Spiritualita,  Terapia,  Vedomie,  Vedomý život

Keď sa stretnú svety pocitov

Print Friendly, PDF & Email

Emócie verzus empatia, alebo „Prečo si ma nik nevšíma?“

Vcítiť sa do kože iných a vnímať ich citové stavy sa mi po dlhých rokoch môjho empatického pôsobenia zdá byť takmer nezvládnuteľnou úlohou, či dokonca ilúziou. Po tom všetkom čo som zažila a po všetkom čo som kedy cítila a do čoho som sa vcítila sa mi zdá, že na svete sú ľudia, ktorí nesmierne túžia po tom, aby sa niekto do nich vcítil a konečne spoznal čo sa v nich odohráva. Celou bytosťou zúfalo komunikujú otázku: „Prečo nik netuší ako mi je, ako sa mám?“ A vlastne, dobrá otázka. Prečo to nik nevníma? Preto, lebo je tento svet taký krutý a bezcitný? Alebo preto, lebo v skutočnosti to, čo by dotyčný chcel, aby senzibili v jeho prípade vnímali pravdupovediac nejestvuje? Čo ak je vlastný, sebou vnímaný pomyselný emocionálny stav, iba akýmsi pomýleným prianím a predstavou? Predstavou čoho? Vlastných „rádoby“ pocitov, pocitov, ktoré by sa patrilo mať, ale ktoré sa pravých emócií ani len nedotkli?

Mali by sme sa zrejme najprv spýtať, načo vôbec treba niekoho, kto by sa mal do druhého vcítiť a prebádať jeho vnútorný svet. Logická odpoveď znie: Pretože on sám to nedokáže, a tak potrebuje spätnú väzbu, informácie, stretnúť a vidieť seba samého zvonka – pomocou okolia v úlohe slávneho zrkadla, ktoré by mu prezradilo čo sa v ňom v skutočnosti odohráva: „Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi, ako sa cítim v tento deň?“

Ako hovorí jedno múdre príslovie: „Na každé vrece sa nájde záplata“, čiže ak človek potrebuje niekoho, kto sa do neho dokáže vcítiť, určite sa niekto taký aj nájde. Ale! … Samotná predstava a očakávanie toho, ako má empatia, vcítenie sa, prebiehať a čo má byť výsledkom, stoja v ceste ozajstnému poznaniu.

Prečo by teda niekto nemal byť schopný cítiť sám pre seba?

Pretože …

Ľudia túžiaci po pozornosti iných, s najväčšou pravdepodobnosťou chcú, aby dotyčný vnímal a preskúmal také emočné stavy, ktoré chcú svojmu okoliu prezentovať. A tu je nedorozumenie už na polceste, lebo „vnímateľ“ resp. empatický človek môže vnímať niečo úplne iné, často dokonca opak toho, čo si druhá strana praje! Ak sa on/ona s úprimným záujmom prenesie do sveta toho druhého, môže sa stať, že pocíti práve to, čo sa dotyčný/á vedome/podvedome snaží skryť nielen pred celým svetom, ale aj pred sebou samým. Napríklad, keď si niekto želá, aby ľudia vnímali jeho skľúčenosť a pochopili, ako veľmi trpí, akou je obeťou okolností, nie je potrebné sa doňho špeciálne vciťovať, pretože ak je ten stav reálny, tak je na povrchu, vieme ho vyčítať z tváre, či reči jeho tela. No nie vždy je to tak. Ľudia sa naučili svoje pocity a stavy skrývať. To čo vidíme často nezodpovedá tomu, čo sa odohráva pod povrchom. Ak niekto napríklad „hrá“ na svoje okolie obeť, t.j. nasadil si masku martýrstva a vysilenia a túži po potvrdení tohto postoja pomocou svedectva iných, môže sa stať, že ak sa v takom momente do tohto človeka vcítime, čaká nás veľké prekvapenie. Namiesto vysilenia cítime zrazu nepríjemný hlad po pozornosti a moci, agresiu, pripravenosť do boja, či dokonca chorobnú túžbu všetko ovládať a kontrolovať. Práve tá osoba, ktorá sa odvážila nazrieť pod povrch, či už zo zmyslu pre povinnosť, z ohľaduplnosti, alebo spoločenskej láskavosti a ochoty pomôcť, môže zažiť veľký šok.

