Anjel sa učí rozumieť Vianociam

z môjho nemeckého originálu preložil Jozef Klinga

Weihnachtsengel, Weihnachten, Weihnachtsgeschichte, Engelsgeschichte,

Anjel je zoslaný na Zem

Anjel je zoslaný na Zem, aby sa naučil lepšie rozumieť ľuďom a fenoménu Vianoc a Ježiša. Nevteľuje sa, ale smie slobodne letieť časopriestorom a ľudskými dejinami.

Neláme si nad ničím hlavu a jednoducho roztiahne krídla. Veď Boh už bude vedieť, čo mu ukáže. Ježiša pozná osobne, takže od neho neočakáva nijaké prekvapenia – Ježiš je predsa Ježiš, ako v nebi, tak i na Zemi. Lenže Vianoce, pod nimi si nevie veľa predstaviť. Úprimne povedané je aj trocha pod tlakom, ak sa v nebi vôbec dá hovoriť o tlaku. Čaká ho totiž nová služba: má vypomáhať tajuplnému Duchovi Vianoc.

Dúfa preto, že čoskoro všetko uvidí a pochopí. No keby aj nie, vždy sa môže spýtať Ježiša, on by vraj mal byť odborníkom na Vianoce – čo odborník, v niektorých kútoch Zeme má byť Ježiš dokonca hlavným aktérom vianočných sviatkov!

Apropo, sviatky! Taký anjel nemá nič radšej ako pekné sviatky a družnú pohodu ;)

Anjel sa zoznamuje s Duchom Vianoc

Bezstarostný anjel si natešene letí prúdom času, až sa pred ním otvorí okno. Vidí ľudí, ktorí mrznú v prostom príbytku. Je večer. Svetlo jedinej sviečky, okolo ktorej sa zišla celá rodina, skromne osvetľuje izbu. Sedia tesne vedľa seba a rozprávajú si príbehy o raji, kde je pre každého dosť toho, čo človek pre život potrebuje, a dokonca ešte trocha viac, aby sa nikto nemusel báť, že sa mu neujde.

Anjel, Vianoce, duch Vianoc, vianočný anjel

Snívajú o posteliach, v ktorých by im celú noc bolo teplučko. Snívajú o ohni, ktorý nikdy nevyhasne a nemusí sa rozdúchavať. Snívajú o vode, ktorá im vždy tečie až do domu, nezamŕza a ani ju netreba namáhavo nosiť z ďalekej studne. Snívajú o špajze, ktorá nikdy nezíva prázdnotou a večne vonia po lahôdkach, ako napríklad po čerstvom chlebíku a výdatnej polievke. To by bol život! A pre každého ešte vlastnú sviečku, vlastné svetlo, aby mohol čítať a vzdelávať sa kedykoľvek a ako dlho by len chcel! Ach, áno, a nesmieme zabúdať na oblečenie: čisté a na mieru šité šaty, v ktorých by sa hýbali ľahko ako pierko a nemuseli by sa potkýnať o ťažký lem opakovane zdedeného, primalého či priveľkého kabáta.

Anjel vidí ich telá poznačené ťažkou prácou a unaveného ducha, ktorý sa neodváži podniknúť hlbšie a obzor rozširujúce výlety, a predsa sa vie nechať okúzliť rozprávkovou vidinou raja a snívať o hrejivom svete aj napriek útrapám a chladu. A srdce, srdce každého člena rodiny pozná ešte jeden zázrak: nádej!

Nositeľom a ochrancom tejto nádeje je pre nich Ježiš! Chvíľku pred vyhasnutím plameňa sviece sa chytia za ruky a obrátia sa s modlitbou na Ježiša, aby ho poprosili o pomoc s uskutočnením vízie o vysnívanom raji.

A vtom sa to stane! Ježiš rodine raz za rok zošle Ducha Vianoc – oduševnene sa pustia do práce, čo im sily po vyčerpávajúcom roku stačia. Na lúke a v lese ponachádzajú najjednoduchšie veci, ktorými si ozdobia skromné bydlisko. Ženy vytiahnu posledné zásoby potravín, ktoré si už dlho šetrili na túto príležitosť, a vykúzlia z nich lahodne voňajúce pokrmy a sladké prekvapenia, o akých mohli celý rok iba snívať.

Aj keď sú chudobní a žijú v biede, narodenie Krista chcú patrične osláviť. V tento vzácny deň v roku si v zmysle Ducha Vianoc vytvoria kúsok vysnívaného raja. Vyzdobené steny sa rozžiaria v mihotavom svetle sviec, v komíne blčí oheň ako o život, všetci si oblečú svoje najkrajšie a najlepšie šaty a hoci unavení, ale šťastní sa zídu okolo stola obťažkaného lahodnými pokrmami, aké celý rok nevideli. A raz, v tento slávnostný deň, zostane dokonca aj zima stáť za dverami, akoby tancujúce snehové vločky usilovne vytvárali ochrannú vrstvu okolo domčeka, aby k rodinke mohol bez prekážok zavítať Duch Vianoc s láskyplnou náladou.

vianočná nálada, štedrý večer, vianočné dobroty

Anjel vidí, ako všetci napäto a s otvorenými srdcami čakajú na Ježišovo znamenie. A už je aj tu! Prichádza v podobe malých prekvapení a darčekov, ktorými sa členovia rodiny navzájom obdarúvajú z náklonnosti a vďačnosti, že zostali spolu „v dobrom aj zlom“. Nie sú to nijaké veľkoleposti, a predsa je to veľkolepé. Na nikoho sa nezabúda, nikto nezostane bez daru. Smejú sa a spievajú, čochvíľa tancujú okolo zeleného stromčeka, ktorý im daroval les, aby éterickými olejmi podporil uzdravujúci účinok vianočného času a čo možno najlepšie ich pripravil na posvätné narodenie Krista a príchod Nového roka.

Anjel prekvapene sleduje, ako v tento deň teplo kozuba, svetlo sviec, varené víno s klinčekmi, posilňujúci pokrm, sladké koláče, éterické oleje stromčeka, láskyplné darčeky a roztancované snehové vločky za oknom rozjasnia každú tvár šťastím a blaženosťou. V tomto čarovnom okamihu nemá nikto starosti, akoby sa rodina ocitla v celkom inom, blaženejšom svete, kde sa im môžu ich duše oveľa lepšie prihovárať a hriať ich zvnútra.

