Návrat k sebe a praktizovaná sebadôvera (o spirituálnom zasvätení)

Strach z pádu

Libuša, 33

 

Odmalička ma mama vychovávala sama. Naši sa rozviedli, keď som mala asi jeden rok. Vyrastala som bez otca, v na tú dobu neštandardnej a ateistickej rodine. Rozvody neboli „v móde“ a akceptované tak ako dnes. Takýto rodič bol spoločnosťou vnímaný ako nejaký vyvrheľ. Mama sa musela sama vedieť popasovať so svojou situáciou nielen  pokiaľ išlo o rodinu a jej zabezpečenie, ale aj voči spoločnosti. S otcom som sa stretla párkrát v živote. Keďže mama nemala partnera, o to intenzívnejšie všetko prežívala a zdieľala so mnou. Na náš život sme ostali len my dve. Témy ako zabezpečenie príjmu na jedlo, prípadne prečo si nemôže dovoliť kúpiť mi hračku, som vnímala a učila sa chápať už v útlom detstve.

Mama sa snažila nachádzať cesty ako ľahšie žiť a ako zvládať chod našej rodiny. Našla si cestu k viere, a tak, od roku 1995, keď som mala 10 rokov, sme sa obe stali kresťankami. Musela som prejsť krstom, prijímaním, birmovkou, aj keď som v Boha nikdy neverila a podvedome som s týmto rozhodnutím veľmi bojovala. Tento boj bol zrejme prvým varovným signálom, ktorý som v sebe cítila. Na naliehanie mojej mamy som sa však postupne naučila „veriť“, no nikdy som to necítila v hĺbke svojho vnútra a vnímala som, že je to len „akože“ a že sama seba presviedčam o niečom, čomu neverím. Vtedy som si uvedomila niečo zvláštne: Ak sme v nedeľu do kostola išli, tak sa mi celý týždeň v škole darilo. Ak sme nešli, moje výsledky sa zhoršili. Nezávisle od kostola som sa modlievala aj doma a pýtala som sa sama seba, aký je v tom rozdiel, keď sa modlím v kostole a doma. Prečo sa mi v škole nedarí, ak sa modlím len doma? Boh je predsa všade! Naznačovalo mi to, že len poctivé chodenie do kostola je zárukou mojich úspechov v škole. A tak sa vo mne zrodil strach z viery. Až oveľa neskôr som si uvedomila, že viera vo mne namiesto dôvery v plynutie života vyvolávala strach. Bez toho, aby som to vedela, spustila sa vo mne zvrátená logika[1], ktorá ma presviedčala, že ak niečo chcem, tak si to vymodlím len v kostole a že inak to s Bohom nefunguje.

Mama sa postupne dostávala k čítaniu kníh s duchovnou tematikou. Veľkým objavom bolo pre ňu pozitívne myslenie. Mala som vtedy 11 rokov. Bol to druhý väčší signál, pri ktorom som pocítila, ako ma mama presviedča o niečom, s čím vnútorne nesúhlasím. Začala sa meniť, postupne lámala v sebe nadobudnuté vzorce správania z výchovy a spoločnosti. Život sa javil svetlejší a jednoduchší. Ja som sa prirodzene menila spolu s ňou, keďže dieťa a každá bytosť je ovplyvniteľná a formovateľná okrem iného aj prostredím, v ktorom existuje. To však viem až dnes, po vlastných skúsenostiach s manipuláciou, ktorú som si následne zažila.

Pozitívne myslenie

Čím ďalej, tým viac boli moje myslenie a bytosť učené myslieť pozitívne. Ráno som si pred odchodom do školy omieľala v hlave pozitívne tvrdenia ako úspešne zvládnem daný deň a dostanem dobré známky. Síce sa náš život zlepšil a prichádzali úspechy, ale dnes viem, že už vtedy som postupne unikala pred prirodzeným plynutím života. Pozitívnym myslením som sa naučila vytesniť negatívne veci a nedovolila som si rozvíjať schopnosť naučiť sa ich prirodzene spracovávať. A hlavne, vedela som, čo z toho všetkého je pre mňa naozaj pozitívne a čo negatívne? Paradoxne, dnes spoločnosťou nazývané negatívne veci (sama ich tak už nenazývam), sú pre mňa tie, čo ma síce často veľmi zraňujú, ale zároveň mi prinášajú obrovské poznanie seba a života. A za ktoré dokážem byť s odstupom času vďačná.

Postupne, ako som dospievala, stávala som sa viac a viac „náhradou“ maminho partnera a začala som preberať jeho rolu. Tým pádom mama zrejme nemala potrebu mať nejakého partnera. Veľa sme sa rozprávali, spoločne sme riešili domácnosť. Mali sme kamarátsky vzťah, lepší ako bežné roly matka – dcéra.

A ako to už býva, keď raz otvoríte studnicu nepoznaných možností, vynárajú sa jedna za druhou. Mama sa postupne začala vnárať do spirituálneho a duchovného sveta. Objavila napríklad aj feng šuej. Hneď doma popresúvala nábytok, pokúpila potrebné farebné papiere, a dokonca sme sa začali podľa stanovených farieb aj obliekať.

V roku 1998 sa bola mama s kamarátkou pozrieť u nás v meste na Deň zdravia. Jeden z workshopov, ktoré tam navštívili, sa venoval liečivej energii. To bol na tú dobu na Slovensku neznámy pojem. Energia mala liečiť všetky zdravotné neduhy. Hoci ani mamu a ani mňa žiadne zdravotné problémy neťažili (žili sme si relatívne spokojným životom), povedala si: „Prečo nemať vo svojej výbave aj niečo takéto? Veď človek nikdy nevie, čo s ním bude.“ a prihlásila sa na kurz.

Doposiaľ som verila (naučila sa veriť) všetkému, s čím mama prišla. Veď to bola mama. Osoba, ktorej som najviac dôverovala a, samozrejme, „dospelák“. V mojom vtedajšom detskom ponímaní bola bytosťou, ktorá predsa vedela všetko, a tak som jej mohla plne dôverovať! Pokiaľ viem, dieťa sa v tej dobe nevnímalo ako plnohodnotná bytosť. Bytosť, ktorá by aj napriek svojmu veku mala svoje cítenie, vnímanie a schopnosť rozhodovať sa. Len rodičia a iní dospelí boli jediní, ktorí o ňom mohli rozhodovať.

Dovtedy boli pozitívne myslenie, feng šuej a iné zvláštnosti to, čo som vo svojich 14-tich rokoch bola schopná či už psychicky alebo fyzicky ako tak zniesť a chápať svojím detským svetom po svojom! Ale bolo to na hranici, pretože v škole a v okruhu kamarátov nikto o takýchto veciach nehovoril. Boli to nepoznané smery pre spoločnosť, v ktorej som dovtedy žila. A ak som nechcela stratiť kamarátov, tak som si musela svoje zážitky z týchto oblastí nechávať pre seba.

Liečivá energia a proces zasvätenia

A tak prišiel tretí signál. Signál nedôvery v to, s čím mama prišla a čo objavila – respektíve čo objavilo ju. Liečivá energia, pojem s ktorým som mala ako 14 ročná zaobchádzať. V tomto veku som už mohla viac prejavovať svoju vôľu, no stále nebola akceptovaná natoľko, aby bola platná pre dospelých. Koncept liečivej energie, tak, ako mi bol prezentovaný, som vôbec neprijala a doslova som s ním bojovala. Mama kurz liečivej energie absolvovala tzv. zasvätením. Kurz sa konal u Majstra kurzu doma, spolu s viacerými účastníkmi a, samozrejme, za finančnú protihodnotu. Jednou z nepísaných podmienok absolvovania kurzu bolo prestať jesť mäso a piť alkohol. Najlepšie aj prestať fajčiť, hoci Majster sám fajčil. Buď sa človek mohol rozhodnúť nejesť mäso 21 dní, počas ktorých absolvoval očistnú fázu, alebo ho nejesť natrvalo, čo malo mať intenzívnejší účinok na pôsobenie liečivej energia a uvedomelejší život. Dodatočne bolo potrebné pravidelné meditovanie so svojím vnútorným anjelom a vnútorným majstrom, očisťovanie sa od starostí a nánosov energii od ľudí, alebo čistenie si aury a čakier.

Mama doma skúšala liečiť všetko, čo sa u nás v oblasti zdravia naskytlo. Stačilo len priložiť ruky na boľavé miesto a preciťovať (smerovať) liečivú energiu k miestu bolesti. Z jedného dňa na druhý mama prestala jesť mäso a začala meditovať. Vonné tyčinky u nás dymili denno-denne. Postupne sa častejšie stretávala s Majstrom a s ľuďmi z kurzu. Neskôr začal Majster chodievať aj k nám na návštevu. Mama akoby začala nachádzať „smer“ svojho vytúženého života, pričom ja som to všetko z duše nenávidela a stránila sa toho.

