Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.