Priestor stíchne, všetci sa zahĺbia do svojho vnútra, kým v pozadí tíško pukoce oheň. Akoby im chcel dať najavo, že ešte stále horí a nemusia si robiť starosti o teplo. Všetci chápu, že nadišiel čas ticha, ničnerobenia a vnútorného načúvania.

Anjel okamžite pochopí: v tomto okamihu je práca Ducha Vianoc zavŕšená. Ľudia opäť našli svoju pravú podstatu pod ochrannými krídlami duše a novému narodeniu Krista v každom jednom z nich viac nič nestojí v ceste.

Splnený sen?

Sotva si anjel uvedomí význam Ducha Vianoc, už ho zozadu čosi ťahá a okamžite vie, že jeho cesta bude hneď pokračovať, hoci on sám chce ešte zostať v tejto nádhernej atmosfére. Všetky tie nádherné bytosti mu za tú krátku chvíľu prirástli k srdcu.

Trvá to iba krátky nebeský okamih a keď sa anjel zorientuje v inom pozemskom čase, s obrovským prekvapením zistí, že sa nachádza v rovnakej rodine. Zaraduje sa ešte viac, keď zbadá, že sa im naozaj splnil sen, ich vidina raja na Zemi. Každý z nich má všetko, čo si túžobne želal, a dokonca oveľa viac. Teplú, odpruženú posteľ s hebkými vankúšmi a hrejivou prikrývkou, zaizolovanú strechu nad hlavou, ktorá viac neprepúšťa zimu, dômyselné automatické centrálne kúrenie, čistú vodu na otočenie kohútika, v každej izbe tisíckrát silnejšie svetlo ako plameň sviece, zásoby potravín, z ktorých sa dá najesť a donekonečna piecť a variť dobroty, ktoré by im v minulosti ani vo sne nenapadli. A oblečenie! Ó, tentokrát potrebujú na jeho uskladnenie špeciálne skrine či dokonca miestnosti. A najlepšie na tom všetkom je, že v tomto modernom čase sa z darov netešia iba raz v roku, ale majú všetkého požehnane každý boží deň.

Aké fantastické! – pomyslí si anjel – v tomto čase nepanuje Duch Vianoc na Zemi iba v jeden deň, ale prebýva v srdciach a príbytkoch ľudí po celý rok.

Anjel, Ježiš, Kristus

Niečo tu však nesedí. Ale čo? Anjel zbystrí zrak, prižmuruje a pretiera si oči, no aj tak nič nevidí. Podľa jeho logiky by teraz ľudia konečne mali každý deň žiť v blaženosti, keďže už majú všetko, či im kedysi nosilo radosť do duší aj sŕdc, a aj tak…

Pozrie sa ešte raz a ešte raz a nevie tomu prísť na koreň. Nakoniec sa rozhodne požiadať Ježiša o radu a vysvetlenie.

Anjel prosí Ježiša o vysvetlenie

Ježiš ihneď príde a šibalsky na anjela žmurkne, aby mu naznačil, že ľuďom sa nedá vždy rozumieť. Napokon, ani oni sami s často nerozumejú. Nie, rozumieť sa im nedá, ale zažiť ich, áno, zažiť ich anjel môže, no aj napriek priamej skúsenosti s ľuďmi im nebude úplne rozumieť, hoci im porozumie ;)

Anjel si myslí, že zle počul. Na takéto vety, ktoré nedávajú zmysel, nie je od Ježiša zvyknutý. Preto si krátko odkašle, aby sa Ježiša spýtal znova, ale ten ho zastaví jednoznačným gestom, ktorým mu súčasne naznačuje, aby radšej kráčal za ním, lebo mu chce niečo ukázať.

Dobre, to je opäť Ježiš, ako ho anjel pozná. S dôverou a zvedavo nasleduje Ježiša cez časopriestorový vír, kým sa v ňom napokon neotvorí okno. Priamo pod nimi vidí ulicu s autami a podchod so schodiskom. Na jednom schode sedí človek oblečený ako žobrák. V handrách, s akými by zapadol do rodiny z čias biedy.

Anjel sa opäť spýtavo pozrie na Ježiša. Je presvedčený, že by sa mal vcítiť do chudobného muža. A anjel to hneď aj urobí a čistá hrôza ho takmer katapultuje z krehkého tela. Cíti mohutný nápor strachu, aký nie je pripravený zniesť. Ani len pri chudobnej rodine, ktorá deň čo deň bojovala o prežitie a nemala takmer nič, čo by ju chránilo pred zimou a mrazom, necítil takýchto strach. Ako je to možné?

Až teraz sa anjel poriadne poobzerá a vidí modernú spoločnosť plnú vymožeností, ktoré sa kedysi pokladali za rajské ovocie. Všetkého je dosť, aby si ľudia po celý rok udržali telo v teple, ba dokonca aby zdravo potešili aj svoju dušu a myseľ.

Čo teda môže tomuto mužovi chýbať? Z čoho môže mať taký veľký strach?

Zdá sa, že v tejto chvíli narazila anjelova predstavivosť na svoje hranice. Znova sa pozrie na Ježiša a ten sa iba usmeje a povie: „Veď som ti vravel, že ľuďom sa nedá vždy rozumieť. A … ani oni sami si nerozumejú. Pozri sa, tento muž má strach. To je fakt. Dokonca veľký strach. Sám mu nerozumie a nechápe sa. Kedysi bol boháč, mal všetky hmotné statky, po akých môže ľudské srdce túžiť, a strach ho dohnal tak ďaleko, že o všetko prišiel, až kým neskončil na ulici, bez akejkoľvek istoty, bez strechy nad hlavou a bez možnosti zaobstarať si jedlo, pod akým sa prehýbajú police vo všetkých supermarketoch tohto sveta od dlážky až po strop a ešte aj v skladoch.