Napriek tomu, že deťom vraj nebolo dovolené absolvovať zasvätenie, Majster sa s mamou po viacerých konzultáciách zhodli, že bude prospešnejšie, ak sa dám zasvätiť aj ja. Majster bol vraj jasnovidec a videl, ako sa mi má prihodiť niečo hrozné, a preto by bolo lepšie, ak by som sa dala „ochrániť“ zasvätením. A k tomu všetkému som mala byť dokonca nejaká výnimočná bytosť na tomto svete! Písal sa rok 2000 a ja som mala 15 rokov! Ako som mala toto všetko vnútorne spracovať? Ako treba reagovať, keď sa v takom veku človek dozvie, že mu hrozí niečo strašné a pravdepodobne aj preto, lebo je veľmi výnimočný??? Samozrejme, že som sa dala prehovoriť! Podvolila som sa. Čo iné mi aj zostávalo, keď jediní ľudia, ktorým som dôverovala, mi to tak presvedčene tvrdili?

Bezmäsitá strava ešte zďaleka nie je vegetariánskou

V tom čase som o svete a o tom, kde sa ktorá krajina nachádza a aký priemysel v nej je, vedela akurát tak zo zemepisu. S kamarátkami sme práve riešili prvé platonické lásky, módu a tínedžerské problémy. Fungovanie politiky, sveta, systému a viery bola pre mňa veľká neznáma. Boli to pre mňa, ako aj pre ostatných tínedžerov, ešte nepodstatné a nezažité témy. Na základe môjho nevyspelého vnímania som bola ovplyvniteľná lusknutím prsta. Budovala som si síce svoje vlastné názory, ale, samozrejme, len v oblastiach prislúchajúcim môjmu veku. Za kulisy svetového diania som nevidela – ako som aj mohla, veď som bola len dieťa! A keď som nemala vhľad ani len do svetového diania, ako som potom mohla odhaliť fungovanie a pôsobenie rozličných energetických úrovní a prácu s energiami? A tak som sa učila usilovne meditovať, prestala som jesť mäso a zvádzala som v sebe s tým všetkým vnútorné nepokoje a boje . Postupne som sa (nevediac o tom) naučila presvedčiť samú seba, ako to mám všetko v obľube, a zabudnúť na potláčané skutočné pocity a postoje k tomu celému. Naučila som sa zabudnúť na Seba! 

Spolužiaci a kamaráti sa ma pýtali, prečo som vegetariánkou a hovorili, že zomriem, ak nebudem jesť mäso. Podľa Majstra som im mala vysvetliť, že nie som vegetariánka, len nejem mäso. Majster totiž nikdy nespomenul, že by sa mali v mäse nachádzajúce sa látky potrebné pre organizmus nahradiť zodpovedajúcim rastlinným ekvivalentom. Podľa neho si vie telo dorobiť tieto látky samo, čomu ja ani neprotirečím, ale dnes viem, že najprv musí byť vedomie človeka tak ďaleko, aby to bolo možné. Nevedela som teda, čo mám vlastne ľuďom hovoriť, a tak som radostne klamala a predstierala, že je to moje vlastné rozhodnutie a aké úžasné prospešné účinky to má na zdravie človeka, hoci som sama nemala potuchy, prečo mäso nejem. Internet nebol vtedy rozšírený, ale aj tak som nemala potrebu vyhľadávať si o tom informácie. Tie mi boli podávané „dospelými“, ktorým som dôverovala – mojou mamou a Majstrom. (Pripomínam, že som sa práve nachádzala vo veľmi dôležitom telesnom vývojovom období môjho života. Preto nechávam tento „experiment“, akým som si tým pádom prešla a jeho následok na vývin dieťaťa, na zváženie! Ako tento experiment skončil u mňa, opíšem neskôr.)

Druhým prehlásená vyvolenosť

Majster mi medzičasom stále prízvukoval, že meditujem málo na to, aká vyvolená bytosť som. Sama som sa dovtedy necítila byť ničím výnimočná. Taký šedý priemer. Ale strach z toho, akú dôležitú úlohu v živote mám a z jej nesplnenia, sa stupňovali. Napriek tomu, že som do veľa vecí nevidela a vnímala ich tak len detskými očami, nútila som sa denne meditovať. Jednoducho som sa viezla v nasadnutom vlaku, pričom som si nedokázala uvedomiť, že sa dá z neho kedykoľvek vystúpiť, pretože som tieto idey a slová od Majstra brala ako platnú realitu. Nebola som dostatočne rozhľadená a skúsená na to, aby som vedela zhodnotiť, že išlo len o určitý smer či dogmu.

Časom bolo na odporučenie Majstra „potrebné“ dať sa zasvätiť do ďalšieho stupňa. Ja som, samozrejme, ani tentokrát žiadnu potrebu nepociťovala! Mama si našetrila peniaze a dala nás obe zasvätiť do druhého stupňa Učenia. Áno, z kurzu sa postupne formovalo slovo a idea Učenia. Po absolvovaní tohto stupňa som mohla dokonca posielať liečivú energiu aj na diaľku a harmonizovať priestory určenými symbolmi. Použiť som to mohla ako pomoc pri návšteve zubárky, aby som ľahšie znášala vyšetrenie, alebo aby som sa cítila pokojnejšie pri písomke, prípadne som niekomu pomohla na diaľku, keď ho niečo bolelo atď. Meditácie mali hlbší smer a nejesť mäso bolo stále dobrovoľné, ale, viac-menej medzi riadkami, povinné. Dodatočne som mala prestať jesť aj vajcia, fajčiť, piť alkohol a kávu som už tiež, nahlas nevyslovené, nesmela. Stále viac som sa mala očisťovať od nánosov cudzích ľudských energií a chrániť sa pred nimi vytvorením si pomyselnej ochrany tela a aury. A tiež som mala prevziať a uvedomovať si viac zodpovednosti za konanie vo svojom živote, teda žiť takzvaný „vedomý život“. Dnes viem, že vedomý život určite neznamená predovšetkým sa chrániť pred ľuďmi a očisťovať sa od ich energií!!!

Aj v tomto kurze som bola jediným neplnoletým účastníkom. Začala som čoraz viac pociťovať tlaky v solar plexe, pálenie po celom tele a začala som byť nervózna a podráždená pri kontakte s ľuďmi na verejnosti. Na základe nátlaku som viac a viac začala veriť v to, aká som vyvolená, napriek tomu, že som nič také necítila. Majster mi neustále hovoril, ako som málo sebavedomá a že musím na sebe intenzívnejšie popracovať a viac meditovať. Sám sa vyvíjal spolu s nami a z „vyšších sfér“ zisťoval postupne nové informácie o sebe a priebežne nám prezentoval, aká veľká vyvolená bytosť je aj on. A tak sa pustil do novo objaveného štýlu pomoci: rozväzovanie karmy. Ak mal niekto v živote dlhodobo s niečím problém, tak stačilo zájsť k Majstrovi. Celý proces prebiehal u neho doma, kde v miestnosti sedeli ľudia a po jednom k sediacemu Majstrovi kľačiačky pristupovali. Danej osobe po pristúpení k nemu chytil rukami hlavu a na energetickej úrovni rozväzoval karmu, teda miesta, ktoré videl „on“  ako problematické. Rozviazanie neznamenalo, že karma z jednej sekundy na druhú prestala existovať. Vždy sme si boli vedomí, že sa tým spustí proces, cez ktorý musíme sami prejsť. Ako v normálnom živote, keď sa človek snaží niečo vyriešiť, len to malo byť o čosi ľahšie, a preto dodával aj cez oči ľuďom dodatočnú energiu pomoci. Vždy sme sa po takomto stretnutí cítili spokojne a blažene minimálne týždeň. Seansu pomoci a rozväzovania karmy robil raz za mesiac. Vo svojom mladom pubertálnom veku som nepociťovala žiadne extra problémy, ale podľa Majstra bolo vhodné, aby som sa týchto rozväzovaní zúčastnila aj ja, samozrejme, za finančnú protihodnotu. Čím ďalej, tým viac som sa učila v sebe pociťovať, ako sa musím stále viac a viac od všetkých a všetkého chrániť.

Ďalšou novinkou, ktorá časom od Majstra pribudla pre našu ochranu (ktorú nikto z nás nevyžadoval), bolo vizualizovanie zotínania hláv nám „nepríjemných“ ľudí energetickým mečom, ako náš prejav najväčšej lásky! Ak som sa cítila byť niekým ohrozená, tak som mu mala energeticky, v duchu, v rámci sebaobrany jednoducho zoťať hlavu. Nikdy mi to však nešlo. Dnes sa mi až rozum zastavuje, keď to po sebe čítam!

