Chceš pomôcť svetu? – rob svoj džob – dýchaj!

Dnešná doba je plná zvratov a nepríjemných ozvien. Na dennom poriadku sú šokujúce správy z celého sveta, ktoré sa nám pokúšajú nahovoriť, že už nie sme pánmi nášho života. Niekde v nedohľadne iní páni a dámy rozhodujú o chode sveta, o výmene informácii, ako aj o obsahu ktorejkoľvek peňaženky. Za našimi chrbtami sa starajú o naše dobro, očividne presne vedia, čo je pre každého z nás najlepšie, čo potrebujeme a chceme. Správy z tlače a obrazovky nám neúnavne sugerujú, že ich konanie a rozhodnutie bolo – ako inak – nevyhnutné. A tak zadržiavame dych raz v nemom úžase, inokedy zo strachu a pocitu bezmocnosti a tajne pritom dúfame, že akokoľvek to dopadne, nás osobne sa to až tak tragicky nedotkne.

Zem sa otriasa. Na mnohých miestach sa zaplnili ulice oduševnenými ľuďmi, myšlienka revolúcie ožila ako už dávno nie. Oheň nádeje vo vytúženú zmenu preskakuje rýchlosťou vetra zo strechy na strechu. Tisíce z nich vychádzajú po trúchlivých desaťročiach zo svojich ulít s rozhodnutím už sa viac neschovávať za múrom svojich štyroch stien. Poháňa ich iskra nádeje na lepšie časy a právo sebaurčenia. Nádej, ktorá im dodáva krídla a splnomocňuje ich robiť veci, na ktoré včera ešte ani nepomysleli. Masovo skandujú a dovolávajú sa popravy toho jedného, ktorého smrť má byť ich vlastným vykúpením. Iná krajina, iná kultúra, iná sila a moc. Na hlavných námestiach rozkladajú stany a pomocou tichej trucovitej demonštrácie dúfajú a apelujú, aby sa vrchnosť spamätala. Tak to predsa nemôže ísť ďalej – rozhodne a odvážne zaštrngajú kľúčmi: iní nás predsa priviedli do tejto mizérie a my sa v nej už ďalej nechceme viezť.

Pravda je, že nikto nevie, ako ďalej, čo sa stane. Niečo sa osamostatnilo, správa sa „nepredvídateľne“. Na jedno koryto ich bolo príliš veľa. Dlhé sú zástupy tých, čo chceli surfovať na zelenej vlne a určovať kam a ako dlho to tak má ísť. Vieme o nich, a tak sme sa len zhlboka nadýchli a zadržali dych dúfajúc, že raz – čoskoro príde niekto a konečne im dá červenú. My predsa tiež potrebujeme prestávku a zabudnutý pocit sviežosti v našich zredukovaných pľúcach. A tak sa aj stalo – kríza sa vraj skončila. S úľavou sme si mohli vydýchnuť – aj tentokrát sme mali šťastie, znova všetko dobre dopadlo, vyšli sme len s odretými ušami. Vzácna to chvíľa radosti, no ilúzia svätí prostriedky. Tam totiž nebolo nikoho, kto by im bol ukázal červenú kartu. Nie, to len niekto povolil našu reťaz a dovolil nám sa na chvíľu slobodne poobzerať. S malým výbehom a v zápale šťastného šantenia sme mali zabudnúť, ako a kde nás tlačila topánka. A ako sme na tom dnes?

Prehýbajú sa už konečne Vaše bankové kontá, praskajú peňaženky? Zachránila Vás tá povestná Zóna? Vrchnosť sa konečne umúdrila a koná tak, že je zaistená naša, Vaša budúcnosť? Už žiaden strach, žiadna panika? Kdeže!

Zdá sa, že Svet tak ako sme ho poznali sa rúca. Môže byť, že zajtra už nič nespoznáme, nebude stáť ani jeden známy kameň na kameni. Tušíme to kdesi v podvedomí, nevieme čo s tým, a tiež sa nechceme len donekonečna báť. Na ulice sa nám už veľmi nechce vychádzať, to všetko sme tu raz, či viackrát mali. Sme unavení z prevratov, nežných revolúcii a nádejí. Nechceme predsa veľa, chceme si žiť svoj život v pokoji, bez neustálych obáv, bez toho, že by kdesi poza bučky ktosi zasahoval do našich predstáv a búral naše plány. Nech si tí, čo to potrebujú, brnkajú na svoje vlastné struny, nech si hrabú na svojom vlastnom piesočku. Dajte im ostrov, dajte im javisko a oponu, dosky, čo znamenajú svet. Nech si tam mátožia, sľubujú hory-doly, vyskakujú vysoko, pozerajú zhora, panujú a rozkazujú, reglementujú a regulujú. Nech si tam hromadia a zveľaďujú, investujú a bankrotujú, krízujú a zachraňujú. Uznávam, každý človek potrebuje priestor na svoje vyžitie, ale prečo musia šliapať po pätách zrovna nám?

