Terapia,  Vedomie,  Vedomý život,  Zdravie a liečenie

Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia

Print Friendly, PDF & Email

V čase, keď som denne usilovne meditovala a takmer úplne opustila svet biznisu, aby som konečne mohla robiť niečo zmysluplnejšie ako len „pridávať na plný plyn“ a stále dokola prekonávať minuloročné zisky, sa mi jednej noci prisnil zvláštny sen:

„Ocitla som sa v dome svojich snov. Priestranný, svetlý, otvorený, jasne členený. Okrem bieleho muriva podčiarkovali vzdušnú atmosféru sklo a ušľachtilá oceľ. Dom bol jednoducho zariadený, akoby sa tam človek len nedávno nasťahoval, a rozprestieral sa cez tri poschodia, pričom nemal skoro žiadne dvere. Všetko bolo otvorené, dalo sa spolu rozprávať odvšadiaľ dovšadiaľ (a s každým). Cez veľké okenné tabule dopadalo dnu v príjemnom uhle slnko, no neoslepovalo, ale ešte intenzívnejšie osvecovalo priestory. Cítila som sa slobodne a predsa bezpečne, príjemne zaliata teplom slnečných lúčov. A vtedy sa to stalo! Stála som na prízemí, v strede obývačky, keď sa celá podlaha začala plniť špinavou vodou a bahnom. Bahno prúdilo dovnútra popod vchodové dvere, stúpalo pomedzi mramorové kachličky a cez škáry. Nemohla som tomu uveriť! Podlaha už viac nebola biela, ale tmavosivá, mäkká. Stála som v tejto odpornej žbrnde už po členky. A ona stúpala a stúpala, bola čoraz vyššie – neuveriteľne rýchlo sa ňou plnila celá miestnosť, dokonca celé prízemie. Letmý pohľad z okna mi ukázal neuveriteľnú spúšť! Bola toho plná ulica! Stála som ako pred akváriom, za sklom, nedotknutá tým, čo sa dialo vonku. Ba čo viac! Bahnová hmota na ulici bola už meter vysoká. Ako obrovská vlna sa táto obluda pretláčala uličkami, tlačila všetko pred sebou alebo pochovávala všetko pod sebou. Nič jej neodolalo. Budovy buď padali jedna za druhou ako domčeky z karát alebo ich jednoducho zaplavilo až po strechu, každučký kút, každú štrbinu. Vystrašene som bežala ku schodom, aby som našla bezpečie na ďalšom poschodí. Tá hmota bola nepríjemne lepkavá a tuhá, takmer sa mi nepodarilo pohnúť z miesta. Pôsobila ako vákuum, mala priam prisávací účinok, moje nohy sa nie a nie (ako v spomalenom zázname) odlepiť od podlahy. Ak by som tam pod vplyvom šoku takto nehybne stála čo i len o chvíľku dlhšie, zostala by som tam zrejme naveky vekov pribetónovaná a mumifikovaná. Konečne sa mi podarilo dostať sa na vyššie schody, tam, kde bol svet ešte neporušený a v poriadku. Všetko bolo naďalej biele a ligotalo sa na slnku. Len ja som bola niekým, kto rušil stresom a panikou, ako aj zablatenými stopami, ktoré som nechávala za sebou, to pokojné zátišie. Bolo mi to jedno. Len sa čo najskôr dostať do bezpečia. Na hornom poschodí som sa konečne mohla pokojne pozrieť z okna. Bahno na prízemí už vystúpilo do výšky kolien a ja som sa snažila zhodnotiť situáciu na ulici. Ako vysoko to ešte vystúpi? Zdalo sa mi, že úroveň bahna v dolných izbách sa vyrovnávala tej na ulici. Pohľad na ulicu nebol práve najupokojujúcejší. V diaľke som videla kopce, vysoké tmavé kopce, ktoré sa ako tsunami pretláčali úzkymi uličkami a cestami, síce veľmi pomaly, opatrne, zato ale dôsledne. Ich tlaku nemohlo nič odolať. O niečo ďalej, tam kde boli ulice ešte pomerne schodné, si ľudia utekali zachrániť životy. Potkýnali sa, padali jeden cez druhého, náhlivo sa znova stavali na nohy a bežali a bežali… ale kam? Sledovala som, aká nemožná bola ich nádej na útek od katastrofy, na záchranu. Skôr či neskôr ich záplava aj tak dobehne. Kým som pozorovala túto scenériu, vystúpilo blato pred mojim oknom až do úrovne prvého poschodia. Tlak masy začal, ako už aj nižšie, pretláčať bahno cez škáry medzi oknami. Jeden pohľad dolu stačil, aby som uvidela, že spodné poschodie už takmer celkom zmizlo, ako keby ho niekto celé vyplnil čerstvým betónom. Za oknom boj o život pokračoval. Niekoľkí ľudia sa z posledných síl vyšplhali na strechy domov a čakali na záchranu. Odkiaľ však mala prísť, nikto netušil. Jediná možná cesta, ktorá ešte zostala voľná, bola obloha. Len stadiaľ mohla prísť záchrana. Helikoptéra? Vedel vôbec niekto mimo nášho mesta, čo sa u nás dialo? Alebo to snáď postihlo celý svet? Masa stúpala a stúpala. Strhávala už ľudí zo striech nižších domov. Snažili sa plávať, na chvíľu sa držali na povrchu masy, ktorá ich tlačila pred sebou, no čím viac sa pokúšali hýbať, tým viac ich to pohlcovalo, tým viac klesali hlbšie.  Len tí, čo sa už vzdali, si nejako dokázali udržať hlavu nad hladinou. Ich telá nedobrovoľne surfovali po hrebeňoch bahnových vĺn.