Anjel veľmi zosmutnie…

Štedrý večer

Aj v tomto svete je krátko pred Štedrým večerom. Snehové vločky s rovnakou radosťou tancujú vo vzduchu, z reproduktorov veľkých nákupných centier vyhráva rozjímavá hudba, pestrofarebné svetielka lemujú ulice, vôňa všadeprítomných lahôdok vábi k stolom, ľudia sa nedočkavo naháňajú po obchodných domoch, aby svojim blízkym v Duchu Vianoc a (dávno zabudnutej) spomienky kúpili darčeky. Všetko je teda v najlepšom poriadku, prečo je však tento muž na schodoch osamelý, naplnený hlbokým strachom, bez nádeje, bez najslabšieho svetielka v očiach, a mrzne, kým všade bežia ohrievače a radiátory na plný výkon? Prečo?

Anjel sa zúfalo pozrie na Ježiša, ale ten už nestojí po jeho boku. Prekvapene sa obzerá na všetky strany, ale nikde ho nevidí.

No dobre, pomyslí si anjel. Ježiš má určite dôvod… On – anjel – teda musí nájsť odpoveď sám, inak ho v nebi pravdepodobne nepustia do novej služby.

Po tejto úvahe si anjel urobí pohodlie na mieste, odkiaľ pozoruje pozemský svet, lebo je rozhodnutý vytrvať pri tomto mužovi tak dlho, kým nezistí, čo je vo veci.

Sotva si nájde dobre miesto na stoličke, opäť sa obzrie za chudobným mužom, a čo nevidí? Žobrák už nie je sám! Prisadol si k nemu ďalší žobrák. Ha! To bolo niečo! Lenže počkať?! Novú tvár predsa odniekiaľ pozná! Nie je to predsa… nie je to… ???

Ježiš?

Hoci anjel dostal najprísnejší pokyn, aby sa medzi ľuďmi neprezradil, musí sa teraz nahlas zasmiať. Vlny anjelského svetla okamžite vletia až do ľudského sveta a na okamih ho tak rozžiaria, že niektorí ľudia, čo sa ženú po ulici, zarazene zastanú, zbystria pozornosť a zdvihnú hlavy, akoby chceli anjela prichytiť pri čine. Aj Ježiš v žobráckom prestrojení sa otočí k anjelovi a tajuplne naňho žmurkne.

Dobre, že si anjel najprv urobil pohodlie. Už tuší, že teraz to začne byť napínavé.

Ježiš sedí niekoľko hodín po boku chudobného muža. Zdá sa, že žobrák sa každou chvíľkou trocha viac upokojuje, vďaka čomu sa môže vynoriť z hlbín žiaľu a poobzerať si okolitý svet. Až vtedy si všimne druhého žobráka, čo sedí na schode hneď vedľa. Okamžite v ňom vzbĺkne neuveriteľná zlosť: Niekto ho chce obrať ešte aj o toto posledné miesto, o poslednú možnosť, ako sa v tejto spoločnosti udržať nažive! Neslýchané. Chce vyskočiť a zahnať sa na „konkurenta“ zaťatými päsťami, ale zima a pretrvávajúci strach ho medzitým ochromili, okradli o posledné sily. A tak len rezignovane klesne na svoje miesto. Kto vlastne je? Nič a nikto! Nevie si už poradiť ani len s mizerným žobrákom, nevládze si brániť poslednú dôstojnosť a práva! Zlyhal na plnej čiare! Opitý sebaľútosťou odvráti oči od sveta aj od seba, kým v ňom vzkypí zlosť a adrenalín. Vďaka tomuto návalu energie však začuje kúsok vianočnej hudby a prebudí v ňom jednu veľmi, veľmi starú spomienku. Odrazu mu napadne zvláštna myšlienka. Pomyslí si: „Kedysi to mali ľudia v takýchto bezvýchodiskových situáciách ľahké. Mali nádej! Mali Boha a mali Ježiša! Mohli sa s nádejou na pomoc utiekať k Ježišovi. Ale dnes? Kto dnes ešte verí na Ježiša a jeho pomoc? Komu zostala nádej?“

Anjel už svetu vôbec nerozumie. Aká nádej? Aká pomoc?

Ľudia majú predsa v tomto svete všetko, čo potrebujú. Teraz by si už konečne mohli uvedomiť svoju podstatu, dopriať svojej duši a svojmu duchovi priestor a konečne sa venovať tomu, čo ich baví, a vyskúšať si na vlastnej koži všetko, čo si v priebehu storočí vysnili. Čo má teda toto všetko znamenať?

Anjela od nechápavosti pošteklí v citlivom nose, že si kýchne tak nahlas, až ďalší nával energie vrazí do žobráka na schodoch. Ten prekvapene otvorí oči a vidí, ako poletujúce snehové vločky vykreslili obrys anjelskej postavy. Dokonca sa mu zamarí, že pocítil impulz, aby predsa len skúsil požiadať dávneho Ježiša o pomoc. „Taká hlúposť!“ – pomyslí si. „Takú sentimentálnu myšlienku určite nemám z vlastnej hlavy. Ježiš! Pche! Ježiš – ak vôbec existuje, potom má na práci určite niečo lepšie, ako sa mnou zapodievať.“ Žobrákov myšlienkový pochod sa ešte ani neskončil, keď sa ho zrazu zmocní pocit, že sa naňho niekto uprene díva. Otočí hlavu doľava a… no jasné, druhá stratená existencia tohto sveta – smiešna karikatúra jeho samého – tento bezdomovec naňho očividne celý čas prenikavo zíza. „Čo čumíš? Staraj sa o seba a láskavo vypadni! Toto je môj flek!“

Anjel takmer spadne zo stoličky. Ešte nikdy nezažil, aby niekto takto hovoril s Ježišom. On sám by na Ježišovom mieste bol pravdepodobne taký zhrozený, že by ihneď vstal a odišiel, tak ako mu práve nakázal ten človek. V anjelských školeniach im predsa neustále lejú do hláv, že ľuďom by smeli a mohli pomáhať len vtedy, keď si to výslovne želajú.

