Božia jednota a proces učenia
Byť súčasťou Božieho celku, Božej jednoty neznamená byť rovnakým. Pre mňa to znamená byť súčasťou niečoho a prispievať k tomu tým, čím som. Mať svoje vlastné „legitímne“ miesto. Lebo bezo mňa nie je Jednota kompletná. Tá časť, ktorou som ja, alebo ktorú nosím v sebe, sa nedá ničím a nikým nahradiť.
Vedomie, práca s energiou, otepľovanie a klimatické zmeny
Klíma sa mení spolu s naším vedomím a vynáša na povrch, rovnako ako z nášho tak aj z kolektívneho podvedomia a z hlbokých vrstiev Zeme všetko to, čo máme vedome rozpoznať (aspoň kritická masa ľudí), čo máme pochopiť a „vyslobodiť“. Vyzerá to, že globálne otepľovanie je zatiaľ potrebné predovšetkým tam, kde na to prišiel čas, aby sa z každého, akokoľvek maličkého póru/štrbiny dokázali na povrch vypariť hlboko zahrabané a zabudnuté energie.
Multidimenzionálna únava a energetický jetlag
Chorobou tejto spoločnosti je, že my všetci, aj spirituálni ľudia a poradcovia, sme tak nastavení, že si myslíme, že musíme zo seba dať vždy minimálne stodvadsať percent! Musíme byť vždy v top forme, v najlepšej kondícii, s najlepším vyžarovaním, vibráciami, múdrosťou, prepojením, láskou a neviem čím ešte. A určitým spôsobom to aj sedí, len že slovo „najlepší“ neznamená 120 percent! A ani 100! Ani 90! Znamená to „optimum“ – vždy tak, ako je to najlepšie (!) pre danú situáciu, pre naše ja. A predstavte si, niekedy toto „optimum“ znamená aj byť unavený, hoci to znie neuveriteľne ...
Nezodpovedné zaobchádzanie s únavou
Keď ignorujeme našu únavu, nerobíme ani sami sebe a ani druhým láskavosť. Dnes je celý svet unavený ako po ničivom požiare a chorľavie na unavené myšlienky, malátnosť, nehybnosť až po úplné ochromenie. Ako sa má takto niečo zmeniť? Odkiaľ sa majú nabrať prevratné myšlienky? Z čoraz unavenejšej únavy?
Rodičovský vírus prehnanej obetavosti, jeho dôsledky a vyliečenie
Správanie rodičov pod vplyvom „vírusu“ prehnanej obete pácha už tisíce rokov po celom svete neuveriteľnú bolesť v srdciach detí (vrátane aj teraz už dospelých detí). Bolesť dieťaťa, ktoré nechápe, prečo mu matka, otec alebo iní milovaní príbuzní prajú niečo zlé (v zmysle "Veď uvidíš!"), alebo prečo mu chcú niečo dokázať, čo nie je pravda, niečo, čo im samým očividne nerobí dobre. Bolesť, ktorá definitívne skliesni dušu dieťaťa vo fáze, kedy je práve pripravené rozprestrieť krídla, ho namiesto toho necitlivo pribije k zemi, ktorá mala byť preň pôvodne len štartovacou dráhou ...
Energetická psychosomatika a rozličné úrovne vedomia
Hoci samotná psychosomatická medicína ponúka v porovnaní s klasickou medicínou pokrokovejší pohľad na rozličné chorobné stavy a pripúšťa možnosť pôsobenia psychiky a (duševného) stresu na telesné zdravie človeka, predsa existuje stále viac ľudí, u ktorých ani pomocou bežnej, tzv. alopatickej medicíny a ani pomocou psychosomatickej medicíny neprichádza k zlepšeniu stavu.
Anjel by rád vyliečil choré srdcia
Všetci ľudia prechádzajú procesmi spoznávania. Často ide o to, aby človek vôbec pochopil, že potrebuje pomoc a/alebo liečenie. Potom sa vo vnútorne môže rozhodnúť (to, či vedome, alebo nevedome, je v podstate jedno), či chce byť naďalej chorý, alebo zdravý. Ak vykonal také rozhodnutie, tak je automaticky vnášaný do takých okolností a k takému okoliu, ktoré sú potrebné pre jeho liečbu.
