Skutočný jazyk je tvorením, nie obyčajným prenosom dát
Skutočný jazyk bol vždy rytmickým tvorivým procesom – tancujúcou myšlienkou, ktorá oslovuje myseľ i dušu ako precízne naladená ladička. Vo svete displejov, kliknutí a štatistík sa však organické slovo postupne dostáva pod tlak.
Dnešný príspevok sa zaoberá tým, ako posadnutosť optimalizáciou a honba za dopamínom obmedzili náš jazyk a prečo nutnosť neustáleho vytvárania „obsahu“ mení autorov na vyčerpaných lovcov čísel. A aká paradoxná príležitosť sa skrýva práve v stretnutí s umelou inteligenciou, ktorá nás náhle núti opäť premýšľať hlbšie a znovuobjaviť našu ľudskosť?
Mala som to šťastie napísať svoje prvé tri knihy ďaleko od akýchkoľvek pravidiel, predajných zámerov a marketingových stratégií na sociálnych sieťach – písať ich jednoducho len kvôli písaniu samému a kvôli (o)čist(n)ému tvorivému procesu. Mojím mottom bolo: Ak kniha osloví čo i len jediného človeka a pomôže mu, moje dielo, moja práca mala zmysel a bola úspešná.
Už od detstva bolo mojou túžbou písať, a tak sa aj stalo. Všimla som si, že sa v stave písania ponáram do celkom iného vitálneho stavu vedomia než v bežnom dni – do beztiažového stavu, aký som poznala snáď už len z bezstarostného tancovania. Pri intuitívno-inšpiračnom písaní sa slová zo mňa vlnovito vyplavujú, akoby so mnou tancovali v rytme tej-ktorej témy a s jej energetickým vyžarovaním. Tento tanec slov bolo kedysi na mojich textoch poznať na, cez viacero riadkov dlhých, nosných vetách, ktoré niť myšlienky viedli ku koncu až tam, kde rytmus a energia na konci riadku alebo pri čiarke nasadili ten rozhodujúci akcent.
Tak ako je vo vesmíre všetko tónom, farbou, informáciou a energiou a navzájom spolu ladí, rovnako možno správne slová na správnom mieste naplniť hlboko rezonujúcim obsahom. V čitateľovi a jeho vedomí sa potom rozvíjajú s podobnou rytmickou eleganciou, pričom rozochvievajú jeho osobitú melódiu. Rovnako ako precízne naladená ladička, aj skutočné slovo dokáže rozozvučať, osloviť a obohatiť tak ľudského ducha, ako aj samotnú dušu.
Myslím si, že podobným spôsobom písali aj veľkí básnici a prozaici naprieč storočiami a tisícročiami: ospevovali hviezdy, dráhy Mesiaca, majestátnosť Zeme a tajomstvo ľudskej lásky – a zároveň temným vírením bubnov a hlbokými tónmi oplakávali duševné priepasti i nízke človečie pudy.
A potom, takmer zo dňa na deň, vstúpili na scénu vyhľadávače. Zrazu sme sa ocitli v situácii, kedy im bolo potrebné pomocou vhodných formulácií a umelých kódov vysvetľovať, o čom tie-ktoré texty vlastne sú. Svojich čitateľov si texty už viac nehľadali v atmosférickom kníhkupectve či v tichom zákutí knižnice, ale na chladne modrastých displejoch v obývačkách či sterilných kanceláriách.
Umelecké zaobchádzanie s jazykom akoby zo dňa na deň stratilo zmysel. Zatiaľ čo kedysi patrilo k dobrému tónu nahrádzať opakujúce sa slová synonymami na spestrenie textu a rozširovanie obzoru čitateľov, vyhľadávače si vyžadujú presný opak: čím častejšie sa určitý pojem v texte mechanicky opakuje, tým vyššie má algoritmus vyhodnocovať jeho relevanciu k danej téme. Zlaté pravidlo donedávna znelo: Ak píšeš o jabloni, umiestni tento pojem najlepšie do každej druhej vety. Iba tak „stroj“ bez pochybností pochopil, že ide o jabloň, a nie o ovocie vo všeobecnosti či nebodaj o reklamu na zelovoc. Pisateľom bolo a je sugerované, že len tak je možné hľadajúcim zobraziť želaný výsledok.