Anjelské predpisy hore dolu, anjel jednoducho musí byť pri takom nezvyčajnom úkaze. A tak si prisunie nebeskú stoličku ešte bližšie, čo spôsobí, že sám žobrák začne kýchať. Rozvíri snehové vločky a pravdepodobne aj vlastné myšlienky, čím sa pochmúrna hmla vôkol neho nakrátko pretrhne. „Ach, čo tam po tom,“ pomyslí si, „možno by som predsa len mal skúsiť pomodliť sa k Ježišovi. Napokon, sú predsa Vianoce a nič horšie, ako že sa nič nestane, sa predsa prihodiť nemôže, no nie?“ Takmer podvedome a akoby náhodou sa otočí k domnelému konkurentovi a spýta sa: „Čo ty na to, bratku? Budeme jednu rundu žobrať spolu?“

Akoby Ježiš čakal iba na to, prisunie sa okamžite bližšie a povie len: „Hej, človeče, za skúšku nič nedáme. Alebo neskúšajme a rovno to urobme, čo povieš?“

„To je straaašne smiešne,“ odvetí bezdomovec. „Keby Ježiš naozaj existoval, asi by so mnou a ani s tebou nikdy nestrácal čas!“

„Prečo?“

„Lebo nám už niet pomoci?“

„Prečo si to myslíš? Vari vieš, akú pomoc potrebuješ?“

„Nie, neviem.“

„Tak vidíš. Preto nemôžeš ani vedieť, či sa nám dá pomôcť a či by pomoc nemohla prísť od Ježiša.“

Anjel sa všetkému prizerá a nechce sa mu veriť, že žobrák ešte vždy nespoznáva Ježiša. Čím bližšie sa Ježiš posúva k mužovi, tým väčšmi žiari. Žobrácke handry z neho už dávno spadli a aj tak sa človeku stále javí iba ako žobrák. Neuveriteľné, čoho všetkého sú ľudia schopní! Môžu vidieť niečo, čo neexistuje, a môžu byť slepí voči tomu, čo majú priamo pod nosom…

Ježiš jednou rukou objíme muža a rozptýli tak mračno strachu, ktoré žobráka držalo v biede. Spýta sa ho:

„Myslíš si, že by si spoznal Ježiša, keby pred tebou osobne stál?  A keby ti osobne podal pomocnú ruku, prijal by si ju?“

Muž sa naňho udivene pozrie a s neochvejným presvedčením povie: „Pravdaže by som to urobil. Čakám na to predsa celý život!“

„Si si istý?“

„No jasné. Som si tým rovnako istý ako svojou vierou, že existuje a že mu stojím za to, aby mi pomohol.“

Anjel to na svojom mieste už viac nevie vydržať. Najradšej by ihneď zoskočil zo stoličky, otvoril mužovi oči a povedal mu: „Veď sa pozri, vedľa teba predsa sedí Ježiš!“ Vie však, že to nesmie.

Hoci anjel ešte stále nerozumie, čo je vo veci, znova ho zozadu stiahne vír a pristane v rovnakom čase, ale v inom priestore, v celkom inom prostredí. Prepychový dom, ktorý patrí niekoľkým členom kedysi chudobnej, nám už známej rodiny. Rovno na príjazdovej ceste stojí obrovitánsky vianočný strom vyzdobený bielymi anjelmi a vianočnými guľami. Jednoducho pastva pre oči. V dome všetko tip-top, všade vianočné ozdoby, vôňa čerstvého vianočného pečiva, vkusne prestretý štedrovečerný stôl. Chýbajú už len ľudia, hoci je pokročilý večer.

vianočná dekorácia,

„Kde len všetci sú?“ pýta sa anjel. Vie predsa, že pre nich nie je nič dôležitejšie, ako byť v tento večer spolu a oslavovať v kruhu rodiny.

Odcudzení zmyslu

A už ich aj vidí. Niektorí z nich sú uponáhľaní a spotení, lebo ešte rýchlo behajú po obchodných domoch, než zatvoria, a zúfalo hľadajú nejaké darčeky pre druhých. Veci, ktoré snáď ešte nemajú. Ďalší cestujú z veľkej diaľky a sedia uväznení vo vianočných kolónach. Sú vystresovaní, nervózni, vyšťavení. So zlým svedomím sa krátko zastavia v reštaurácii s rýchlym občerstvením a niečo do seba hodia, hoci vedia, že čoskoro dostanú naservírované kráľovské jedlo. Matka rodiny, čerstvo osprchovaná, sviatočne vyobliekaná a s drahým mejkapom na tvári, leží v záplave sĺz na posteli, pričom ňou zmietajú emócie. Vianočná kapustnica zatiaľ vychladla. „Nikto ma už nemá rád,“ pomyslí si, „nikto nerešpektuje mňa ani tento sviatok, rodina sa rozpadne, hoci som obetovala všetko, aby som ich ešte aspoň raz udržala pokope.“ Ani len partner ju nevezme do náručia. Namiesto toho sedí urazene pred televízorom, nasrdený, že pre hlúpu, nafúknutú vianočnú večeru – kto ju dnes ešte potrebuje, všetci sme predsa ustavične prežraní – premešká svoj obľúbený program.

A potom sú tu ešte tí druhí:

Žena, ktorá sa trápi, lebo sa jej nepodarilo schudnúť do drahých šiat. Muž, ktorý sa hanbí ísť na sviatočnú večeru, lebo ho len prednedávnom opustila partnerka, ktorú na večeru hrdo ohlásil. Manželský pár, ktorý sa háda o tom, kto je na vine, že sa deti počas návštevy v nóbl dome nevedia vpratať do kože. Pubertiačka, ktorá nechce mať dočinenia so svojou snobskou famíliou a najradšej by sa v tento deň flákala s kamošmi po meste. A v neposlednom rade tridsiatnik, ktorý sa má čoskoro priženiť do tejto vplyvnej rodiny, lenže na základe špekulácie na burze prišiel o všetko, čo kedy vlastnil, vrátane sebaúcty a sebavedomia, a teraz ako (náš známy) žobrák žije na ulici, kým jeho bývalá snúbenica ešte neinformovala svoju rodinu o zrušení zásnub ani o tom, že za štedrovečerným stolom zostane jedno prázdne miesto.