Nedarilo sa mi odtrhnúť oči od hrôzy, čo sa diali pred mojím domom. Tento tmavý úkaz siahal zvonku už do polovičky okien a ja som sa snažila odhadnúť, ako vysoko ešte vystúpi. Vydrží to dom? Bude dostatočne vysoký? Zostávalo mi už len jedno poschodie. Možno by som sa v najhoršom mohla dajako zachrániť ešte v podkroví. Vedela som, že zrútenie domu už nehrozí. Vďakabohu ho postavili stabilne a vďaka niekoľkým netesniacim miestam – ktoré sa hlúpo povedané ukázali ako výhoda – mohlo bahno nepretržite prúdiť dnu, vypĺňať zvnútra izby a tým podopierať a vystužovať celý dom. Ak by som aj nejako mala prežiť, čo spravím potom? Všetko naokolo bude pochované. Po tej hmote sa určite nedalo chodiť… To však nebola moja najnaliehavejšia starosť. Keďže som pod nohami opäť ucítila niečo tmavé a mokré, náhlila som sa ku schodom a vyšla som na najvyššie poschodie. Potom som mohla vyliezť už len na strechu a držať sa tam, ale tým by to skončilo. Ak sa vlna dovtedy nezastaví, tak som stratená rovnako ako ostatní. Znovu som stála pred oknom v poslednej svetlej miestnosti a smutne, stratená v myšlienkach, som hľadela von. Zrazu som zbadala čosi zaujímavé. Malý čln, alebo skôr kajak, a v ňom sedel mladý muž. Čln sa pokojne, nedotknuto dejom okolo, pohyboval na povrchu bahna, doslovne sa nim nechal niesť. Muž v ňom nepanikáril, nevesloval o život. Zdalo sa, akoby mal prehľad nad celou situáciou a akýsi nadradený pocit k tomu, čo sa tu práve dialo. Vtom zbadal mňa za oknom, žiarivo sa na mňa usmial a veselo mi zakýval. Spoznala som ho. Bol to jeden známy z dávnych čias, dobrá duša s čistým srdcom.  Niekto, kto by nevedel ublížiť ani muche. Pre mňa to býval milý chlapec, ale príliš jednoduchý, priehľadný, otvorený, bez …, bez tajomstiev. Nebolo treba veľa námahy, aby človek nazrel do jeho vnútra. Nebolo treba hľadať, pátrať, hádať – všetko mu ležalo priamo na dlani. A teraz? Nechal sa bez strachu s dôverou v to, čo príde, niesť pustošiacou vlnou. Akoby bol príliš ľahký, pokojný a rozvážny na to, aby klesol nižšie. Nepozeral sa dolu, ale dopredu, v smere prúdu. Povzbudzujúco mi zakýval, ako keby mi chcel povedať, že to zvládnem aj ja a že čoskoro bude po všetkom. Nemohla som uveriť, že práve tento človek, ktorého som kedysi odmietla, lebo nebol dostatočne zaujímavý, že práve on sa s jeho vyžarovaním plavil v tento temný deň pred mojím oknom a pomaly mizol v diaľke a hoci mi v ušiach ešte dlho doznieval jeho povzbudzujúci smiech. Mohol to byť len sen. Sen či nesen, blato nakoniec zachvátilo aj horné poschodie. Zachránila som sa na núdzovom schodisku hneď pod strechou a vystrašene som čakala. Bahno sa mi blížilo k nohám, už nezostávalo veľa miesta na dýchanie. Zostane masa konečne stáť alebo bude onedlho po všetkom?“