Teraz viem, že aj keď ide o tzv. vizuálnu, mimozmyslovú, či energetickú úroveň, napriek tomu má svoj určitý účinok tak, ako má svoj účinok každý zásah na týchto úrovniach, či chcem alebo nechcem. Veď ani mne nie je príjemné, keď si predstavím, že mi niekto vo svojej predstave zotne hlavu, alebo niečo iné, a to len preto, že som sa napríklad v ten deň naňho neusmiala. Zaujímavé je, že túto Majstrovu techniku nikto nespytoval, akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete, z lásky stínať hlavy. Preto si viem teraz lepšie predstaviť, ako sú niektorí ľudia manipulovaní a „bezhlavo“ vedení napríklad aj k násilným činom, ktoré by sami od seba nikdy neurobili.

Dnes si hovorím, že ak som takéto niečo prežila bez psychickej ujmy, tak viem, prečo je moja psychika tak pevná.

Predpoveď nešťastia sa napĺňa

Tesne pred dovŕšením 18. roku života som sa spontánne rozhodla nadviazať kontakt s otcom a začať si s ním budovať vzťah. Dovtedy sa o to za mňa vždy snažila mama. Tento pocit vo mne bol veľmi intenzívny a hlboký, ale hlavne som cítila, že je to môj vlastný pocit! Prvýkrát v živote som vo svojom rozhodnutí cítila pevné odhodlanie. Predstavovala som si ako mu zavolám, začneme sa stretávať a dobehneme všetko to, čo sme spolu nezažili. Ešte som si celú predstavu nestihla ani poriadne uvedomiť a zrazu o pár dní na to prišla správa, že otec tragicky zahynul – bol zavraždený. V okamihu som prišla o niekoho, koho som ešte nestihla ani mať a lúčila sa s niekým, koho som len málo poznala. Prvýkrát som si počas plaču uvedomovala niečo zvláštne: že vlastne neviem prečo a za kým plačem. Akoby to bol nejaký program. Pýtala som sa sama seba ako mám plakať, s akým pocitom? „Plačem dobre?“ Ako sa správne plače, keď niekto stratí otca, otca bez vybudovaného puta? Odpoveď som však hľadala márne. Dnes viem, že odpoveď je vždy blízko, že to, čo som v tej chvíli cítila, bolo presne to, čo som hľadala!

Táto udalosť bola pravdepodobne z pohľadu Majstra tým nešťastím, ktoré predpovedal, že sa mi stane. A tak, aby som všetko lepšie zvládla a uchránila sa od ďalších tragických životných udalostí, odporučil mi dať sa ním zasvätiť do 3. stupňa Učenia. Opäť som takú potrebu v sebe necítila. Mama znovu našetrila peniaze a dala nás obe zasvätiť. Čím ďalej, tým viac som sa opakovane presviedčala o tom, že som vyvolená. Budovala som si svoje sebavedomie na úrovni ega, hoci, podľa Učenia, malo ísť o úplný opak (vymazanie ega). Postupne som sa chránila technikami, do ktorých som bola zasvätená, obaľovala sa zlatými ochrannými energiami presne tak, ako ma to naučili. A bola som „šťastná vegetariánka“, pričom som ja sama niekde úplne mizla a vytvárala si postupne namiesto seba niekoho iluzórneho.

Za tie roky si ani jedna z nás neuvedomila, v akej ťažkej ilúzii sme žili od začiatku týchto stupňov Učenia. Zaslepenosť bola už tak veľká, že sme si v tom víre nestihli uvedomiť, v akých strachoch to vlastne žijeme. Postupne sa zmenšoval počet priateľov v mojom okolí, ale podľa Učenia sa práve aj to zdalo byť potvrdením napredovania! Stále ubúdali ľudia, s ktorými som si mohla pohovoriť o tom, čo som skutočne zažívala. Sama som čím ďalej, tým menej rozumela ľuďom, až sa vo mne upevnil pocit, že na tomto svete už niet pre mňa miesta.

***

Prvýkrát preč z domu

V roku 2007 ma kamarátka, ako 22 ročnú, zobrala pracovať do zahraničia. Prvýkrát som bola preč od domova. Tam prišla moja prvá vážna práca a prvá vážna láska. Dostala som sa do pracovného kolobehu, začala sa učiť viesť domácnosť s partnerom a žiť dospelý život. A ako býva zvykom, keď už má človek akoby všetko pod kontrolou a zabehnuté, zostáva čas myslieť aj na ďalšie veci. Môj pomyselný „to do list“ bol splnený takmer na 100 %. Hovorila som si: Super, strednú školu som vyštudovala „ako sa patrí“, teraz som sa stala dospelou, mám priateľa, mám kde bývať a mám prácu „ako sa patrí“. Jediné, čo mi zo zoznamu chýbalo, bolo založiť si rodinu „ako sa patrí“. Tu prišiel prvýkrát pocit, že je to v živote akosi málo: splniť už len jeden cieľ – mať deti a manžela. A práve pri tejto položke som kdesi hlboko v sebe vnímala, že nie je v súlade so mnou. „Ale čo tam po tom, čo ja cítim!“, povedala som si. Dôležité je predsa robiť tak, „ako sa patrí“. Tak som bola vychovávaná spoločnosťou. Akýsi harmonogram, ktorý som v sebe integrovala bez povšimnutia a bez toho, aby mi záležalo na mojich pocitoch a vnímaní.

V tom všetkom som pociťovala obrovskú neslobodu a obmedzenosť nadobudnutú z daných spirituálnych kruhov zo Slovenska. Aj v cudzine som neustále žila v domnienke, že musím meditovať a žiť vedome. Všetko sa vo mne proti tomu búrilo. Plakávala som z pocitu, ako som celé to nútenie nenávidela. Stále som dodržiavala všetky tie nepísané pravidlá: byť vegetariánkou, nepiť alkohol, nefajčiť, meditovať, aj keď ma to nenapĺňalo! Všetko som vykonávala pod vplyvom hrozby, že ak by som niečo porušila, mohla by som nahnevať Boha, svojho vnútorného anjela, samotného Majstra a privodiť si veľkú katastrofu. Neuveriteľné, s akou ilúziou strachu a neslobody som po celé tie roky žila!

Osudný deň

A tak prišiel môj osudný deň v zahraničí, 18. máj 2008. Prišla som do práce ako obvykle. Pracovala som vo fabrike na výrobu koláčov. Deň ako každý iný a predsa nie. Z ničoho nič ma privalil obrovský regál so surovinami – 120 kíl čokolády. Regál som premiestňovala tak ako obvykle, avšak tentokrát sa zachytil o nerovnú dlážku a zavalil ma. Mojich čerstvo dovŕšených 23 rokov plných elánu sa v tom okamihu otočilo o 180 stupňov. Z úrazu som vyviazla s modrinami po celom tele a dlhodobými následkami – silné bolesti hlavy, ktoré pol roka neutíchali. Dodnes mi z toho zostalo zrnité videnie, tinitus, mravčenie v rukách a nohách a postupné slabnutie pamäte. A zrazu už nezaberala ani liečivá energia a meditácie! (Aj keď som nikdy nemala pocit, že niečo aj skutočne liečia.) Nakoniec som, ako dlhodobo práceneschopná, musela opustiť krajinu a vrátiť sa späť domov k mame.

Postupne som spávala menej a menej, až som od bolesti nespávala vôbec.  K tomu sa doma pridružil záchvat úzkosti, pri ktorom som prestávala dýchať. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že som dlhšiu chvíľu nedýchala a odpadla som. Zaujímavé ale bolo, že po prebratí som sa vôbec nebála, dokonca som sa cítila lepšie ako pred záchvatom. Vnímala som, ako mama panikári a dokonca som ju sama upokojovala a pomáhala jej diktovať môj dátum narodenia záchranke. Celý čas, až do príchodu sanitky, sa mnou prelieval dovtedy mne neznámy pocit pokoja. Akoby som si na chvíľu vďaka tomu stavu mohla oddýchnuť a vymaniť sa z neriešiteľného, začarovaného kruhu.