Vianoce často prídu inak, ako si myslíme

Anjel neverí svojim očiam ani ušiam. To snáď nie je možné?! Čo sa stalo? Hoci majú títo ľudia celoročné Vianoce, vytratil sa z ich rodiny Duch Vianoc práve na Štedrý večer? Majú všetko a ani stopy po vďačnosti? Prečo to potom teda robia? Načo slávia tento sviatok?

zima, snech, svetlo, vianočné svetlo, vianočná rozprávka, pokoj, pohoda, mier,

Anjel premýšľa: Hoci ľudia teraz majú všetko a všetky možnosti, majú napriek tomu úzkosti, boja sa, hnevajú sa, sú zúfalí. Radosť, náklonnosť, vďačnosť, láska, vnútorný pokoj a mier sa im akosi vytratili. A hoci sa to na tomto mieste môže zdať neuveriteľné, anjel odrazu rozumie Duchovi Vianoc! Áno, aj teraz, keď ľudia vlastnia všetky hmotné statky, má ešte stále svoje oprávnenie! Keďže sú ešte stále uväznení v starých myšlienkach, spomienkach a túžbach, hľadajú vianočnú atmosféru na nesprávnom mieste.

Keď spomínajú na to, čo im za starých čias najväčšmi potešilo dušu a srdce, snažia sa aj dnes obdarovať blízkych čoraz väčšou pozlátkou, prvotriednymi sladkosťami a mimoriadnymi hmotnými statkami v nádeji, že opäť zažijú niekdajšie čaro a pocit blahobytu. A padne im zaťažko nájsť niečo, čo v iných vyvolá radosť ako kedysi, lebo sotva niekomu z nich chýba niečo hmotné. Aj chudobný žobrák mal kedysi všetko, ba dokonca viac, ako potreboval, ale nevedel si s tým nič počať. Podvedome sa zbavil všetkého pod zámienkou špekulácie na burze – najmä vo vnútornej nádeji, že bude znova môcť vzdávať vďaku za jednoduchosť, za maličkosti, za život na tejto Zemi.

Anjel zároveň vidí, ako Ježiš z bundy vytiahne pomaranč a ponúkne ho úzkostlivému mužovi. Aha ho, iskierka v očiach mu nakrátko rozjasní bledú tvár. Prijme pomaranč a… vie byť skutočne vďačný. Otvorí sa mu srdce a odrazu má zvláštny pocit, akoby… ale potom ho rýchlo potlačí, aby sa sám nepokladal za blázna. Lebo na krátky okamih sa mu zazdalo, že pred sebou vidí Ježiša. Obozretne a zahĺbený do seba olúpe pomaranč, rozpolí ho a podá jednu polovicu susedovi na schode, pričom ani nevie, že sa v tej chvíli dobrovoľne a rád delí o to málo, čo má, s Ježišom. Odrazu sa ešte aj jeho zmocní vianočná eufória. Anjel takmer neverí vlastným očiam, keď vidí, ako muž uvoľnene vstane, akoby nebol riadne stuhnutý a premrznutý, a podá ruku Ježišovi, aby pomohol vstať aj jemu. Anjel počuje, ako sa muž pýta: „Čo povieš, kamoš, nezájdeme do vývarovne? Dnes by tam mali mať teplučko a asi budú rozdávať aj vianočné sušienky.“

Ježiš jeho ruku radostne prijme, vstane a sprevádza muža do vývarovne, kde môže žobrák v teple, s trochou horúcej polievky v žalúdku a v ľudskej spoločnosti stráviť Štedrý večer, kým chlad predsa len aj tento raz zostane za dverami.

Vianočný anjel v službe

Anjel vôbec nechápe energetickú premenu tohto muža – aura mu znova žiari. Najradšej by tlieskal od radosti. Vie však, že je tak blízko ľudí, že by ho okamžite odhalili. Lenže aj tak, keď už je tak blízko, nemôže so svojou anjelskou prítomnosťou aj niečo urobiť? Načo je napokon anjelom?

Ihneď dostane nápad!

Ponáhľa sa k prepychovému domu, sadne si na jednu zo stoličiek za štýlovo prestretým stolom a aktivuje vo svojom vnútri všetky svoje schopnosti. Všetko, čoho je taký anjel schopný. Radosť, nadšenie, optimizmus, vďačnosť, zvedavosť, dôveru a v neposlednom rade samozrejme anjelskosť. Odrazu vie, čo ešte musí urobiť. Bez ohľadu na to, čo bude nasledovať v dome alebo v rodine, nesmie sa nechať vyviesť z rovnováhy, zo svojho anjelského pokoja. Jeho jedinou úlohou v tento večer, jeho (vianočným) darom tejto rodine, ktorá mu kedysi tak prirástla k srdcu, je: byť jednoducho sám sebou, byť jednoducho anjelom.

A už sa otvoria dvere a vojdú prví ľudia so slávnostným výrazom. Vo svojom vnútri sa kŕčovito snažia ovládať, aby hneď v úvode nepokazili vianočnú atmosféru, a hoci sú na smrť unavení a najradšej by padli do postele, vložia poslednú energiu do prekrásnej pretvárky.

Anjel sedí na mieste, ktoré by inak zostalo prázdne, a nenechá sa zmiasť. Žiari v radostnom očakávaní rozjímavého a mierumilovného sviatku, napĺňa miestnosť nádejou a anjelským teplom. Ďalší hostia vchádzajú do domu, ruky majú plné velikánskych, pestrofarebne zabalených darčekov, ktoré neisto položia pod vianočný stromček, lebo netušia, či dokážu súperiť s hodnotou iných darčekov.

Anjel vdychuje hodnotu každého jedného z týchto ľudí, ľúbi ich a odrazu sa stane pravý vianočný zázrak: v celej miestnosti a v ľuďoch sa začne šíriť pokoj. Zhodia svoje masky a hoci sa odovzdajú únave, niečo v nich sa pohne. Zdvihnú zrak, pozrú sa jeden na druhého a nazrú – aj keď je to iba na krátku chvíľu – za pretvárku. Bodnutie pri srdci im pripomenie … Vzdajú odpor, kŕčovitosť sa vytratí a konečne medzi nich môže aj tentokrát zavítať Duch Vianoc a obdarovať ich všetkým, čo v tento deň najsúrnejšie potrebujú: túžbou po pokoji a mieri, túžbou po sebe samom a po láske, spomienkou na rodinné puto a sebadôveru a vedomím, že každý z nich je v poriadku taký, aký práve je.