Sny a proroctvo

Prebrala som sa zaliata potom a celá zmätená. Vedela som už, že mi sny často niečo prezrádzajú, na čosi ma chcú upozorniť. Občas som v nich dokonca objavila nejakú výpoveď, hlbší zmysel, ktorý súvisel s mojim aktuálnym psychickým stavom. Ale tento sen? Čo mi chcel povedať on? Nedalo sa naň len tak zabudnúť. Nálada a atmosféra sna mi prezrádzali, že v sebe niesol dajaké dôležité posolstvo. Ale odkiaľ, od koho? Z môjho podvedomia, z mojej duše, z môjho vnútra? Vidina? Spracovanie strachu alebo nejakých znepokojivých televíznych správ? Proroctvo? Existuje vôbec čosi také? Prebudili sa u mňa nové schopnosti? Dostala som predtuchu katastrofy, ktorá sa má čoskoro stať na Zemi alebo dokonca v mojom okolí? Mám to niekde nahlásiť, niekoho zalarmovať? Bože, veď ma všetci vysmejú! Vyhlásia ma za blázna a zavrú do ústavu. Čo mám len s touto správou robiť? Všetky moje doterajšie sny sa týkali len mňa, nepredpovedali katastrofu ani koniec sveta. Bolo možné, že aj tento sen sa týkal len mňa? Ale čo potom tí ostatní ľudia? Ulica, zničené domy? A ako to, že som sa práve ja zachránila? Zachránila som sa vôbec? To predsa neviem! Prebrala som sa ešte predtým, ako stihlo bahno vystúpiť vyššie. Zostáva môj koniec utajený alebo nebodaj otvorený? Čo ak ešte nie je rozhodnuté, ako dopadnem? Čo ak to závisí odo mňa, čo ak to môžem určiť ja? Od čoho to závisí? Od toho ako sa správam? Či podľahnem panike, keď na to príde alebo sa v tej chvíli budem nachádzať v dostatočne vysokej, stabilnej a odolnej budove? Kedy? Kde? A ako? Žila som predsa na rovine. Široko-ďaleko v okruhu niekoľkých kilometrov neboli na obzore žiadne kopce. Jasné, kedysi tu bolo more a všetko ležalo v nadmorskej výške, ale odkiaľ má zrazu prísť bahno? Povodeň? Jediné nebezpečenstvo je veľká rieka, ktorá tečie dvadsať kilometrov od môjho obydlia. Žeby sa jedného dňa natoľko rozbúrila? Alebo budem raz bývať kdesi pod kopcami, kde pod sebou celú dedinu pochová zosuv pôdy? Kedy? Koľko času mi ešte zostáva? Panika-nepanika, vonku práve nádherne svieti slnko. V správach nepočuť nič o katastrofe alebo stúpaní vody v tejto oblasti. Je možné, že mi chcel sen povedať čosi úplne iné alebo aj vôbec nič. Mohol to byť dokonca zážitok z predchádzajúceho života? Možno som sa kedysi utopila pod špinavými vodnými masami, kto vie. V ten deň som tú hádanku očividne nedokázala rozlúštiť. Rozhodla som sa to odložiť ad acta a mať oči pre istotu otvorené. Človek nikdy nevie, v dnešnom svete sa deje veľa bláznivých vecí.

O pár rokov sa privalili do Indonézie tsunami. Nečakané masy vody pochovali pod sebou veľa dedín, veľa ľudí. Zábery v televízii ukazovali spustošené dovolenkové raje. Nádherné, luxusné hotely, dovolenkové zariadenia a wellnesové oázy boli zrovnané so zemou. Udalosť otriasla celým svetom. Stalo sa to v najpokojnejšom ročnom období, cez Vianoce. Stále znovu sme mohli sledovať zábery ľudí bežiacich o život – prenasledovaných obrovskou vlnou… Niekoľkí sa dostali na vrchné poschodia stabilných domov a podarilo sa im prežiť.

