Rodičovský vírus prehnanej obetavosti, jeho dôsledky a vyliečenie
Správanie rodičov pod vplyvom „vírusu“ prehnanej obete pácha už tisíce rokov po celom svete neuveriteľnú bolesť v srdciach detí (vrátane aj teraz už dospelých detí). Bolesť dieťaťa, ktoré nechápe, prečo mu matka, otec alebo iní milovaní príbuzní prajú niečo zlé (v zmysle "Veď uvidíš!"), alebo prečo mu chcú niečo dokázať, čo nie je pravda, niečo, čo im samým očividne nerobí dobre. Bolesť, ktorá definitívne skliesni dušu dieťaťa vo fáze, kedy je práve pripravené rozprestrieť krídla, ho namiesto toho necitlivo pribije k zemi, ktorá mala byť preň pôvodne len štartovacou dráhou ...
Energetická psychosomatika a rozličné úrovne vedomia
Hoci samotná psychosomatická medicína ponúka v porovnaní s klasickou medicínou pokrokovejší pohľad na rozličné chorobné stavy a pripúšťa možnosť pôsobenia psychiky a (duševného) stresu na telesné zdravie človeka, predsa existuje stále viac ľudí, u ktorých ani pomocou bežnej, tzv. alopatickej medicíny a ani pomocou psychosomatickej medicíny neprichádza k zlepšeniu stavu.
Liečba verzus choroba, uzdravenie a energetické blokády
Sme naozaj chorí alebo si len myslíme, že sme chorí, lebo náš stav vnímame ako chorobu, alebo lebo sme sa ho naučili interpretovať ako „chorobu“. Vedeli by sme inak opísať svoj stav, bez toho že by sme použili výraz „chorý“ a „choroba“? Ako by sme ho popísali? Ktoré slová by sme použili? Mali by sme sa zamyslieť a každý pre seba si zodpovedať nasledovné otázky: Čo sa so mnou deje? Chýba mi niečo? Tlačí ma niečo? Cítim sa mimo? Nejasne? Zmätene? Mätúce je, že výraz „choroba“ sugeruje v dnešných časoch prísľub liečby, ktorý môže byť prevedený zvonku, inými ľuďmi na nás. Avšak ak popíšem svoj stav jednoduchšími slovami, spoznám, že v mnohých prípadoch môžem niečo urobiť len ja sám. Ale chceme to – mať náš stav vo vlastných rukách?
Zmysel nášho bytia, túžba po pravej láske a individualita
Jedno máme všetci spoločné – túžbu po pravej láske a po nás samých. Niekde hlboko v našom vnútri tušíme – vieme, príp. dúfame, že to, čím sa zdáme byť, čo si o sebe predstavujeme, ako sa vnímame alebo za čo nás iní majú, nie je všetko čo sme – alebo nemôže byť všetko. Často si smutne spomíname na bezstarostné, sebazabudnuté okamihy z detstva, momenty, v ktorých medzi nami a svetom neboli žiadne hranice. Momenty, kedy nám pri nohách ležal celý vesmír, a my sme sa napriek tomu necítili byť ohrození. Zvedavosť, fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita... kam to všetko zmizlo?
Život ako labyrint – životné križovatky, zábrany, prekážky a východisko
Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.
Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia
Prvým krokom k uzdraveniu je podľa mňa rozpoznanie, či už vonku alebo vo svojom vnútri. To, čo sme schopní vidieť vonku, odzrkadľuje – ako napokon vždy – len náš vlastný stav. Interpretácia toho, čo sa deje, by nemala prebiehať jedna k jednej. Nemôžeme predpokladať, že ak pozorujeme vonku vojnu, nenávisť a agresivitu, že sami po ničom inom netúžime, ako bojovať a byť dvadsaťštyri hodín denne nevraživí a agresívni. Podľa mňa to znamená iba toľko, že práve rezonujeme s týmito témami a vidíme len jeden pól celej veci a ten druhý v tom okamžiku nedokážeme vidieť a rozpoznať. Prečo to tak je, to je každého jedného individuálna záležitosť ...
To snáď nie je pravda!
