Keď ignorujeme našu únavu, nerobíme ani sami sebe a ani druhým láskavosť. Dnes je celý svet unavený ako po ničivom požiare a chorľavie na unavené myšlienky, malátnosť, nehybnosť až po úplné ochromenie. Ako sa má takto niečo zmeniť? Odkiaľ sa majú nabrať prevratné myšlienky? Z čoraz unavenejšej únavy?
Klíma sa mení spolu s naším vedomím a vynáša na povrch, rovnako ako z nášho tak aj z kolektívneho podvedomia a z hlbokých vrstiev Zeme všetko to, čo máme vedome rozpoznať (aspoň kritická masa ľudí), čo máme pochopiť a „vyslobodiť“. Vyzerá to, že globálne otepľovanie je zatiaľ potrebné predovšetkým tam, kde na to prišiel čas, aby sa z každého, akokoľvek maličkého póru/štrbiny dokázali na povrch vypariť hlboko zahrabané a zabudnuté energie.
Chorobou tejto spoločnosti je, že my všetci, aj spirituálni ľudia a poradcovia, sme tak nastavení, že si myslíme, že musíme zo seba dať vždy minimálne stodvadsať percent! Musíme byť vždy v top forme, v najlepšej kondícii, s najlepším vyžarovaním, vibráciami, múdrosťou, prepojením, láskou a neviem čím ešte. A určitým spôsobom to aj sedí, len že slovo „najlepší“ neznamená 120 percent! A ani 100! Ani 90! Znamená to „optimum“ – vždy tak, ako je to najlepšie (!) pre danú situáciu, pre naše ja. A predstavte si, niekedy toto „optimum“ znamená aj byť unavený, hoci to znie neuveriteľne …
Správanie rodičov pod vplyvom „vírusu“ prehnanej obete pácha už tisíce rokov po celom svete neuveriteľnú bolesť v srdciach detí (vrátane aj teraz už dospelých detí). Bolesť dieťaťa, ktoré nechápe, prečo mu matka, otec alebo iní milovaní príbuzní prajú niečo zlé (v zmysle “Veď uvidíš!”), alebo prečo mu chcú niečo dokázať, čo nie je pravda, niečo, čo im samým očividne nerobí dobre. Bolesť, ktorá definitívne skliesni dušu dieťaťa vo fáze, kedy je práve pripravené rozprestrieť krídla, ho namiesto toho necitlivo pribije k zemi, ktorá mala byť preň pôvodne len štartovacou dráhou …
Hoci samotná psychosomatická medicína ponúka v porovnaní s klasickou medicínou pokrokovejší pohľad na rozličné chorobné stavy a pripúšťa možnosť pôsobenia psychiky a (duševného) stresu na telesné zdravie človeka, predsa existuje stále viac ľudí, u ktorých ani pomocou bežnej, tzv. alopatickej medicíny a ani pomocou psychosomatickej medicíny neprichádza k zlepšeniu stavu.
Boj je ako droga, ktorú potrebujeme stále častejšie a vo väčšom množstve, až sa stane normálnou, každodennou súčasťou nášho života. Podobne ako na drogách alebo iných závislosť vytvárajúcich prostriedkoch, vzťahoch a situáciách podvedome vyhľadávame možnosti nadopovať sa. Ak niet práve s čím, proti čomu, či začo bojovať, tak sa objavujú abstinenčné príznaky – nervozita, pocit samoty, prázdnoty, bezduchosti, nič nedáva zmysel, pre nič sa neoplatí žiť.