Sny ako metafora podvedomia

Spomenula som si na môj sen. Toto mi chcel teda ukázať? Takže predsa išlo o predtuchu, predpoveď, oznámenie? Ale prečo ja? Mala som vtedy niečo podniknúť? Ale ako? Mohla som zachrániť ľudské životy? Ale ako? Sen predsa neposkytol žiadne údaje o mieste a čase. Ja sama som sa nachádzala tisícky kilometrov ďalej v bezpečí stredoeurópskeho vnútrozemia. Mala som úplne iné problémy. Moja firma stála krátko pred bankrotom, po uši som sa topila v dlhoch a netušila som, na koho by som sa ešte mohla obrátiť o pomoc. Áno, aj mnou otriasli udalosti v Indonézii. Na chvíľu ma odpútali od mojich vlastných „problémov“ – čo už len boli moje starosti v porovnaní s takou katastrofou, v porovnaní s utrpením tých, čo prežili? Mala som ešte strechu nad hlavou, mala som nádej, mala som svoju rodinu…

Postupne doznievala tragédia v médiách, a tým s najväčšou pravdepodobnosťou aj vo vedomí ľudí po celom svete. Každý sa mohol opäť vrátiť k svojmu životu. Každý sa mohol opäť zaoberať sebou samým, svojím svetom, problémami, starosťami aj radosťami. Prichádzali nové, iné katastrofy – Florida unikla tragédii len o chlp, New Orleans to schytalo v plnej dávke, Haiti sa ešte stále pasuje s následkami, Fukusima zostane možno na vždy neobytná. Nech to už znie hocijako hlúpo – na takéto správy sme si pomaly zvykli. Stali sa súčasťou nášho života.

Až po mnohých rokoch, po tom, ako som sa prehrýzla cez moje osobné výhry a prehry, po tom, ako som viackrát padla do priepasti, z ktorej som sa zakaždým ako tak vyhrabala, po tom, ako som získala nové poznatky, som môj sen možno konečne pochopila. Predsa len išli o proroctvo, oznámenie, prípravu. Nie, neudialo sa to navonok, ale vo mne, so mnou. Sen hovoril o čase, keď som sa ja po uši topila v bahne. Zakúsila som hnoj a špinu, ktoré si my ľudia dennodenne vytvárame svojimi postojmi, predstavami, myšlienkami a emóciami. Mala som tú česť osobne, pri plnom vedomí spoznať to blato, ktoré zahmlieva jasnosť našej mysle, otupuje lásku a lepí rozum. Bahno, ktoré nám bráni pohnúť sa z miesta, nepustí nás ďalej, blokuje náš systém, tlmí naše zmysly a sťažuje život. Strácame rozhľad, meníme sa na ťažkopádne, úzkoprsé, malátne, nešťastné, bezradné a unavené bytosti. Zalamujeme rukami, točíme sa dokola, chrlíme z úst oheň a buď sa nepočúvame vôbec alebo len naoko. Chytáme sa každej slamky. Sledujeme ľudí, ktorí vyzerajú, že vedia, ako sa treba v tejto lepkavej hmote pohybovať, ako v nej prežiť. Už až po krk stojíme v našej vlastnej špine a ona stúpa vyššie. Dokážeme s tým niečo spraviť? Pozrieť sa na celú vec s nadhľadom, dôverou a ľahkosťou ako môj známy v sne? Bývame v pevných, odolných a dostatočne vysokých budovách? Máme člny, ktoré nás cez tieto bahenné časy bezpečne ponesú?

Flut

Zrkadlenie a transformácia vedomia

Prvým krokom k uzdraveniu je podľa mňa rozpoznanie, či už vonku alebo vo svojom vnútri. To, čo sme schopní vidieť vonku, odzrkadľuje – ako napokon vždy – len náš vlastný stav. Interpretácia toho, čo sa deje, by nemala prebiehať jedna k jednej. Nemôžeme predpokladať, že ak pozorujeme vonku vojnu, nenávisť a agresivitu, že sami po ničom inom netúžime, ako bojovať a byť dvadsaťštyri hodín denne nevraživí a agresívni. Podľa mňa to znamená iba toľko, že práve rezonujeme s týmito témami a vidíme len jeden pól celej veci a ten druhý v tom okamžiku nedokážeme vidieť a rozpoznať. Prečo to tak je, to je každého jedného individuálna záležitosť.