Žijeme v čase, v ktorom sa slová ako wellnes, zdravie a pohoda, relax, energia, fitnes… stali modernými, „in“. Neexistujú noviny, časopis, televízne alebo rádiové vysielanie, ktoré by sa týmito „témami“ nezaoberali. Reklama sľubuje nádej na lepšie dni, na bezstarostné, harmonické hodiny. Už po krátkom čase sa má do nášho života po robení toho a tamtoho, po navštevovaní, používaní, užívaní, natieraní, jedení atď. dostaviť odľahčujúci pocit šťastia a hrejivá spokojnosť. Na druhej strane tie isté zdroje podávajú denno-denne správy o udalostiach vzbudzujúcich strach a hrôzu, krízach, bolestiach, stále nových, nevyspytatelných chorobách, dokonca epidémiách, ktorým stojí normálny, „nezasvätený“ človek bezmocne zoči-voči. Pred rôznymi novými druhmi chrípky si nie je istá už ani len tá najzastrčenejšia, milá, prispaná dedina. Zdá sa, že všade číha nebezpečenstvo. Čo teda robiť? Skryť sa pod deku, spustiť rolety, zaliezť do ulity, urobiť si z vlastných štyroch stien bunker a z bezpečnostných dôvodov už radšej nevychádzať von? Sedieť pred telkou a len pomocou…
Hojnosť je vždy a všade
Si pripravený? Si pripravený vpustiť do svojho života hojnosť? Si pripravený otvoriť dvere? Žiadne KEĎ a žiadne ALE, žiadne podmienky. Nielen ako test, pre istotu len tak trochu na vyskúšanie. Vpustiť do svojho života hojnosť so všetkým, čo k nej patrí, znamená, že sa najprv postavíš zoči-voči tomu, prečo si ju vyvrel a vylúčil, prečo si odstránil zo svojho života to, čomu si nerozumel. Si pripravený pochopiť, že hojnosť so všetkým čo k nej patrí, znamená vlastne hojnosť (životných) skúseností, bez ich hodnotenia. Žiadne výnimky, žiadne áno – túto hojnosť chcem, lebo je príjemná a nie – táto sa mi nepáči, bolí, tlačí, štípe, zlostí a som z nej smutný. Ty sa môžeš skúsenosti hojnosti otvoriť alebo sa voči nej uzavrieť, ale nemôžeš ju filtrovať, deliť, si ju vyhľadávať. Byť a žiť v hojnosti neznamená len to, že budeš v budúcnosti a starobe zabezpečený či chodiť nakupovať bez toho, aby si sa pozeral na cenu,…
Keď sa stretnú svety pocitov
Emócie verzus empatia, alebo „Prečo si ma nik nevšíma?“ Vcítiť sa do kože iných a vnímať ich citové stavy sa mi po dlhých rokoch môjho empatického pôsobenia zdá byť takmer nezvládnuteľnou úlohou, či dokonca ilúziou. Po tom všetkom čo som zažila a po všetkom čo som kedy cítila a do čoho som sa vcítila sa mi zdá, že na svete sú ľudia, ktorí nesmierne túžia po tom, aby sa niekto do nich vcítil a konečne spoznal čo sa v nich odohráva. Celou bytosťou zúfalo komunikujú otázku: „Prečo nik netuší ako mi je, ako sa mám?“ A vlastne, dobrá otázka. Prečo to nik nevníma? Preto, lebo je tento svet taký krutý a bezcitný? Alebo preto, lebo v skutočnosti to, čo by dotyčný chcel, aby senzibili v jeho prípade vnímali pravdupovediac nejestvuje? Čo ak je vlastný, sebou vnímaný pomyselný emocionálny stav, iba akýmsi pomýleným prianím a predstavou? Predstavou čoho? Vlastných „rádoby“ pocitov, pocitov, ktoré by sa patrilo…
Boj je ako droga
Boj je ako droga, ktorú potrebujeme stále častejšie a vo väčšom množstve, až sa stane normálnou, každodennou súčasťou nášho života. Podobne ako na drogách alebo iných závislosť vytvárajúcich prostriedkoch, vzťahoch a situáciách podvedome vyhľadávame možnosti nadopovať sa. Ak niet práve s čím, proti čomu, či začo bojovať, tak sa objavujú abstinenčné príznaky - nervozita, pocit samoty, prázdnoty, bezduchosti, nič nedáva zmysel, pre nič sa neoplatí žiť.
Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle
Recenzia: Vo svojej druhej knihe Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle premýšľa Kristina Hazler, autorka, firemný kouč a trénerka vedomia z Viedne, v pestrých myšlienkových obrazoch a názorných príkladoch o každodenných skúsenostiach a potrebách ľudí v čase, v ktorom sa zdravie, blaho a harmónia stali centrálnymi témami nášho života a my zdanlivo máme jasné predstavy o tom, ako veci musia a majú byť. Pritom nám často pomáhajú kvalifikovaní špecialisti, lekári, terapeuti, poradcovia a iní, preberajú náš život a naše telo do svojich skúsených rúk a my sa im bez váhania „vydávame napospas“, pretože sme presvedčení o tom, že nášmu životu je v rukách iných, v rukách „expertov“, lepšie. Až kým sa jedného dňa priblížime k bodu, v ktorom opäť pocítime potrebu vziať život do vlastných rúk a spoznať seba samých na novej úrovni. Konečne sme sa dostali do bodu, v ktorom opäť chceme za seba prevziať zodpovednosť a žiť vlastnú slobodnú vôľu. A s ním…
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.