Ospalo a s vágnou spomienkou na niečo významné, všetci sa odrazu otočia k jednému miestu a hľadia do prázdna, akoby chceli spoznať, kto je ich ďalší štedrovečerný hosť. Niekto vstane a napriek nádhernému vianočnému osvetleniu zapáli sviečku a zostane s ňou stáť bez najmenšieho zhonu vedľa prázdnej stoličky. Zachváti ich príjemné chvenie a svrbenie. Malé dieťa sa začne srdečne smiať a priam by prisahali, že začuli kýchnuť anjela…

Veselé Vianoce a anjelský Štedrý večer!

© 12/2016 Kristina Hazlerová

 

Napsat komentář

Liečba verzus choroba

Ako som už písala, reči o uzdravení a liečbe tela, ducha a duše sú v súčasnosti na každom kroku. Mnohí už len preto, že je to móda sa usilovne skúšajú liečiť, vyzdravieť. V podvedomí im ale tento postoj logicky nahovára, že nie sú fit, príp. nie sú zdraví – lebo sa predsa liečia, a ak nie sú zdraví, tak musia zrejme chorí. Ako inak by to aj malo byť? Ak by sme neboli chorí, nemuseli by sme sa liečiť, nemuseli by sme sa uzdravovať – aspoň tak funguje naša ľudská logika.

Problém tejto témy začína už tam, kde chceme zistiť, čo presne vlastne znamená byť chorý, byť fit, zdravý, uzdravený, vyliečený. Kedy sme ešte zdraví a kde sa začína choroba a kedy je človek zase v poriadku? Mám pocit, že neexistuje žiaden presný návod – pre spotrebiteľa – v ktorom by sme sa mohli dozvedieť, jednoznačne určiť sami pre seba, či sme ešte zdraví alebo už chorí alebo už konečne znovu vyliečení. Je to len akýsi subjektívny vnem, pocit. Často tiež hovoríme: „Cítim sa byť chorý.“ „Naozaj“ chorí sme väčšinou až vtedy, keď to potvrdí lekár – či nie? Potom povieme: „Som chorý“ alebo mnohí tiež: „Som vypísaný/PN“. Sme vtedy naozaj chorí, keď/lebo sme vypísaní/PN? Samozrejme sú všeobecne známe stavy „choroby“ (zlomená noha, horúčka, žlčové kamene…), ktoré sú jasné aj bez lekárskeho potvrdenia. Sme ale chorí len preto, že máme takpovediac chorobný stav?

empfindenJa sama som v mojom živote mala istý čas problém s bolesťou. Bolo jedno, čo sa mi stalo a čo bolelo, či to bolo fyzické alebo psychické, vždy sa našiel niekto, kto mal v zásobe osobný príbeh, kde on určite trpel väčšou, horšou, neznesiteľnejšou bolesťou akou bola tá moja. Vlastná logika mi to potom vysvetlila: Moja bolesť bola oproti tej cudzej bolesti nič – žiadna bolesť. Tak som smelo bojovala s mojimi „nepatrnými“ ťažkosťami, o ktorých sa neoplatilo ani len zmieniť. A keď už boli niekedy moje bolesti také, že sa mi nedali zniesť, tak som si napriek tomu nebola istá, či sú už dostatočne silné na to, aby som sa mohla odvážiť ich volať bolesťami. Nikto mi predsa nesprostredkoval, kedy, v akom stupni, v akej miere naozajstná bolesť začína. Bolo by mi treba vyskúšať, cítiť tú „naozajstnú“ bolesť niekoho iného, aby som vedela porovnať a zistiť, či ma to naozaj bolí, alebo či som len precitlivené, háklivé/krehké/cintľavé žieňa, ktoré nič nevydrží. Namiesto pomoci som sa začala hanbiť za moju bolesť, skrývať ju. Len sama, medzi mojimi štyrmi stenami som mohla uvoľniť, prezrieť si (aj duševné) rany, ako tak sa o ne postarať a ošetriť ich. Ale bolesť bola stále silnejšia – zo dňa na deň alebo ja som bola stále citlivejšia. Trápila som sa, sužovala som sa, často som si myslela, že to už dlhšie nevydržím, neznesiem… ale bolo to už naozaj tak ďaleko? Mohla som sa už sťažovať, ponosovať, prosiť o pomoc?

Asi táto podvedomá túžba, spoznať bolesť iných, aby som sa dozvedela, aby som vedela porovnať, sa mi stala „osudnou“. Postupom času, som totiž spozorovala, že veľa z bolestí a utrpení, ktoré som prežívala, vôbec neboli mojimi. Zrejme presne ako som si tajne priala, ale samozrejme považovala za nemožné, som nevedome prijímala do vlastného systému informácie o cudzích stavoch a bolestiach a prežívala ich doslovne na vlastnej koži. Samozrejme že som o tom vedome nemala ani tušenia. Až neskôr, keď som pracovala ako alternatívna terapeutka s klientmi a dokázala vedome cítiť a čítať ich bloky, ich znečistenia a bolesti na vlastnom tele, som sa naučila ich odlišovať od tých vlastných a zrazu mi z mojich veľa nezostalo. Dokázala som to? Mohla som konečne porovnávať? Ako teda? Moja skúsenosť bola taká, že stavy, ktoré som pri mojom klientovi vnímala ako bolesť, on sám ale väčšinou ako bolesť necítil. Trpela som akoby zaňho, znášala celé hodiny jeho bolesť, topila sa v jeho ťažkostiach a strachoch a on vôbec nevedel o čom je reč. Prečo aj?