Lekári mi nasadili lieky na spánok a upokojenie. Konečne som si prvýkrát po polroku pospala. Bol to neopísateľný pocit. Dni plynuli a lieky okrem spánku nič iné neriešili. Každú chvíľu som absolvovala nejaké vyšetrenia, ktoré nič nepotvrdzovali. Nevedela som, ako vydržať v tele, ktoré bolo 24 hodín hlučné v ušiach, zrnité v očiach a ako po celý čas zniesť ten pocit mravčenia po celom tele. Nakoniec ma telo začalo bolievať stále a všade. Dokonca aj oblečenie, ktoré som nosila, ma bolelo. Strach a neistota ma prenikali viac a viac. Dovtedy sa predsa všetko vždy dalo vyliečiť, stačili dva týždne v posteli a bola som opäť zdravá. Toto však trvalo už rok. Diagnóza stále nebola jasná, a tak zostal už len ako záver a riešenie od lekárov, nasadiť mi antidepresíva. Po prvej dávke tabletky na mňa prišli stavy psychózy, keď sa moje vlastné, ako tak poznané, telo obrátilo proti mne. Stav zvracania a odpadávania. Myšlienky sa stali neovládateľnými. Ich intenzita bola neznesiteľná a v mojej hlave nadobúdala formu nespočetných hlasov a obrazov. Strach bol niekoľkonásobne silnejší ako kedykoľvek predtým. Nevedela som, aké reakcie mám ďalej čakať. Z hodiny na hodinu sa všetko stupňovalo a silnelo. Nemala som už žiadnu kontrolu nad akýmkoľvek dianím. Kdesi v sebe som sa upokojovala myšlienkou, že nesmiem spanikáriť, musím dýchať a zachovať pokoj, nech sa deje čokoľvek. Taktiež som si uvedomovala, že nesmiem vyskočiť z okna, nech sa vo mne vynoria akékoľvek pocity. Pre istotu som sa uistila, či sú všetky okná zavreté. Vedela som, že nesmiem prísť do kontaktu s nožom, tak som poschovávala všetok riad a príbory, a tiež, že sa nesmiem v danom stave nepríčetnosti pozrieť do zrkadla, v ktorom by som sa mohla vidieť, ako niekto cudzí a zaútočiť tak na seba samú. Dodnes neviem, odkiaľ som toto všetko v sebe vedela. Celý čas som bola sama doma. Reakcia do rána ako tak odznela. Na pravidelné užívanie lieku som si zvykala niekoľko týždňov, až som začala relatívne schopne fungovať. Nič z poúrazových následkov sa však nestratilo, nevyliečilo sa, ale mohla som znesiteľne žiť. Od toho momentu sa však niečo zmenilo! Uvedomovala som si, že ja a moje telo nie sme úplne totožní. Začala som vnímať dve rozličné úrovne, akoby som v tej psychóze bola schopná byť nad vecou a pozorovať, čo sa s mojím telom deje nezávisle odo mňa. Signál, že som zažila poznanie seba samej na inej úrovni, ako dovtedy.

Na hranici telesných možností

Časom som z pozorovaní seba samej dospela k poznaniu, že antidepresíva dopovali môj organizmus falošnou energiou vitálnosti. V skutočnosti len nastavovali telo na určitú úroveň výkonnosti, ktorú ale telo neprodukovalo samé od seba a ktorá mu nebola vlastná. Doslova dráždenie k činnosti. Začala som prekračovať hranice možností vlastného tela. Síce som odrazu toho zvládala oveľa viac, stala som sa „inteligentnejšou“ a „sebavedomejšou“, ale kdesi vo vnútri som sa nespoznávala. V konečnom dôsledku dochádzalo k dodatočnému vyčerpávaniu a preťažovaniu môjho systému. Fungoval na úrovni, na ktorú fyzicky nestačil, aj keď sa tento efekt javil opačne. Zistila som, že ide aj o prejav závislosti. Určitú dobu telo vedelo umelo fungovať na predstieranej úrovni vyvolanej liekom, no časom bolo treba dávky zvýšiť, pretože si telo na tabletku zvyklo a začalo znova stagnovať, respektíve nestíhalo už vykrývať požiadavky na výkon indikované obvyklou dávkou tabletky.

Začala som skúšať aj rôzne alternatívne prírodné cesty liečby a aj Majster sa mi snažil pomôcť. Nič však nezaberalo.

Medzičasom som sa rozhodla ísť študovať na ekonomickú univerzitu v hlavnom meste. Neskôr, v roku 2012, ako 27 ročná, som si tam našla aj prácu v IT spoločnosti – administratívna pozícia. Všetko bolo akoby zabehnuté a opäť prišla u mňa chvíľka na „to do list“. Jedného dňa som sedela v práci a znova sa pýtala sama seba: To je všetko? Dokázala som si nájsť prácu a postaviť sa na nohy napriek následkom po úraze, takže si už len musím založiť rodinu „ako sa patrí“? To budem po zvyšok života chodiť do práce 8 hodín denne, 5 dní v týždni, jesť, spať a mať rodinu? Rodinu, ktorú vlastne ani neviem, či vôbec chcem? To má byť celý môj život? Všetko zo zoznamu úloh? Prišlo mi to príliš málo a príliš jednoduché, aby to obsiahlo vo mne slovo Život. V hĺbke samej seba som predsa prahla po slobode žiť.

Prahnutie po slobode žiť

Dlhší čas som pociťovala, že ma práca, ktorú som vykonávala, nenapĺňala. Viac a viac sa vo mne vynárala túžba pracovať s ľuďmi formou koučingu. Na odporučenie známeho som sa skontaktovala s koučom vedomia, Kristínou Hazler. Pôvodom Slovenka, pôsobiaca vo Viedni. Osobné stretnutie s ňou vo mne vyvolalo úplne iné a nepoznané pochopenie zmyslu koučingu. Dovtedy som si koučing predstavovala ako oblasť študovaných psychologických a sociologických informácii, poznatkov o človeku, skombinovanú s určitou mierou mojej empatie voči ľuďom a schopnosťou načúvať im. Počas stretnutia som cítila, ako si rozumieme a témy, ktoré sme preberali boli veľmi podobné tým mojim, ktoré som zažívala. Tam som si však uvedomila, že najskôr budem musieť ešte zažiť a nabrať viac skúseností pre budúcu pomoc druhým. A tak som upustila od myšlienky koučovania.

Strach z pádu do najhlbšej temnoty

Okrem iného sa Kristína zmienila, že by som mala začať jesť mäso, alebo aspoň živočíšne bielkovinové produkty ako syry a vajíčka, pretože mala pocit, že nemám dostatok proteínov a že to má ešte aj iné súvislosti, ktoré mi na základe môjho vnútorného odporu (ktorý som pochytila od Majstra) k tejto téme nedokázala v tej chvíli vysvetliť. Nezávisle od nej mi v tom čase jedenie mäsa odporúčala ešte jedna alternatívna poradkyňa, ktorá sama mäso nejedla. V tej dogme, ktorou som vtedy žila, pre mňa nebolo mysliteľné začať jesť niečo také ako mäso, lebo vo mne panoval neuveriteľne silný strach z toho, že by som sa tým uvrhla do temnoty a padla bytostne na nízku úroveň, ako mi to celé tie roky Majster vsugerovával, čo pre mňa osobne v tej dobe znamenalo zatratenie a smrť.

S viedenskou koučkou vedomia (uvedomovania) sme sa rozprávali aj o mojom spirituálno-duchovnom zažívaní a cítení. Pýtala sa ma otázkami, ktoré vo mne otvárali moje vlastné zabudnuté zamyslenia sa, napr. či je v poriadku žiť tak, ako žijem. Akoby vo mne jednoduchými otázkami siahala na to akútne potrebné, čo som mala riešiť. Odchádzala som zo stretnutia s dovtedy nepoznaným pocitom, akoby sa ma dotkla kdesi v hĺbke, ako nikto predtým. Pocit bol tak nepopísateľný, že som nedokázala o Kristíne a našom stretnutí nikomu povedať. Čo sa jej vraj pri jej klientoch stáva často. Okrem iného je aj spisovateľkou, a tak mi dala prečítať jednu z jej kníh, ktorá síce už bola preložená do slovenčiny, ale ešte nevyšla a stále čakala na ten správny čas. Napísali sme si potom ešte pár koučingových e-mailov a kontakt sa akoby vytratil. Až neskôr mi vysvetlila, že ma musela nechať ísť svojou cestou, pretože som mala sklon byť závislou na tom, že ma niekto riadi a vedie. Jej koučingovou metódou nebolo to, aby sa stala mojím novým Majstrom či Majsterkou.

S obrovským strachom som sa po 13-tich rokoch konečne rozhodla začať jesť mäso! Postupne som prestala meditovať, používať liečivú energiu, stýkať sa s Majstrom atď. Na všetko som sa musela premôcť, neustále, aj pri tom najmenšom kroku mimo zaužívaného, vo mne panoval obrovský strach. Stále som nevedela rozlíšiť či celá spirituálno-duchovná sféra bola platná ako božia cesta, alebo len nejaký smer v živote, ktorým si človek môže prejsť, no nemusí. Opustiť dlhoročné dogmy pre mňa nebolo možné zo dňa na deň.