Podobne ako pri myšlienkových svetoch, zdá sa, že aj tu niekedy vznikajú umelé emocionálne svety, na spôsob pokrývky, masky, určitého imidžu, alebo stratégie – z (pod)vedomej predstavy toho, čo svet od koho očakáva/potrebuje, teda čo mu ponúknuť na čo najpohodlnejšie dosiahnutie svojich „interných“ cieľov. Tento „do živého“ všitý emocionálny plášť vychádza z priania resp. predstavy, ktorá je často založená na blokáde, traume, či na utrpenej krivde.

A tak sa môže stať, že z vnímajúceho napriek jeho úprimnému a dokonca láskavému namáhaniu sa (rada by som upozornila na „námahu“ vyskytujúcu sa v tomto slove), sa stane nepriateľ, a to len preto lebo nedokáže cítiť to, čo by MAL! Namiesto obete nachádza akoby vinníka, a preto nevie poslúžiť očakávaným súcitom a útechou.

Aj u samotného senzibila môže dôsledkom takejto situácie, s ktorou sa s najväčšou pravdepodobnosťou opakovane stretáva už od samotného detstva, vzniknúť trauma. Zdá sa, že úmysel pomôcť a úprimné snaženie sa o súcit vedú ku konfliktu. Zúfalstvo, nedostatok sebadôvery, bezmocnosť, pocit menejcennosti, výčitky a uzavretosť môžu v konečnom dôsledku viesť k chladu, odmietavému postoju, či dokonca neoblomnosti a strnulosti. Z potreby uznania a odľahčenia konfliktu nastáva hľadanie toho pravého orechového, inak povedané konečne pocítiť v prvom rade to, čo si iní myslia, že by cítiť mal. Na základe takéhoto „kompromisu“ sa z empata (vnímajúceho/cítiaceho) stáva hľadajúci, čím sa odkláňa od svojej prirodzenej nátury, čo automaticky vedie k pocitu preťaženosti, osamelosti, nedostatočnosti a niekedy končí v dobrovoľnej izolácii.

V inom prípade empatická osoba často vytuší namiesto vytúženej sily a oslavovanej moci len bezmocnosť a strach, namiesto jasnej hlavy a istoty len zmätenosť a namiesto demonštrovaného slobodného ducha závislosť a obmedzenosť, či uzavretosť.

Pre „vnímateľa“ je celý svet akoby postavený na hlavu, pretože nedokáže nájsť to, čo by tam v skutočnosti malo byť, čo je želané, očakávané, predpísané a sľúbené.

Dôsledkom takéhoto nátlaku na jednotlivca a nároku na jeho ľudskosť začne sám spochybňovať svoju predstavu o sebe ako o dobrom človeku, o priateľovi, o sprievodcovi na cestách životom a zúfa: prečo nevidím svojich milovaných v svetle, v ktorom by ich videli dobrí, vnímaví, ohľaduplní a srdeční ľudia?

Aj keď sa namáhame (znova tu máme tú slávnu námahu!) byť otvorenými a úprimnými, a sme pripravení nič neskrývať, nezatajovať a neschovávať sa za žiadny imaginárny závoj či imidž a stáť si za tým svojím (sebou), takpovediac v Adamovom rúchu putovať svetom, aj napriek tomu môže vzniknúť nejasný pocit bezmocnosti a nevládnosti, pretože zvyšok sveta je málokedy pripravený na spontánnosti a očakáva usporiadané pocity podľa formulky (tak ako kážu predpisy). Presne určené, predpisové, širokou verejnosťou uznané, či dokonca preskúmané, kategorizované, a presne pomenované pocity. Nemožný počin, pokiaľ človek neprevezme kontrolu svojich pocitov do vlastných rúk. Ak namiesto toho obnažený kráča životom, je silnými vypískaný, pretože „svet“ sa naučil, že v skutočnosti je všetko len pretvárka, maska a fasáda, že všetko je vždy akosi prevrátené, a tak, aj keď sa výnimočne stretáva s úprimnosťou, podozrieva z uzavretosti, za silou tuší slabosť a miesto stiahnutých nohavíc verí, že má dotyčný plné gate.