V mojej knihe „Erwachen im MenschSein – Das Experiment“ premýšľa Ian o podobnej téme takto:

„Myslím si, že ľudia sa časom naučia bolesť vypnúť, presunúť ju niekam, kde im nezavadzia, uložiť v určitej oblasti tela, ktorú si myslia, že až tak súrne nepotrebujú pri svojej práci, vo svojom živote. Sú akoby schopní nasadiť si podvedome pancier, hrošiu kožu, aby uchránili sami seba pred svojou vlastnou bolesťou a poprípade aj bolesťou iných.“

Mala som teda konečne všetky potrebné informácie – keď som cítila bolesť iných, ktorá pre nich ale v konečnom dôsledku ani len neexistovala? Mali oni sami nejaký problém, keď som u nich zistila blok a im samým toto schované zákutie tela nechýbalo a nebolelo, akoby bolo umŕtvené? Asi hej, inak by za mnou neprišli, inak by nehľadali radu, uzdravenie. Niečo nesedelo, predsa prišli, lebo sa necítili dobre. Ako aj mohli?

Niektorí „špecialista“ sa sám so sebou vykšeftoval funkčný kompromis. Na určitých miestach sa zmieril s nedostatočnou funkčnosťou tela aby na inom mieste mohol podať vyžadovaný výkon, vymenil takpovediac pľúca za pečeň, štítnu žľazu za kúsok čreva a pod. Veď načo by potreboval napr. tlačový hovorca pečeň, keď pri svojej práci a pri stálom rozprávaní používa najmä pľúca? Kam inam by sa mal uložiť prehltnutý, potlačený hnev spôsobený nepríjemnými otázkami na telo, bezočivosťou reportérov a vlastnými vyumelkovanými výpoveďami, ktoré sám pred sebou ledva dokáže ustáť a napriek tomu všetkému musí (?) vyžarovať sebavedomie, stoický pokoj a istotu? Táto potlačená „negatívna“ energia by sa za normálnych okolností s najväčšou pravdepodobnosťou usadila forme zhustenej energickej informácia ako energetický blok v pľúcach a tam by spôsobila akútnu nevoľnosť, pocit dusenia. Pľúca by nemali k dispozícii potrebnú kapacitu, čo by sa odrazilo na slabšom (pokašlanom) výstupe, v zmysle škodoradostných reportérov. Hneď by si to vysvetlili ako neistotu alebo vyslovenú lož – čomu sa dotyčný chce samozrejme silou mocou vyvarovať. Človek automaticky hľadá východisko z neželanej, nepríjemnej situácii a snaží sa preventívne reagovať, aby situácia nabudúce nehrozila, sa neopakovala. Telo je tvárne, človek kreatívny stvor a tak si vytvára schránku, kde na isto uloží a pevne zatvorí všetko to, s čím si nevie rady, alebo čo by ho mohlo kompromitovať. V prípade tlačového hovorcu sa na zdá byť celkom vhodná pečeň, pokým neprepadne napríklad alkoholu. Ak sa taká schránka povrch zaplní, začne hroziť výbuch a to sa predsa nesmie stať, aspoň nie pri práci a nie na verejnosti! Ak má tlačový hovorca „šťastie“, tak dostane raz za čas možnosť, nahromadenú zlosť a agresiu, či už svoju vlastnú alebo cudziu, vypustiť a schránku trochu prevetrať. V mnohých prípadoch je to pomocou milovaného človeka, člena rodiny, v ktorého prítomnosti sa človek dokáže uvoľniť a prestane sa kontrolovať. Prečo? Uvoľniť sa znamená zabudnúť na sebakontrolu a pustiť to čo sa niekde snažíme udržať. V preklade to znamená, že schránka v takom momente nie je pod zámkom! A ak je pod tlakom, otvorí sa výbuchom (takéto výbuchy opisujem v mojej knihe „Erwachen im MenschSein“ – kde inak pokojná Klára začne zrazu zúriť pre maličkosti, pre nič, za nič) a vypustí von všetko, čo (sa) tlačí (na povrch) a Ian začne vnímať jej emócie v podobe farieb:

Úryvok z Experimentu…

„Ianov pokoj ju vždy vyprovokoval. Vtedy si spomínala na predchádzajúce skúsenosti s ľuďmi, ktorí ju vysmiali, zranili a nechali v štichu. Jeho vľúdny úsmev jej pripadal ako výsmech. Zdal sa jej byť taký drzý, bezohľadný, necitlivý, barbarský, jednoducho na vracanie. A bez hanby naňho vychrlila všetky tieto pocity, ktoré s ním vlastne nemali nič spoločné. Rozčúlila sa a v takom stave nedokázala a ani nechcela prestať s nadávkami a výčitkami … jedna časť z nej sa však zároveň pozorovala a vnímala „cirkusové“ predstavenie, pri ktorom by sa najradšej váľala na zemi od smiechu. Nepríjemné rozštiepenie a príšerná situácia. No aj napriek tej pozorujúcej, neutrálnej časti musela pokračovať. Ani si nevedela predstaviť, že by prestala a – opäť pri zmysloch – by sa pozrela Ianovi do očí.