Širokospektrálne vetné konštrukcie s výplňovými slovami, dramaturgickými prestávkami na domyslenie a citovými vsuvkami, samozrejme, nedávajú výpočtovým algoritmom zmysel. Z pohľadu sveta megabitov je to zbytočný balast nekonečných núl a jednotiek bez vyššej úžitkovej hodnoty.
Tak sa zrodila SEO optimalizácia pre vyhľadávače, diktujúca pravidlá tvorby textu hoci aj na vlastnej webovej stránke, ak ju nemal zastihnúť osud zabudnutej „ponorky“. Tí, ktorí vždy tvorili predvoj predajného marketingu, sa ako vždy okamžite chopili šance a napchali texty exponovanými kľúčovými slovami, len aby svojich klientov udržali čo najdlhšie na špici rebríčkov.
Pre marketingového experta je zmysel textu skôr druhoradý, pokiaľ je optimalizovaný tak, že bez väčšej námahy chytí správnu rybu na udicu. Písanie teda nebadane prešlo cestou optimalizácie a kastrácie zbytočného ľudského šumu. Plynulosť, melódia, kultúra a jedinečnosť toho-ktorého jazyka museli ustúpiť staccatu globalizovaných krátkych viet zameraných na priamy zásah nervového systému konzumenta. Vtesnať hlavné posolstvo do 120 znakov sa stalo novým krédom s cieľom vyvolať v záplave krátkych správ dostatočne intenzívny podnet vo frontálnom laloku a priviesť ruku ku kliknutiu na tlačidlo „Kúpiť“ alebo „Čítať ďalej“. A nielen to! Práve úsečný text sa ukázal pre letmého čitateľa ako mimoriadne výhodný prenášač podprahových odkazov priamo do podvedomia.
Tieto minitexty museli byť nielen zaujímavé, ale predovšetkým dostatočne zviditeľnené. Keywords, tie zaručené kľúčové trháky, ktoré napokon objavil aj ten posledný novofarmár zo Záhoria. Rozpútal sa krikľavý boj v zlatokopeckej nádeji o popredné pozície v rebríčkoch, kde na internetovom trhovisku vyhrával ten najkratší, najhlučnejší a, bohužiaľ, väčšinou aj ten najhulvátskejší text schopný bez zaváhania nasľubovať hory-doly.
A potom nastal pozoruhodný posun, ktorý si najprv nikto veľmi nevšimol: Ľudský mozog sa začal umelo okresanému jazyku vyhľadávačov sám prispôsobovať. Ľudia na celom svete si plynulo osvojili „SEO jazyk“, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. Dokonca aj lingvistickí analfabeti zrazu bez chyby ovládli túto skostnatenú reč, zatiaľ čo prirodzený cit pre malebnosť, umenie a literatúru začal rýchlosťou blesku chradnúť, až sa všeobecná schopnosť sústredenia scvrkla na nespočetné opakovania a úroveň 120 znakov či len niekoľkosekundových videí. Tisícročia organického vývoja, počas ktorých sa cibrila schopnosť logického myslenia a chápania komplexných súvislostí, sme v priebehu pár rokov bez mihnutia oka vymenili za babku.
Ako babyboomeri a generácia X sme síce vyrástli s televízorom – spočiatku čiernobielym, neskôr farebným –, ten sa však zapínal až podvečer, po dokončení celodennej práce. Presne o 19:30, 20:00 alebo 20:15 – podľa toho, kedy sa začínali hlavné správy alebo večerný program – sme sa usadili pred obrazovku s vedomím pasívneho oddychu. Po dlhšom televíznom večere alebo po upršanom dni strávenom pri prijímači sme však jasne cítili, čo tá obrazovka s nami robí, keď sme sa otupene pratali do postele s nádejou na nový, čerstvý deň a na opätovné naštartovanie vôle a vnútornej hybnej sily.