Zázračný liek

Moje zdravotné problémy neutíchali a ja som už nevládala denno-denne užívať obvyklú dávku tabletky, ktorá nič neliečila. Bolo to obdobie v roku 2013 na jeseň a ja som mala už 28 rokov. Vtedy som natrafila na môj „zázračný“ liek – Raw stravovanie, stravovanie surovou stravou. Ovocie, zelenina, semiačka a orechy. Všetko v tepelne neupravovanom stave. Strava, ktorá vraj lieči všetko a všetkých. Povedala som si, áno idem do toho naplno! Hneď som s úľavou zavrhla moje krátke obdobie nástupu na mäsitú stravu – len nech sa už konečne uzdravím a navždy zbavím toho užívania liekov. Znovu sa mi zdanlivo potvrdilo, že jediná strava, ktorá lieči a ktorá je správna, je predsa tá bezmäsitá. Situácia a moje stavy ma akoby opäť uistili, že mäso pre mňa nie je vhodné a že som sa dala len nachytať, akoby jednou z božích skúšok, ako mi bolo dovtedy celé roky navrávané Majstrom.

Neuvedomelým prístupom a s nevhodne naštudovanými informáciami som sa teda bezhlavo pustila do raw stravovania. Najskôr moje telo začalo kvitnúť, nadobúdať energiu. No o mesiac na to som sa začala rútiť do záhuby. Surovou stravou som si spálila (to viem ale až teraz) žalúdok, celé tráviace prostredie, sliznice, pažerák, črevá a začala som prudko chudnúť. Pálilo a bolelo ma každé sústo jedla, ktoré som do seba dala, vrátane čistej vody. Okamžite som sa pokúšala vrátiť späť ku klasickej strave – v mojom prípade späť na dlhoročné vegetariánstvo, ale v tom štádiu nebolo možné už ani toto.

Neuvedomelý prístup, vymytý mozog, zmanipulovaný samozvanou spiritualitou a neschopnosť triezvo a samostatne rozmýšľať (to viem ale tiež až teraz), boli príčinou, prečo som raw stravou prišla k takým ťažkým zraneniam tela, akoby mi ešte stále nestačilo.

Neskôr som sa od mojej koučky vedomia z Viedne k tejto téme dozvedala, že k strave treba pristupovať individuálne. Že pre nevedomého človeka, ktorý desaťročia žije „prízemný“, materiálne orientovaný život, môže byť primeraná bezmäsitá, až surová rastlinná strava prínosom, pričom ale senzibilný človek, ktorý sa desaťročia stará o svoju telesnú, duchovnú a duševnú očistu, potrebuje možno na integráciu svojej vlastnej energie, svojho vedomia v „človeku“, aspoň sporadicky primerane „zhustené“ potraviny, ktoré jemu a jeho telu pomáhajú uzemniť sa v aktuálnej realite jeho okolia. Väčšinou ide o potraviny, ktorými sa štandardne stravuje jeho okolie. Ak dlhodobo nedochádza k prísunu potrebných, energiu integrujúcich, alebo uzemňujúcich potravín, môže dôjsť k (vnútornému) samovyhoreniu, depresii, dezorientácii a všeobecnej oslabenosti. Postihnutý v takomto prípade nedodáva v podobe potravy svojmu telu také informácie, ktoré by telo v danej rovine, kde sa pohybuje, stabilizovali a pomáhali mu (ako magnet) vlastnú, vysokofrekvenčnú bytostnú energiu spracovávať a dávať v optimálne prispôsobenej podobe, v patričnej úrovni a realite ďalej. Viac o tom píše v jej článku „Bewusste Ernährung“ – Vedomé stravovanie (zatiaľ len v nemčine).

Aj túto prácu som musela prerušiť a znova som sa stala práceneschopnou. Opäť sa začal dôverne známy kolotoč vyšetrení. Tentokrát však so žalúdkom a poruchou prijímania potravy. Váha klesala, telo slablo a jesť sa mi nedalo. Lekári o takomto prípade nikdy nepočuli. Každý sa na mňa len pozeral. Každého som sa pýtala: Čo mám jesť???

Boží trest

Vysvetľovala som si to tak, že všetko čo sa mi práve deje, je Božím trestom za to, že som čo i len na chvíľu porušila vegetariánstvo a začala jesť mäso. A že sa mi vracia moje zavrhnutie meditovania a celej spirituality, pretože „vyvolená bytosť“ si je takto zodpovedná za takéto činy. Vysvetľovala som si tiež ako tým „činom“ za trest upadám ako bytosť na nízku úroveň, presne tak, ako mi to vždy navrával Majster, že sa mi tak jedného dňa stane, ak by som niečo také urobila, ak by som porušila nepísané pravidlá. Tak isto som v sebe pociťovala lákanie, že sa musím vrátiť k Majstrovi, ak sa chcem zachrániť. Akoby ma volala siréna, ktorá mi nahovárala, že on je moja jediná záchrana a jemu sa mám za toto moje páchanie spovedať, a prosiť o odpustenie, za moje „zblúdilé“ konania.

Psychika mi začala slabnúť. Stále som sa však udržiavala v stave, že „musím“ byť schopná, pretože sa budem „musieť“ vrátiť do práce. Stále som nechápala a nevnímala, o čo ide. Opäť som si myslela, že sa za 2 týždne vyliečim, nabehnem na obvyklú stravu, vrátim sa do práce a môj život sa vráti do „starých koľají“, ale prečo som sa vlastne chcela vrátiť do starých koľají, nad tým som akosi nerozmýšľala. A čo to vlastne mali byť tie staré koľaje?

Kilá naďalej prudko ubúdali. Sortiment potravín na jedenie sa zužoval závratným tempom. Všetko pri jedení neskutočne bolelo, pálilo a štípalo. Pocit bol podobný, ako keby som s každým sústom jedla a vody prehĺtala žiletky. Postupne sa pridávala dezorientácia, ťažkosti s vnímaním, nespavosť, psychická vyčerpanosť a neustále pálenie žalúdka a tela, až som stratila menštruáciu, čo pre mňa, ako ženu, znamenalo pocit straty ženstva a možnosti potenciálne sa stať matkou. Pokračovala som vo vyšetreniach, ale už pomocou mamy, nakoľko sama som už nevládala. V panike a poslednej nádeji som postupne začala opäť navštevovať nových liečiteľov a skúšať alternatívne cesty. Liečivá energia a meditácie nezaberali však ani v tomto prípade. Naopak, po návšteve každého ďalšieho liečiteľa som bola bohatšia o novú diagnózu, lebo každý liečiteľ na mne/vo mne videl niečo v rámci svojej špecializácie.

Návrat k sebe – praktizovaná sebadôvera, Tags: Autobiografia, životopisné príbehy, uzdravenie, majstri života, majstrovstvo, sebapoznanie, dezorientácia, percepčné poruchy, nespavosť, duševná únava, pálenie v žalúdku, menštruácia, anorexia, zázračný liek, uzdravenie, karma, rozuzlenie karmy, bulímia, strach z temnoty, ženskosť, poruchy príjmu potravy, antidepresíva, samovražedné myšlienky, podváha, energetická manipulácia, RAW, RAW strava, surová strava, vegetariánstvo, vegánska strava, bezmäsitá strava, spiritualita, zasvätenie

Boj o holý život

Situácia sa vyostrila! Začal pomáhať každý, koho som poprosila, a prosila som každého, kto mi len prišiel na um. Za to skutočne všetkým ďakujem! No riešenie stále neprichádzalo. Váha klesala. Pri výške 172 cm som sa z mojich pôvodných 56 kíl ocitla v priebehu 3 mesiacov na váhe 43 kíl. Lekári začali prichádzať na diagnózu menom „anorexia“. To bol moment, od ktorého som začala strácať podporu lekárov, okamih, kedy sa pre mňa začal skutočný boj o život! Na vlastnej koži som okúsila, akú silu má v povedomí ľudí slovo lekára. Postupne si jeden lekár za druhým začali osvojovať z mojej zdravotnej karty termín anorexia. Čo je v karte, to predsa „platí“, o tom sa nedebatuje! Od tej chvíle som sa cítila ako nikto, a zároveň ako osoba s nálepkou, ktorá mi neprávom patrí. Postupne takto lekári obrátili na svoju stranu aj celú, dovtedy mne dôverujúcu a pomáhajúcu rodinu! Oporu, s ktorou a v ktorej som vyrastala, to najvzácnejšie a najdôležitejšie v mojom živote. Už ani im nebolo možné vysvetliť, že naozaj nemôžem jesť kvôli bolestiam, ktoré mi jedlo jedením spôsobovalo. Stala som sa v ich očiach anorektičkou – osobou, ktorá úmyselne znižuje príjem potravy, aby dosiahla nižšiu hmotnosť. Lekári a všetci ostatní čítali môj obal, nie moju dušu! Spočiatku som im miestami dokonca sama verila, ale výsledky neprichádzali a efekt bol opačný. Umierala som stále viac. Smutne som vnímala, že to, čo hovorím a cítim, nik nepočuje a nevidí. Až mi nakoniec nezostávalo nič iné, ako zavrhnúť všetkých a začať viac a viac dôverovať svojím pocitom a mať silu zastať si ich pred všetkými – dokonca aj pred sebou samou.