A ak jednotlivec výnimočne nemá zaškatuľkované emócie (ale kto to môže v dnešnej dobe o sebe s istotou povedať?) a jeho úprimnosť je skutočne úprimná, otvorenosť naozaj otvorená, svoju slabosť prežíva a netají silu, tak si s ním zrazu okolie nevie rady a vo väčšine prípadov je pochopiteľne nedôverčivé. A zrazu nie je kontrolovaný ten, čo zavádza. Nesfalšovanému sa chcú všetci poriadne pozrieť na zúbok a poobracať mu vrecká. Ani nevie ako je zvádzaný do situácii, v ktorých sa má ukázať jeho pravá tvár. A ak nenachádzajú nič tajomné pod povrchom, ak nie je možná diskreditácia, tak nie je ani možné vytvoriť vzájomný aranžmán, pobratať sa, akoby chýbal podklad na akúkoľvek džentlmenskú dohodu. Napriek tomu, že „otvorený“ bol overený z každej strany, i tak pretrváva nedôvera. Spravidla ho vyhlásia za outsidera, a to preto, lebo uňho nenašli to, na čo sú zvyknutí a čo je u iných bežné. Nič takého, s čím sú naučení zaobchádzať, alebo načo by sa vedeli pripraviť. Hoci sú dvere dokorán otvorené, nemajú sa čoho chytiť, nenachádzajú žiadnu rezonanciu k svojej vlastnej polarite (rozpoltenosti). Z kombinácie silný/slabý, dobrý/zlý, správny/nesprávny sa bežne vznikajúce napätie (energia) neutralizuje, a to sa im obzvlášť nepáči, padajú akoby do prázdna. Život sa naučili vnímať ako (ná)boj a vitalitu ako pohyb, iskrenie medzi dvomi pólmi. Pokoj, vyrovnanosť a dôveru vnímajú ako nulový, neutrálny stav. Naháňa im strach, ich zmysly zvyknuté na hrubé tóny necítia. Nemajú do čoho zahryznúť, čoho sa chytiť, čo spochybniť, či riešiť. V skutočnosti sa však len snažia pochopiť svet bez „dohodnutých“ pravidiel polarity – tam, kde všetko plynie vo svojom vlastnom čase, svojim vlastným spôsobom, vo svojej vlastnej tichosti, tam, kde je všetko také, aké to má aj byť – a pretože ich zmysly sú otupené, zdá sa im, akoby bol ten svet bez iskry, bez života, na pokraji smrti, čo logicky vedie k strachu a odmietaniu.

Tak nenaháňajú silní slabých, tí predsa žijú v symbióze, riadia sa určitými zákonitosťami, ale tých, ktorí nezodpovedajú pravidlám hry a/alebo tých, ktorí hru prekukli a ďalej ju už nehrajú (nechcú hrať). A takto osamotení často podľahneme zo strachu pred prenasledovaním, alebo vylúčením pokušeniu naučiť sa základné pravidlá ich hry a minimálne sa tak tváriť akoby sme boli spoluhráčmi. Tým sme zas späť v hre, konečne kompatibilní a vieme svetu ponúknuť našu spoločenskú kompetenciu, lebo sme vďaka svojmu senzibilizovanému vnímaniu vyvinuli nielen schopnosť empaticky sa vcítiť za povrchné a zdanlivé, ale aj vedieť, čo – akú odpoveď, reakciu, spätnú väzbu náš proťajšok očakáva.

© Kristina Hazler 11/2011
Preklad: Michal Komžík (z nemeckého originálu “Das Spiel der Gefühlswelten”
Korektúry: Zuzana Jurčiová

  •  


     

  • Tento článok vychádza z mojich vlastných skúseností a odráža môj osobný názor. Má informačný charakter a môže stimulovať k posunu perspektívy, rozšíreniu obzoru a vedomia. Článok neposkytuje žiadne zdravotné rady. V prípade zdravotných problémov sa obráťte na lekára.

  •  


     

  •  


     

  • Poradenstvo, koučing, terapia a tréning vedomia

    Moja kancelária/prax sa nachádza vo Viedni, ak nemáte možnosť prísť do Viedne, tak ponúkam aj veľmi efektívne poradenstvo na diaľku. Viac sa dozviete tu ->

  • Kontaktný formulár

    Tento formulár môžete použiť na prvý kontakt, alebo na informovanie o možnosti voľného termínu. V textovom poli sa pokúste podrobnejšie popísať svoju záležitosť.


  •  


     

  •  


     

  •  


     

  • Amazon.de

  • Blogheim.at

    Blogheim.at Logo