Dnes je zapnutie mobilného telefónu prvým ranným pohybom, akoby už všetko bolo hotové a myseľ mohla rovno vypnúť. Ešte pred otvorením očí a prvým bdelým nádychom sa do vedomia vlieva prvých 120 znakov podprahových informácií, polminútové video či fotografia mačky z druhého konca sveta, infikujúc človeka nutkaním na nekonečné scrollovanie, kým sa vôbec preberie a zbadá, že ho čakajú aj skutočné povinnosti. Minitelevízor sliepňa pri umývaní zubov, na ceste do práce, na stretnutí, počas romantickej prechádzky po pláži i pri samotnom pracovnom stole. Ako inak by predsa mohol moderný človek prežiť pracovný deň bez presne načasovaného rozptyľovania sociálnymi sieťami, kontroly správ a bez sťahovanej dávky dopamínu?
Masa bezvýznamných, nič hovoriacich, no po pozornosti bažiacich textov, snímok a videí nepretržite pulzuje virtuálnym éterom. Pripravuje svet o obrovské úložné kapacity a spotrebúva nevídané množstvo prenosovej energie. Paralelne s tým špičkové algoritmy rozoberajú ľudské správanie do najmenších, priam nepredstaviteľných podrobností, aby človeku spätne diktovali, aký obsah a z akej bubliny je preňho vôbec vhodný a čo sa mu osobne smie na hypnotizujúcej obrazovke zobraziť.
Čo zostalo z pôvodného presvedčenia: „Ak kniha osloví čo i len jedného človeka, dielo malo zmysel“?
Nadvládu prevzali štatistiky, ktoré autorom vytrvalo diktujú hranice úspechu a (ne)opodstatnenosti ich tvorby. Bežný autorský zárobok – ak by sa médiami neprotežovaný spisovateľ mal živiť výhradne svojou tvorbou – dosahuje v lepšom prípade možno desať percent platu bežnej pomocnej pracovnej sily. No ani pri tomto minime nenechá štatistika neuhasínajúceho, vášnivého tvorcu vydýchnuť. Jednodňový úspech na špici rebríčka či ovládnutie predajných priečok veľkých kníhkupectiev zajtra neznamená nič. Krivka predaja, zobrazení a kliknutí musí neúprosne stúpať nahor, aby človek bol a zostal v centre pozornosti dlhšie ako dva dni a zachoval si aké-také právo na vlastný hlas a vyjadrenie.
Nikoho nezaujíma, že mysliteľ bol v minulosti vnímaný ako požehnanie, ak dokázal zhrnúť svoju celoživotnú filozofiu do jedinej knihy, na ktorej pracoval možno vyše tridsať rokov (ak vôbec žil dosť dlho na jej dokončenie) a ktorú si prečítala akurát tak stovka zainteresovaných vnímavých ľudí. Dnes systém žiada neustále nový obsah (content). Najlepšie každý deň! Content-Creator – byť či nebyť – to je tá dnešná hamletovská otázka! V snahe pulzovať s dobou a vyhovieť neúprosným algoritmom sociálnych sietí autor bez milosti drobí vlastné dielo na nespočetné fragmenty, len aby dokázal týždenne či denne chrliť do priestoru nové príspevky a zostať čo najdlhšie viditeľný. Vytrhnutie úryvku zo širšieho kontextu zrejme nikomu neprekáža. Kto by dnes vládal denne čítať rozsiahlejšie state so širokým záberom poznania, nad ktorými by bolo potrebné chvíľu postáť a nebodaj sa ešte aj zamyslieť? O precítení načrtnutej témy si už ani netrúfam hovoriť!