Jesť sa mi stále nedalo, bolesti neutíchali, váha klesala kilo za kilom a dni plynuli. Tretí mesiac som bola práce neschopná a žiadne riešenie na dohľad. Strach o svoju existenciu a o to, čo bude so mnou, bol vo mne čoraz intenzívnejší. Postupne som už mala strach aj sa zobudiť. Nevedela som si vôbec predstaviť ako prežijem ďalší deň. Pravdepodobne som taký stav potrebovala, aby som sa konečne mohla začať zaoberať sama sebou, aj keď prostredníctvom strachu o seba, namiesto strachu z božieho trestu a zavrhnutia do nemilosti Majstra, ako padnutá žiačka.

Keďže som mala byť diagnostikovaná anorektička, nebolo zo strany lekárov prípustné naordinovať mi infúznu výživu, ktorá bola pre mňa a moju záchranu nevyhnutná.

V tom období, v januári 2014, mi napokon na chvíľu zažiarila nová nádej! Dostala som sa k veľmi milej a snaživej psychiatričke. Ponúkla mi možnosť dostať vytúžené výživové infúzie, ak sa dám hospitalizovať na psychiatrii, keďže vo svojom obore ma mohla poslať len tam. Podmienkou však bolo preskúmanie, či teda ide o anorexiu, alebo nie. Bola to pre mňa jediná možnosť, ako sa dostať k infúziám, ktoré som pri mojom vyhladovanom stave súrne potrebovala. Samozrejme, že som si bola istá, že anorexiu nemám, a tak som sa tešila, že bude konečne o mňa postarané a ja budem môcť opäť naberať fyzické a psychické sily. S týmto názorom som vkročila na psychiatrické oddelenie. Pre mňa to dovtedy bola nepoznaná oblasť. Úprimne povedané, bála som sa, pretože o psychiatrii som dovtedy tušila len z úsudkov, ktoré som si vytvorila z rozprávania, televízie a filmov.

Sama

Po prekročení dverí oddelenia som vstúpila do neznáma. Ako prvé som sa musela vzdať mobilu a peňaženky, vrátane občianskeho preukazu. Tieto veci musel každý pacient odovzdať na celý čas liečby. V tom momente som si uvedomila, že som práve prišla o identitu. Nasledoval rozhovor s lekárom, na základe ktorého si mal vytvoriť úsudok o mojom zdravotnom stave a následnom možnom riešení. Úprimne som mu vyrozprávala všetko tak, ako som to cítila a vnímala ja, čo sa so mnou deje, naivne veriac, že lekár bude veriť mne. Stále mi nedochádzalo, že som na psychiatrii a že lekár ma vidí prvýkrát v živote, a to len približne 30 minút, lebo toľko vyšetrovací rozhovor trval.

Prišlo prvé a pre mňa najbolestivejšie rozhodnutie z ich strany: „Rozhodli sme sa nedať vám infúzie, nakoľko máte predpoklady anorexie. Rozjesť sa musíte sama. Nasadíme vhodné lieky a budeme vás pozorovať.“

Byť na psychiatrii v tom momente hovorilo za všetko. Kdesi vo svojom vnútri som sa zrútila. Celý sen očakávania záchrany sa v tom okamihu načisto pominul. Opäť som v tom zostala sama! Ja a moje chátrajúce telo, ktorému som nevedela pomôcť, ako aj strach o život. O môj život! Konečne som si začala uvedomovať, že už nesmiem nikomu dôverovať a že si sama musím zastať svoju pravdu, nech sa robí čo chce, ak sa chcem odtiaľ dostať psychicky v poriadku.

Časom som sa oboznamovala s pacientkami, liekmi, ktoré mi nasadili a celým prostredím. Nedôvera prostredia bola čím ďalej, tým silnejšia. Začala som si uvedomovať, že som naozaj na psychiatrii. Každý deň som sa musela vážiť. Sestričky ma povinne sledovali pri jedení, každú porciu jedla som musela po zjedení vždy ukázať. Pokroky s jedlom som nerobila takmer žiadne. Pár hryzov, prípadne lyžíc jedla bolo to, čo som dokázala zjesť. Postupne sa k páleniu žalúdka a tela pripájali po každom jedle bolesti žlčníka, z ktorých mi zaliehalo v ušiach. Toto však nikto neakceptoval. Z ich pohľadu to bola len zámienka ako nejesť, veď predsa išlo o anorexiu!

Pozorovací režim ma zneisťoval čím ďalej, tým viac. Nevedela som, aké lieky užívam, nevedela som, kedy mi niečo pichnú, alebo nie. Pamätám si na to, ako som sa raz ráno zobudila a sestrička stála pri mne s ihlou a slovami: vyhrňte si rukáv. Preľaknutá som sa pýtala, čo mi idú robiť. Nesmela mi nič povedať. Odľahlo mi, keď som videla, že išlo len o odber krvi.

Pacientky boli rôzne. Rozprávali sme sa o živote, ale z moje strany tam vždy bola nedôvera. Zažila som aj rôzne prípady. Žena, ktorú priviedli v noci a kričala po celom oddelení v kazajke, žena ktorá behala do pása nahá a naozaj nepríčetná v tvári, prípadne pacientka, ktorú som ráno našla ležať pri mojej posteli na dlážke a sama nevedela ako sa tam dostala – jej diagnóza pre ktorú bola na oddelení: počula hlasy v hlave. Alebo ďalšia žena, ktorá si prešla násilím, alebo ďalšia, ktorá videla neexistujúce postavy… Bála som sa, že pri tom všetkom, čo som tam zažívala, nakoniec naozaj prídem o svojprávnosť aj ja, najmä pre tú moc a kontrolu, ktorú mali nado mnou lekári. Mali predsa moje doklady totožnosti a lieky, ktorými ma mohli kedykoľvek podľa uváženia nadopovať, jednoducho len podľa stavu, ktorý sa „im“ na mne zdal! Tak sa to dialo pred mojimi očami s ostatnými pacientkami, až som pochopila, že odtiaľ musím čím skôr odísť, aby mi naozaj z toho všetkého „nepreplo“.

Celkovo som bola hospitalizovaná 2 týždne. Keďže som prišla dobrovoľne, mohla som podpísať reverz a odísť na základe vlastného rozhodnutia. V konečnej lekárskej správe znel záver: „atypická mentálna anorexia“.

Spojenec

Ešte stále nestačilo! V tom čase vo februári som absolvovala gastro vyšetrenia. A po týchto zákrokoch sa mi začali robiť bolestivé refluxy, ktoré trvajú až dodnes. Navyše mi diagnostikovali boreliózu vysokého stupňa. Lekárka mi nasadila veľmi silné a špeciálne antibiotiká, napriek tomu, že som jej hovorila a ona aj videla, v akom stave som. Akoby nikto nikdy nepočul, že dávka lieku závisí aj od hmotnosti pacienta. Začala som ich užívať. Znova som sa nechala presvedčiť lekárkou! Celé rána až do poobedia som sa nevládala vôbec pohnúť z postele. Nedokázala som prejsť ani len na záchod. Žalúdok mi začal krvácať, vypľúvala som krv. Od bolesti som spávala posediačky. Jedla som ešte menej, než najmenšie možné porcie. Po týždni som na základe vlastného rozhodnutia tabletky vysadila, a to všetky – vrátane antidepresív! Vedela som, že sa nimi skutočne zabíjam. Váha ukazovala už 37 kíl. Pri tomto čísle sa ma lekárka spýtala: Viete, že zomierate?

Prvýkrát to niekto skutočne vyslovil. Konečne niekto videl, že zomieram. Konečne mi niekto dal za pravdu!

Áno až v slove smrť, som našla spojenca.

Jediné riešenie, ktoré lekárke napadlo, bolo však to isté, ako u všetkých ostatných: Musíte začať jesť! A ja som stále čakala, že ako vo filme, príde nejaké zázračné riešenie, prípadne mi bude z vesmíru zoslaný e-mail ako a čo jesť, ako nájsť východisko z blížiacej sa smrti.

***

Stále som hľadala ten plán, správny postup. Veď tak to dovtedy vždy bolo. Na všetko boli postupy, plány, smernice, pravidlá, a tak som si myslela, že to tak bude aj u lekárov s mojím zdravotným stavom. Spoliehala som sa na to, že sa im odovzdám do rúk a bude o mňa postarané. No nič z toho sa neudialo, ani len v takej akútnej, životu nebezpečnej situácii, v akej som očividne bola!