Liečba verzus choroba, uzdravenie a energetické blokády
Sme naozaj chorí alebo si len myslíme, že sme chorí, lebo náš stav vnímame ako chorobu, alebo lebo sme sa ho naučili interpretovať ako „chorobu“. Vedeli by sme inak opísať svoj stav, bez toho že by sme použili výraz „chorý“ a „choroba“? Ako by sme ho popísali? Ktoré slová by sme použili? Mali by sme sa zamyslieť a každý pre seba si zodpovedať nasledovné otázky: Čo sa so mnou deje? Chýba mi niečo? Tlačí ma niečo? Cítim sa mimo? Nejasne? Zmätene? Mätúce je, že výraz „choroba“ sugeruje v dnešných časoch prísľub liečby, ktorý môže byť prevedený zvonku, inými ľuďmi na nás. Avšak ak popíšem svoj stav jednoduchšími slovami, spoznám, že v mnohých prípadoch môžem niečo urobiť len ja sám. Ale chceme to – mať náš stav vo vlastných rukách?
Zmysel nášho bytia, túžba po pravej láske a individualita
Jedno máme všetci spoločné – túžbu po pravej láske a po nás samých. Niekde hlboko v našom vnútri tušíme – vieme, príp. dúfame, že to, čím sa zdáme byť, čo si o sebe predstavujeme, ako sa vnímame alebo za čo nás iní majú, nie je všetko čo sme – alebo nemôže byť všetko. Často si smutne spomíname na bezstarostné, sebazabudnuté okamihy z detstva, momenty, v ktorých medzi nami a svetom neboli žiadne hranice. Momenty, kedy nám pri nohách ležal celý vesmír, a my sme sa napriek tomu necítili byť ohrození. Zvedavosť, fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita... kam to všetko zmizlo?
Život ako labyrint – životné križovatky, zábrany, prekážky a východisko
Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.
Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia
Prvým krokom k uzdraveniu je podľa mňa rozpoznanie, či už vonku alebo vo svojom vnútri. To, čo sme schopní vidieť vonku, odzrkadľuje – ako napokon vždy – len náš vlastný stav. Interpretácia toho, čo sa deje, by nemala prebiehať jedna k jednej. Nemôžeme predpokladať, že ak pozorujeme vonku vojnu, nenávisť a agresivitu, že sami po ničom inom netúžime, ako bojovať a byť dvadsaťštyri hodín denne nevraživí a agresívni. Podľa mňa to znamená iba toľko, že práve rezonujeme s týmito témami a vidíme len jeden pól celej veci a ten druhý v tom okamžiku nedokážeme vidieť a rozpoznať. Prečo to tak je, to je každého jedného individuálna záležitosť ...
To snáď nie je pravda!
Žijeme v čase, v ktorom sa slová ako wellnes, zdravie a pohoda, relax, energia, fitnes… stali modernými, „in“. Neexistujú noviny, časopis, televízne alebo rádiové vysielanie, ktoré by sa týmito „témami“ nezaoberali. Reklama sľubuje nádej na lepšie dni, na bezstarostné, harmonické hodiny. Už po krátkom čase sa má do nášho života po robení toho a tamtoho, po navštevovaní, používaní, užívaní, natieraní, jedení atď. dostaviť odľahčujúci pocit šťastia a hrejivá spokojnosť. Na druhej strane tie isté zdroje podávajú denno-denne správy o udalostiach vzbudzujúcich strach a hrôzu, krízach, bolestiach, stále nových, nevyspytatelných chorobách, dokonca epidémiách, ktorým stojí normálny, „nezasvätený“ človek bezmocne zoči-voči. Pred rôznymi novými druhmi chrípky si nie je istá už ani len tá najzastrčenejšia, milá, prispaná dedina. Zdá sa, že všade číha nebezpečenstvo. Čo teda robiť? Skryť sa pod deku, spustiť rolety, zaliezť do ulity, urobiť si z vlastných štyroch stien bunker a z bezpečnostných dôvodov už radšej nevychádzať von? Sedieť pred telkou a len pomocou…
Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle
Recenzia: Vo svojej druhej knihe Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle premýšľa Kristina Hazler, autorka, firemný kouč a trénerka vedomia z Viedne, v pestrých myšlienkových obrazoch a názorných príkladoch o každodenných skúsenostiach a potrebách ľudí v čase, v ktorom sa zdravie, blaho a harmónia stali centrálnymi témami nášho života a my zdanlivo máme jasné predstavy o tom, ako veci musia a majú byť. Pritom nám často pomáhajú kvalifikovaní špecialisti, lekári, terapeuti, poradcovia a iní, preberajú náš život a naše telo do svojich skúsených rúk a my sa im bez váhania „vydávame napospas“, pretože sme presvedčení o tom, že nášmu životu je v rukách iných, v rukách „expertov“, lepšie. Až kým sa jedného dňa priblížime k bodu, v ktorom opäť pocítime potrebu vziať život do vlastných rúk a spoznať seba samých na novej úrovni. Konečne sme sa dostali do bodu, v ktorom opäť chceme za seba prevziať zodpovednosť a žiť vlastnú slobodnú vôľu. A s ním…