A koho trápi, že to pripomína myšlienkový incest, keď má jeden a ten istý čitateľ celé roky denne sledovať toho istého autora? Čitateľská obec sa zaháňa ako stádo oviec do členskej ohrady a kŕmi osvedčenou potravou s prísľubom nových bonusov, len aby nikto neprebehol do konkurenčného krídla, kde mu sľubujú bezplatné kŕmenie dokonca aj dvakrát denne. Až kým sa neobjaví niekto iný, kto za ešte menšiu námahu ponúkne ešte sladšie pohladenie či jednoduchšie sústo. „Štatistika a krivkové diagramy predsa neklamú!“ hlása systém. Vyčerpaní tvorcovia sa ženú za číslami a žmýkajú zo seba posledné kvapky tvorivej energie, len aby udržali sledovateľov na svojom kanáli o pár sekúnd dlhšie – pričom nová pasca už nepozorovane číha. V núdzi nápomocná umelá inteligencia prevezme dnes časť pisateľskej práce. Na chvíľu prichádza úľava. Texty sa s AI súkajú na počkanie. Komunita môže byť s minimálnou námahou ohúrená – až kým neúprosný ortieľ detektorov neprezradí, koľko percent skutočnej ľudskosti v texte ešte vôbec zostalo. Keby to celé nebolo na zaplakanie, dalo by sa na tom dobre zasmiať. Ľudská tragikomédia, akú predsa už Shakespeare tak miloval!
Kde však v tomto kolotoči zostal autor, spisovateľ, novinár, nieto ešte básnik či filozof – kam sa podeli oni a ich diela?
Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše! Dnes sa za básnika či filozofa môže vyhlásiť ktokoľvek, kto vie zadať vhodný pokyn umelej inteligencii. Včera ešte nikto, dnes dokáže človek ohúriť svet čímkoľvek, do čoho sa zatúži zaodieť. Celé duchovné dedičstvo virtuóznych mysliteľov, umelcov a majstrov je komukoľvek k dispozícii na jediné stlačenie tlačidla.
Kruh sa uzatvára. Cez interakciu s umelou inteligenciou sa mnohí opäť vracajú ku „konzumu“ múdrych slov, rozvetvených viet a hlbších úvah ďaleko za hranicami 120-znakového formátu a kľúčových slov, ktoré už dávno ani samotným algoritmom nedávajú zmysel. Aj keď poniektorí v tvorbe s AI hľadajú hlavne potvrdenie vlastných presvedčení alebo využívajú hlas zdanlivo všemúdrej autority na presviedčanie iných, predsa sa niečo deje: dialóg s technológiou núti znova kolektívne zapájať frontálny lalok a namáhať neurónové dráhy, až kým kdesi v hĺbke znova nezarezonuje samotná duša.
Zdá sa, že ide o opakujúcu sa evolučnú slučku, v ktorej sa ľudstvo pohybuje od úsvitu civilizácií: od doby kamennej a brúsenia prvých primitívnych nástrojov cez vzletné myšlienky odhaľujúce kozmický poriadok až po sploštenie duševného života a túžbu po humanoidných strojoch, ktoré prevezmú všetku otravnú a ťažkú prácu. Až po kybernetiku, ktorá človeku paradoxne začína pripomínať, čo znamená byť skutočne tvorivou bytosťou – bytosťou, ktorá slobodne a zvrchovane, tvorivo a zmysluplne používa svoj rozum, vedomie, ruky, nohy a predovšetkým vlastné srdce. Diamant ľudského rastu musí byť predsa naďalej brúsený a leštený!
© 09/2026 Kristina Hazler (Všetky obrázky v texte sú generované AI)
Poznámka: Tento text som preložila z nemeckého originálu „Wie Algorithmen Sprache und Literatur verunstalten, verändern und regieren“ do slovenčiny s pomocou môjho AI agenta „Gem 4 – Translator for Consciousness Language“.
Tento príspevok je k dispozícii aj v:
