“, kedy dosiahol svoj vytúžený cieľ. Konečne sa stal pravým mužom! – pomyslel si. Ale jeho radosť trvala len veľmi krátko. Do jeho života onedlho vstúpila veľká prázdnota. Čo mal zrazu robiť? Čím sa zaoberať? Kam mal ísť? Zrazu nemal žiadne ďalšie úlohy, žiadne výzvy. Ako mal bez toho žiť? Naučil sa predsa len stále sa naháňať za lepším a lepším výsledkom, prekonávať svoje limity, byť neustále v pohybe, hľadať, učiť sa, vyzívať seba a iných. Stále zdolávať nové vyššie úrovne, prekážky, prekračovať hranice, znova a znova prekonávať svoj vlastný tieň, všetko cudzie prijímať a učiť sa ovládať.

Na bieleho muža dopadol nekonečný smútok a ťažká depresia. Po prvýkrát v živote nevedel čo má robiť. Konečne… konečne mohol povedať – „som taký ako ostatní“ – ale! … bol taký naozaj? Prepadla ho neistota. Sedel na brehu rieky a zrazu si uvedomil svoj obraz vo vode. Vyskočil, otočil sa a pomyslel si: „Niekto cudzí ma po celý čas pozoruje!“ Skrslo v ňom však podozrenie, že to nebol nikto cudzí! Ešte raz sa sklonil nad vodou a cudzinec naňho znovu zazeral. Pristúpil bližšie, pozeral sústredene do vody a pomaly začal spoznávať tohto cudzinca, približovať sa k nemu, spriateľovať sa s ním, však bol všetko iné, len nie on sám. Alebo nie?

Druhý obraz – duševná rovina:

Duša sa rozhodla inkarnovať do tela bieleho človeka, v ktorom chcela lepšie rozviť svoje schopnosti a svoj potenciál. Na to si vybrala jeden kmeň v Afrike, ktorý žil akoby zo dňa na deň, v súlade s prírodou a okolím. Duša si predsavzala, že svojimi vlastnými kvalitami obohatí kmeň a tak prispeje k jeho ďalšiemu rozvoju. Sila vôle bola totiž sila, ktorá istým spôsobom chýbala kmeňovým bratom na to, aby sa vo svojom rozvoji posunuli ďalej.

Tretí obraz – ľudská a duševná rovina:

Muž si prezerá svojím srdcom ešte raz obraz vo vode. Duša sa spoznala! – to bola ona, ten muž vo vode. Muž (človek) v tom istom okamihu prekvapene zvolá: „To som predsa ja!“, sadne si a neveriac, udivene si vloží hlavu do dlaní. Bola to veľmi dlhá cesta kým spoznal sám seba si uvedomil, že sa mylne pokúšal stotožniť so silami ostatných. Ale teraz!… Teraz sa mohol slobodne vrátiť do svojho kmeňa a konečne robiť to, čo mu ležala na duši, pre čo sa práve tam u nich narodil. Akoby mu spadli klapky z očí, zrazu spoznal svoje kvality a svoju úlohu. Musel sa vrátiť k svojmu kmeňu a naučiť ich silnej vôli, ktorú .. – áno, teraz všetko dostávala svoj zmysel – po celý ten čas trénoval. Konečne mal (človek) novú výzvu, činnosť, plán, zmysel! – duša krúti vnútorne hlavou a vie svoje…

Štvrtý obraz – biely muž sa vracia:

Prekvapený nájde inú osadu. Domorodci sa medzitým rozvíjali ďalej, pochopili a porobili veľa nových vecí. Zronený sa im prizerá a myslí si: „Tu nemám už viac čo robiť, moja úloha je už dávno splnená.“

Čo mi tým chcel vtedy pred rokmi tento príbeh povedať? Znamená to že naša úloha, kvôli ktorej sme sem prišli, sa môže vybaviť sama od seba? Sme zvyknutí vydávať veľa námahy pre nič? Stačí samotné bytie? Stačí, že sme? Je možné, že len tým, že sme takí, akí sme, môže vzniknúť/stať sa niečo, dokonca niečo nápomocné, zázračné?

Dokážeme sa s takým niečím vyrovnať a byť spokojní? Nie je to príliš jednoduché? Príliš obyčajné? Život bez snahy? Bez nutnosti víťaziť? Bez túžby stať sa najlepším? Bez túžby pomáhať? Vo vedomí, že sa stane všetko prirodzene? Dokážeme to zniesť? Dôveru, plynutie života, bytie?

Tento článok bola 4-tá kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Elena Majzelová

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1.  “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. Zmysel nášho bytia
5. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!