Čo chcem tým všetkým vlastne povedať? Tým vysnívaným ostrovom sa im stala naša zázračná, modrá, milovaná planéta. Nič nepomôže zúfať si, filozofovať, zamýšľať sa a analyzovať, ako sa to mohlo stať, kto im to všetko dovolil. Je ako je, to je ten fakt. To je momentálna pozícia každého z nás. Tlačí nás, tečie nám do topánok a niet sa kde skryť, kam utekať – globalizácia to vyriešila za nás – zdá sa, akoby už nebolo miest, kde by sa dalo slobodne dýchať. A ja hovorím – to nie je pravda! Každý má miesto pokoja, každý má svoj osobný priestor a každý ho má vždy zo sebou, je jedno, kde sa práve nachádza. Tento priestor si Ty. Ty v sebe rozhoduješ o Tvojich náladách, o tom, kam nasmeruješ svoju pozornosť. Ty rozhoduješ o tom, či sa necháš vtiahnuť médiami, hystériou a vyraziť si dych. Ty máš moc nadýchnuť sa. Dych znamená život tu na Zemi. Dych je niečo, čo nás každý okamih obdarováva vitalitou, pohybom, kreativitou a láskou. Prečo ho teda preboha zadržiavať? Nevidíte, čo to s nami robí? Redukuje nás, oslabuje, robí nemými, odovzdanými, hluchými. Čo myslíte, ako dlho sa dá napredovať so zatajeným dychom, počúvať na svoj vnútorný hlas, uskutočňovať svoje túžby a sny? Život predsa nie je plytký, strnulý a bezduchý. Život plynie, hrá sa, tancuje. Život sa sám o sebe nespráva ako doprava v zápche. Život nečaká, kým sa semafor prepne, kým mu niekto uhne z cesty. Život žije – sám o sebe, nezávisle od toho, či sa na ňom podieľame, alebo nie.

Tajomstvo dychu je, že nám prináša a pomáha vnímať, cítiť vlastnú pravdu. Dych je to, čo nám ako prvé oznamuje, či nám niečo smrdí, či je niekde hustý a lepkavý vzduch. Dych je ten, čo nám v prípade požiaru radí skôr, než uzrieme oheň o pocítime jeho žiaru, že treba buď otvárať okná a púšťať čerstvý vzduch, alebo brať nohy na plecia a bežať kade ľahšie.

Áno, dýchať znamená cítiť aj to nepríjemné. Dýchať znamená byť on-line, byť up to date. Ak sa nám ťažko dýcha – máme hneď po ruke potrebnú informáciu – vieme, že sa čosi deje, žeby sme mali reagovať. Dych je našim verným spoločníkom aj v ťažkých chvíľach, je našim poradcom a signálnym majákom. Ak teda ešte stále zadržiavame dych – ako a odkiaľ máme vedieť čo sa deje, kde a kam ísť, čo robiť?

Podľa mňa je jedno či si niekým, kto sa v dnešných rozporuplných, chaotických, zdanlivo bezvýchodiskových, do bezvedomia nás kdesi ženúcich časoch pýtaš: Čo môžem urobiť, ako môžem Svetu pomôcť? Alebo si niekto, kto sa „len“ sebaspytuje: Čo môžem urobiť, ako môžem pomôcť sám sebe? A pritom je to také „jednoduché“ – robme konečne to, čo vieme najlepšie – začnime znova dýchať a všetko ostatné príde samo od seba.

© Kristina Hazler 08/2011

This post is also available in: de

3 komentáře u „Chceš pomôcť svetu? – rob svoj džob – dýchaj!

  1. Ja si myslím, že hlavne musíme žiť, zažívať, spoznávať a dýchať :-)
    Kristína

Komentáře nejsou povoleny.