Smrť a rozhodnutie žiť

Čas sa krátil. Čas môjho žitia. Nevládala som sama prejsť do mesta, s obliekaním mi pomáhala mama. Starať sa o svoje vlasy mi už prišlo také náročné, že som si ich musela dať ostrihať. Vlasy boli pre mňa to najcennejšie, čo na mne po celý život bolo. Prestala som sa pozerať do zrkadla. Osoba a strhaná tvár, ktoré sa v ňom objavovali, boli ako netvor z rozprávky. Moju 37 kilovú postavu tvorili takmer už len kosti a rebrá. Strácala som sa a hanbila som sa chodiť po vonku. Moja konfekčná veľkosť M sa zmenila na XS až XXS. Musela som si začať kupovať nové oblečenie v detských a tínedžerských oddeleniach. Bol pre mňa problém nájsť nohavice, ktoré by mi sedeli.

Plakávala som vždy o 19:30 večer. Bola to pre mňa chvíľa akoby pre modlitbu. Prosila som Boha o pomoc a nech pochopím, prečo som takto skúšaná. Schúlila som sa pod perinu ako bábätko v maminom bruchu, lebo len tak som na chvíľu cítila istotu v tom mojom rozpadajúcom sa živote plnom neistoty, čo bude čo i len o ďalšiu hodinu.

Dni ubiehali, doma rástlo napätie. Jedného dňa ma mama zo zúfalstva zbila. Tak ma opustil aj posledný človek, ktorý pri mne ešte stál. Kričala na mňa, ako sťahujem zo sebou celú rodinu do záhuby, ako to so mnou už nevládze a že už so mnou nebude viac kráčať mojou cestou. „Spamätaj sa a začni konať!“ boli jej posledné slová.

Zostala som opäť sama: Ja, telo fungujúce na posledných zásobách živín, strach zo smrti a tentokrát už vážne blížiaca sa smrť.

Bod, v ktorom sa skutočne začal život zastavovať a zastal. Vypla som v sebe hnací motor. Prestala som navštevovať lekárov a liečiteľov, čítať rôzne články, ako si pomôcť, hľadať spôsoby, ako sa zachrániť. Postupne som v sebe prijímala smrť. Vynárali sa vo mne otázky: Ako sa umiera? Ako sa cíti smrť? Je čas umrieť? Veď mám len 28 rokov. Je toto naozaj už stav smrti? Mám sa báť viac, alebo takto stačí? Mám sa vôbec báť? Koľko dní, týždňov, či mesiacov ešte treba, aby som umrela a aby som už necítila bolesti a nemohúcnosť?

Nakoniec mi smrť pripadala ako vykúpenie z celého toho kolobehu.

Ale život akoby ma chcel poučiť o inom. Zistila som, že aj smrť musí nadobudnúť svoj význam a nejde to len tak, umrieť. Prvýkrát som si začala uvedomovať, aké veľké rezervy má naše telo aj napriek fungovaniu na minime. Vtedy som pochopila, že ani za deň a ani za týždeň len tak nezomriem. Uvedomila som si, že takto bezvládne môžem na posteli prežívať ešte pokojne aj rok.

Koučing vedomia (uvedomovania si)

Toto trvalo niekoľko týždňov. Blížila sa jar. V tom sa vo mne niečo zlomilo. Vzoprela som sa a kdesi vo vnútri som si povedala, že to nejako dokážem. Rozhodla som sa jesť, či to bolelo, alebo pálilo. Za každú cenu a čokoľvek, zdravé, nezdravé. Postupne ma to presmerovávalo na dôveru v chod života.

Po vyše polroku hladovania som takto nastúpila na cestu stravovania. Jedenie ma pekelne bolelo, ale moja psychika bola silná. Poháňala ma vpred. Stále som si však nevedela dať rady so všetkým a pomoc som potrebovala. Napadlo mi preto kontaktovať viedenskú koučku vedomia, Kristínu. Po prečítaní môjho e-mailu a zistení mojej situácie bola ochotná pomôcť mi a začať ma sprevádzať. Konečne niekto, kto odo mňa nedal ruky preč!

Koučing vedomia prebiehal formou niekoľkých stretnutí, ale hlavne prostredníctvom koučingových e-mailov. Sama sa popri mne učila, ako na to všetko so mnou ísť, pretože sa vraj s tak zotročeným telom a energetickým systémom v tak dezolátnom stave ešte nestretla. Zo začiatku sa ma jej slovná forma koučingu bolestivo dotýkala. Slová boli priame, a tým pre mňa zraňujúce. No moja situácia bola tak zúfalá, že ak som sa z mojej situácie chcela dostať, nemohla som sa ďalej utápať v pocite sebaľútosti a sebaobrany. Postupne som pochopila, že jej slová ma boleli preto, lebo triafali presne tie bolesti a rany, ktoré som už mala a kde bola prvotná potreba uzdravenia, aby som neskôr bola schopná pomôcť sama sebe a prejsť procesom uzdravovania. A tieto bolesti vyvolávali pocity „dotknutosti“. Časom som vďaka nej bola schopná opúšťať falošnú dogmu spirituálno-duchovného sveta a vidieť v akej ťažkej ilúzii strachu, temnoty, manipulácii a kontrole som žila. Tým nechcem povedať, že spirituálno-duchovný svet nie je pre človeka platný alebo dôležitý, ale môže mať aj zvrátenú podobu, založenú na ľudskej nevedomosti. Procesy prečisťovania sa a opúšťania takéhoto sveta, ktorého som bola súčasťou dlhé roky, boli bolestivé fyzicky aj psychicky. Postupne som však začala svet vnímať iným a rozšíreným pohľadom a  po rokoch manipulácie, v ktorých som žila, som si umožnila vytúžený a dlho hľadaný návrat k Sebe!

Takýmto procesom „vyslobodenia“ som ešte musela prejsť aj s mamou, keďže sme boli tak úzko prepojené. Človek, ktorý je ovplyvnený hypnotickou ilúziou, to nie je schopný pripustiť a väčšinou vôbec nie vtedy, keď mu nejde o holý život, tak ako to bolo v mojom prípade. Platná realita mojej mamy bola veľmi dlhý čas nedotknuteľná. Nekonečný proces, ktorým som s ňou paralelne k tomu môjmu šla, aby bola schopná opustiť nadobudnuté niekoľkoročné dogmy, nepridával na jednoduchosti mojej situácie. Časom sa postupne predsa len dokázala začať pozerať na svet reálnejšie, vystúpiť zo sveta manipulatívnych energií o odísť od Majstra.

Postupne som po krôčikoch začala nachádzať potraviny, ktoré telo ako-tak tolerovalo. Aj tu mi Kristína veľmi pomáhala, pričom ma nechávala nájsť si svoju vlastnú cestu. Spätne som začala chápať, čo som si spôsobila, aké vnútorné zranenia a ktoré potraviny sú pre mňa vhodné na hojenie rán. To mi dovtedy nepovedal žiadny lekár!!! Začala som chápať, že nesmiem jesť kyslé, korenisté, štipľavé, slané a horké potraviny. Stravovanie nadobudlo charakter stravy pre bábätká. Neskôr som sa dostala samoštúdiom k pre mňa zásadnej informácii, a to, že mäso a mäsité vývary sú liekom pre ľudí s ochorením žalúdka a najmä východiskom z anorexie! Pre mňa, ako dlhoročnú vegetariánku, to bola informácia, s ktorou som musela dlho bojovať a zvažovať ju. Z dnešného pohľadu bola a je mäsitá strava tá, vďaka ktorej dnes ešte žijem. Začala som si varievať vývary a postupne som pridávala mäso. Stavala som sa na nohy, silnela, dokázala som prejsť do mesta. Bolesti začali miznúť.

Prišiel však opačný fenomén. Pridružil sa mi pocit neuveriteľnej nenásytnosti! Nech som jedla čo som chcela, pocit sýtosti neprichádzal. Kamkoľvek som šla, najprv ma zaujímalo, či tam bude jedlo. Jedlo začalo byť pre mňa viac, ako človek! Či už to bola rodina alebo hocikto iný. Bola som ako alkoholik, ktorý všade hľadá svoj pohár vína, alebo drogovo závislý, ktorý hľadá svoju dávku – doteraz medzi nimi a mnou nevidím rozdiel. Také silné stavy to boli. Neskôr som sa po rokoch dozvedela, tiež nie od lekárov, ale od jednej youtuberky, čo si prešla anorexiu, že je to stav, ktorým telo doháňa obdobie, kedy hladovalo. Ona totiž nástupom na stravu zažívala veľmi podobné stavy ako ja. Tu som si však ešte pár týždňov prešla určitou formou „bulímie“, pretože som nevedela, aké množstvá stravy môžem jesť a koľko je z toho moje telo schopné spracovať. Podľa mňa oči jedli všetkého viac, ako kedykoľvek predtým. Preto som pod vplyvom strachu začala jedlo zvracať nasilu. Neskôr som pochopila, že jeden z dôvodov, prečo necítim sýtosť je aj ten, že raw stravou a opakujúcimi sa refluxmi došlo k spáleniu indikátorov (receptorov) nasýtenosti v žalúdku, a preto neviem odhadnúť jeho plnosť.