Uvedomme si a začnime vymetať a spracovávať vlastnú špinu. Odraz v zrkadle, s ktorým sa stretávame navonok ako aj vo vnútri, nám môže pomôcť spoznať vlastné blokády, poníženia, zranenia a postupne ich transformovať. Nielen že tak odbahníme sami seba, no budeme aj menej bahna produkovať a vytvoríme si tak príjemnejší životný priestor.

Apropo…

Myslím si, že ten nádherný biely dom v mojom sne symbolizoval moje vlastné telo, môj vlastný energetický systém. Po tom, ako som sa niekoľko rokov duševne, duchovne a energeticky snažila liečiť – v súlade s návodmi učení, ku ktorým som v tom čase vzhliadala – sa akoby moje energetické pole stalo sterilným, vďaka predstave o osvietenom svete, v ktorom som sa vtedy pohybovala. Na kurzoch sme sa pýšili množstvom čistej, božej energie, ktorú sme už boli schopní našim systémom prijať, ktorá nami mohla prúdiť. O bahne som vtedy nevedela nič. Cítila som sa duchovne povolaná, takmer osvietená – jednoducho prekrásne. A potom prišla potopa, vlna, bahno. Zaplavila moje údajne očistené telo, otriasla mojou dušou a zviditeľnila trhliny a diery v mojom naoko perfektnom systéme a svete. Na to ma nepripravil žiaden kurz. Nik nevravel o tom, že askézou a meditáciami a inými technikami nadobudnutú čistotu možno stratiť. Bol celý sen o tom? Príprava? Lekcia?

Teraz, o pár rokov neskôr, mi je jasné, že si každý z nás skôr či neskôr musí upratať (transformovať) svoje vlastné blato – to, ktoré vyprodukoval, ktoré nechcel vidieť, mať, pripustiť si, ktoré zamietol pod koberec alebo zvalil na iných, či od ktorého sa ho iní snažili odbremeniť.

Toto energetické bahno je s nami istým spôsobom prepojené. Je to čosi ako náš vlastný smog pozostávajúci z našich pocitov, myšlienok, predstáv, cudzích systémov viery, s ktorými sme sa identifikovali, ktoré sme nekriticky prijali za svoje. Všetko, kde je niečo naše, je našou súčasťou. Preto ho za nás nik nemôže poupratovať , ako ho ani my nemôžeme upratať za niekoho iného. Transformácia, čiže premena nami zamietnutej a tým viazanej, zhustenej formy energie, sa môže udiať len v našom vlastnom vedomí. Len my sami môžeme oslobodiť to, čo sme raz prehlásili za neslobodné, poslali do vyhnanstva, či uväznili – to za nás nemôže spraviť nikto iný, ako to ani my nedokážeme  spraviť za nikoho iného.

© 2011 Kristina Hazler

 


Tento článok bola 2. kapitola z mojej knihy: Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Janka Balážková

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny

1. To snáď nie je pravda!
2. Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia 

3. Život ako labyrint 
4. Zmysel nášho bytia
5. Liečba verzus choroba
10. Božia jednota a proces učenia

ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 


Prečítajte si aj:

  •  


     

  • Tento článok vychádza z mojich vlastných skúseností a odráža môj osobný názor. Má informačný charakter a môže stimulovať k posunu perspektívy, rozšíreniu obzoru a vedomia. Článok neposkytuje žiadne zdravotné rady. V prípade zdravotných problémov sa obráťte na lekára.

  •  


     

  •  


     

  • Poradenstvo, koučing, terapia a tréning vedomia

    Moja kancelária/prax sa nachádza vo Viedni, ak nemáte možnosť prísť do Viedne, tak ponúkam aj veľmi efektívne poradenstvo na diaľku. Viac sa dozviete tu ->

  • Kontaktný formulár

    Tento formulár môžete použiť na prvý kontakt, alebo na informovanie o možnosti voľného termínu. V textovom poli sa pokúste podrobnejšie popísať svoju záležitosť.


  •  


     

  •  


     

  •  


     

  • Amazon.de

  • Blogheim.at

    Blogheim.at Logo