Postupne som zisťovala, že mi spálený žalúdok a opakujúce sa refluxy znižujú možnosť cítiť, či už dotyk, pocit hladu, svoje telo, svetlo, dni, prírodu, slová, ľudí, cítiť život… O niečom takom som sa lekárom nikdy nezmienila, pretože som sa opäť bála o svojprávnosť. Po vlastných štúdiách a hľadaniach, do ktorých ma nútili a stále nútia moje telesné symptómy, som prišla k vysvetleniu. Dostala sa ku mne kniha od anglického profesora neurológie Olivera Sacksa – „Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom“. Kde som moje symptómy našla v jednom z popisovaných skutočných príbehov jeho pacientov. Vďaka tomu som pochopila, že je v poriadku zažívať to, čo zažívam. A to, že sa o určitých veciach medzi ľuďmi nehovorí verejne neznamená, že nie sú reálne!

Status „život“

Ako som sa zotavovala, lekári ma uznali aspoň invalidnou. Pre mňa to bol v živote nový pojem. Nevedela som, kde a ako sa niečo také vybavuje. Len ťažko som sa vyrovnávala s nálepkou invalid a prijímala ju. Netušila som, čo v sebe takýto status skrýva. Ako s ním narábať? Kde ho používať a kde nie? Spočiatku som sa hanbila niečo také pred niekým spomenúť. Navyše som zostala bez práce, nezamestnaná. Nevedela som si predstaviť z čoho a za čo budem žiť. Akú prácu som si mala nájsť pre takýto nepoznaný stav tela, ktorý som zažívala? Taktiež som musela napriek dosahovaniu výborných výsledkov v poslednom semestri zanechať štúdium na vysokej škole, a záujmu oň. Vzdať sa titulu inžinierky, ktorý vtedy pre mňa a rodinu znamenal status „vážnosti a znamenitosti mojej osoby pre spoločnosť“. Dnes viem, že status „život“, ktorý v sebe nesiem, plne obsahuje vyjadrenie všetkého, kým som.

Aktivácia životodarných motorov

Blížil sa čas Vianoc roku 2014 a mňa zaujímalo, ako inak, jedlo a čo vôbec budem pripravovať na toto sviatočné obdobie. Objavila som v sebe talent na výrobu medovníkov, ktoré ma očarili natoľko, že som tejto oblasti venovala hodiny, týždne, až mesiace samoštúdia, učenia sa, neustáleho skúšania a zdokonaľovania sa, až som sa vypracovala na profesionálnu úroveň v tvorbe umeleckých medovníkov, ktorej sa venujem už tretí rok. Podarilo sa mi získať aj medzinárodnú pozornosť a zákazky, dokonca o mojej tvorbe informovali niektoré médiá. Tvorba je pre mňa intímna, sama sa v nej spoznávam. Celý život som bola netrpezlivá, no táto práca je veľmi náročná na koncentráciu a vyžaduje si trpezlivosť, ktorej sa tak učím. Prináša mi nové oblasti života, ľudí a skúsenosti. Medovníky sa stali mojou prácou. Jedinou prácou.

V lete roku 2015 som vďaka veľkým teplám dostala po roku a pol znova menštruáciu. Teplo a prehriatie tela vo mne opäť naštartovali životodarné motory. Začala som ďalej priberať, nie len pomocou stravy, ale aj vďaka teplu. Pochopila som, že moje telo si prešlo zmenami a začalo byť senzitívne, či už na počasie, ročné obdobia, ale aj na iné. Opäť sa dokáźem pozrieť sama na seba do zrkadla. Obdobie, keď som zavrhla pohľad na svoj obraz v zrkadle, mi však veľmi pomohlo. Vďaka tomu, že som nedokázala vidieť svoje telo a jeho dezolátny stav, som začala postupne viac a viac sústreďovať svoju pozornosť na očiam neviditeľné atribúty – zosilneli pocity môjho vnímania a poznania Seba.

Za 4 roky postupne praktizovanej sebadôvery som sa dostala takmer na svoju pôvodnú váhu – 53 kíl. Ešte nemám všetko za sebou. Stále jem vybrané druhy potravín a býva mi zle. Môj stav nie je vyliečený, no učím sa ho žiť a vychádzať s ním. Sú dni, počas ktorých bolesti tak zosilnejú, že sa vo mne vynárajú myšlienky na samovraždu. Tieto stavy trvajú aj niekoľko dní, počas ktorých zameriavam svoju pozornosť hlavne na dýchanie. Viem, že ma smrť sprevádza už štvrtý rok, ale ja už nepociťujem žiaden strach.

Sebadôvera a dovolenie

Naberaním síl som v sebe spoznávala niekoho iného, ako dovtedy. Pred očami sa mi začal meniť svet a môj pohľad naň. Nachádzala som viac a viac pochopenia pre konanie druhých, ale hlavne pre svoje vlastné konanie. Začala som si v sebe dovoľovať prirodzený proces, namiesto toho, aby som si plánovala, čo všetko mám ešte na sebe a v sebe zmeniť, alebo som prestala uvažovať o tom, čo sa má, malo by sa, čo sa patrí, smie, nesmie, alebo musí, čo nie je práve ľahký proces.

Rýchlo sa unavím a vyčerpám, preto som začala konať individuálne a dávať prednosť sebe – snažím sa prispôsobovať požiadavkám svojho stavu. Dovtedy to bolo opačne a neprinášalo mi to v živote toľko porozumenia a uvedomenia, ako teraz.

Taktiež si postupne dovoľujem spoliehať sa na seba a svoje pocity, pretože ja so sebou žijem 24 hodín denne a nie niekto iný. Učím sa preberať zodpovednosť sama za seba.

A aj keď ma tieto životné skúsenosti pravdepodobne do určitej miery uzavreli, ochladili a nesiem si z nich zranenia, snažím sa opäť postupne otvárať láske a citom.

Dnes viem, že uskutočňovanie týchto osobnostných zmien nastáva najmä vďaka tomuto zdravotnému stavu, s ktorým tak môj život zmenil rýchlosť, spomalil sa a ja som sa v ňom mohla začať rozhliadať.

Je to neuveriteľné, ale v obmedzení (invalidite) som zrazu nachádzala slobodu a hojnosť, ako nikdy predtým. Tú slobodu, po ktorej som tak prahla. Teraz sa učím nachádzať ju všade, či už v obmedzení, alebo mimo neho. Z minima peňazí dostávam maximum. V maličkostiach dostávam obrovské potešenia.

V mojej rodine došlo na základe takýchto životných skúsenosti k zmene hodnôt. Pochopili sme, že mnohé z tých starých priorít boli dovtedy dané spoločnosťou a my sme ich len automaticky prebrali. Boli to iluzórne dané veci. Požiadavky, podľa ktorých by mal vraj človek žiť. Taktiež sme sa naučili ešte jedno: vzájomné odpustenie.

Tak ako niekto vidí svoj zmysel a poznanie v založení si rodiny, počatí dieťaťa a jeho výchove, pre mňa sa stala zmyslom a poznávaním seba samej v hĺbke práve táto cesta. Dnes viem, že som musela v sebe nechať umrieť všetko to, čo som nebola ja, čo ku mne nepatrilo a že teraz žijem a spoznávam sa nanovo.

„Vďaka tejto životnej skúsenosti medzičasom chápem, že život nie je iba o tom, byť v ňom šťastný. Myslím si, že život je o niečom oveľa viac než len o tom. Oveľa dôležitejší je posun, ktorý v ňom urobíme, než byť len šťastným. Nepoznám presne cestu, ktorou v živote ísť. Dôverujem však, že život a ja máme pre mňa určenú cestu, po ktorej môžem kráčať.“

Ďakujem za Vaše prečítanie, veľmi si to vážim!

© 2018, Libuša, Kontakt: libusastory@gmail.com

 

[1] Zvrátená logika – pojem zavedený a vysvetlený v knihe „BewusstseinsCoaching 1 – Die verkehrte Logik“ od Kristíny Hazler

 

 

 

Táto príhoda je súčasťou projektu Majstri života – Príbehy, ktoré píše sám život a vyjde v najbližšej dobe v knižnej forme (zatiaľ len v nemčine).

Ďalšie príbehy (len v nemčine) tu ->

Chceš aj Ty prispieť svojim príbehom k projektu, tak mi prosím pošli svoj napísaný príbeh mailom ->

 


Poradenstvo a koučing ->

Blog ->

Onlineshop ->

 


K téme odporúčam

 

 

 


Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zverejnení mojich nových textov, kníh, receptov a workshopov, potom sa prihláste na môj NEWSLETTER-SK. Ak máte záujem o môj nemecký NEWSLETTER (vychádza častejšie), tak sa zaregistrujte naň v mojom nemeckom menu. Môžete sa kedykoľvek odhlásiť. ďakujem!


Print Friendly, PDF & Email

This post is also available in: de

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.