Ian zrazu zbadal pred sebou namiesto Klárinho prívalu slov obraz farieb, ktoré jačali, krvácali, zúrili, navzájom sa zraňovali. Krviprelievanie červenej, tmavočervenej, ohnivočervenej a ešte červenšej. Vzdal sa. Nevedomky sa tak rozhodol pomôcť sám sebe. Nasadil nevinnú tvár a opýtal sa jej tónom plným nehy: „Môžem ti naliať čaj?“ Touto vetou vykonal svoju prácu – prilial olej do ohňa – vulkán mohol konečne explodovať. Červená hrča vybuchla pred jeho očami. Rýchlosťou svetla vytryskli červené paprsky všetkými stranami a zaliali celé prostredie pichľavými, žeravými iskrami, ktoré sa spaľovali všetko, čo im prišlo do cesty. „Ty! Musíš sa vždy pýtať! Prečo mi jednoducho nenaleješ? Stále sa hráš na slušného, ohľaduplného… aké smiešne?! Koho už len zaujíma šálka čaju?! Koho už len zaujíma, či je prázdna alebo plná? Neexistujú dôležitejšie veci? Keď si taký samaritán, prečo si zavretý v tej hlúpej izbe celé hodiny a prečo nevidíš, prečo necítiš, ako zle a ťažko mi je?! Ha! Áno, áno. Preto si taký hlúpy. Jasné, ty v tomto svojom umelom svete ani len nemôžeš mať poňatia, aký je človek naozaj, čo sa v ňom odohráva, čo je skutočný život! Trčíš tu už celú večnosť a myslíš si, že si vynašiel Ameriku, že si zožral celú múdrosť sveta. Ty! Práve ty nič ani len netušíš, to ti hovorím! Si nikto, si nula! Si len experiment, nič iné. Čo už len vieš o ženách? Čo už len vieš o deťoch? Čo už len vieš o pôrode? Akoby si ma aj mohol pochopiť, akoby si mohol vedieť, čo sa vo mne deje, čo potrebujem?! Ty! Ty si vždy so všetkým spokojný. Áno, jasné! V tom tvojom svete sa ti ani nič nemôže stať. Nemáš šajnu, čo je zodpovednosť, starosti, boj o prežitie. Nevieš, aké to je zraniť človeka alebo byť ranený. Čo vlastne od teba chcem?! Prečo som vlastne tu? Čo ty už len môžeš dať tomuto dieťaťu? Chceš byť otcom? Ha, dovoľ mi zasmiať sa! Čo vieš o tom, aký je život vážny? Ty si myslíš že maličký bude tvojim novým kamarátom na hranie – to je všetko, čo sa robí v tvojej hlave! Ach, čo… prečo vlastne mrhám svoju energiu a silu, ktorých teraz tak či tak nemám dosť, na to, aby som ti vysvetľovala? Aj tak to nepochopíš. Choď si len do svojej izby… Choď! Choď a daj mi pokoj! Neznesiem pohľad na tvoj spokojný výraz. Choď! Vypadni!“ Hlasitosť posledných slov presiahla možnosti Kláriných hlasiviek. Kvôli ostrému zvuku a agresii sa zlomil jej inokedy silný hlas. Celá situácia by pôsobila vlastne veľmi komicky, keby nebola taká vážna. Namiesto posledných slov sa z jej tmavočervenej tváre vydralo len prenikavé jačanie. Iskry, ktoré medzičasom zmenili svoju farbu z červenej na chladnú modrú a ešte stále tancovali pred Ianovými očami na okraji obrazu, všetko dokonale spálili. Obraz bol prázdny a studený, iba v strede stekal z Klárinho srdca hlboký smútok. Tmavočervené, ťažké kvapky krvi tiekli z obrazu priamo na podlahu, kým ona, presvedčená o svojej pravde, vybehla z kuchyne a zamkla sa v spálni.“

 Samozrejme, väčšina ľudí, ktorých takýto prekvapujúci výbuch zlosti zasiahne, tiež väčšinou netuší, čo sa práve deje. Okolie stojí bezmocne proti agresii a útoku milovaného človeka a ten si sám tiež nerozumie. Časom sa väčšinou naučí takéto výbuchy akceptovať ako svoju súčasť, ako vlastnosť, muchu.

Samotné vedomie toho, že energia je niečo, čo rado tečie a hromadí sa, a ak je zablokovaná, uviaznutá, tak ihneď hľadá možnosť oslobodenia, aby mohla znovu plynúť, pomôže človeku pochopiť, čo sa stane.

Má človek zlé osobné skúsenosti s vlastným prejavom nahromadenej agresie a hnevu na vonok, lebo ho okolie za taký spontánny prejav odsúdilo, ba má dokonca z neho strach, milovaná manželka má pocit že to neznesie, nevie žiť s takými stavmi svojho muža, a ak hrozí, že sa pre neho tak dôležitý vzťah rozpadne, niečo v ňom začne hľadať inú možnosť katalyzácie.

Verím, že sme schopní nielen nevedomky vytvárať schránky napr. v pečeni, ale že sme tiež schopní (sme predsa kreatívne tvory a kreativite sa medze nekladú) odviesť tok energie od pečene, ktorá je už preplnená a signalizuje skorý výbuch niekam inam, na nové voľné miesto. Stalo sa napríklad už zo spodnej časti tela skladisko, presunie sa výhybka smerom nahor, jednoducho zo spodnej časti tela do vrchnej a necháva (samozrejme väčšinou nevedome) tiecť len naozaj najnutnejšie informácie a energiu dolu, a zdola nahor. Ako má v takom prípade napríklad žena cítiť svoju nevyliečenú bolesť vo svojom podbrušku, keď v jej vedomí podbruško už vôbec neexistuje? Stane sa, napr. vďaka novému vzťahu, že si panvu, maternicu a iné orgány tej oblasti znova začne uvedomovať, tak sa automaticky ozve aj stará bolesť – a niečo si v nej v takom prípade pomyslí: Radšej ruky preč od tohto nového vzťahu, od sexu a od všetkého, čo by mohlo otvoriť pandorinu skrinku.

Samozrejme, tu boli pľúca a pečeň, príp. podbruško, len príklad. Myslím si, že existuje nespočetné množstvo kombinácií blokov, obmedzení a obchádzok toku energie. Telo je veľké, môžeme sa naozaj vyblázniť. Sme vynaliezaví!

Ale ako to je, sme potom už chorí, keď už máme takéto schránky a obchádzky? Musíme sa z toho liečiť?

V nemčine mám na to výraz že človek je v tom prípade „posunutý“ (v nemčine „verrückt“, ale to isté slovo zároveň znamená, že je blázon. Z nemčiny odvodené by zblázniť sa znamenalo byť posunutý (zo svojho stredu, zo svojho sveta, z rovnováhy), teda byť mimo.

Človek je bláznivý, mimo, posunutý zo svojho stredu, zo svojho ideálneho stavu, keď telo a jeho energetický systém nefungujú optimálne. Je preto nútený myslieť, cítiť, vnímať akoby z boku, poza bučky. Mnohé čo vníma zahmlené, rozostrené, zdeformované, ťažko vnímateľné a dosiahnuteľné. Komunikovať s okolím môžem doslovne len nohami a rukami, lebo reč nedáva zmysel. Príklad: Ak sme vedomím oddelení napr. od spodnej časti tela, tak dokážeme hodiny lietať mysľou v oblakoch, mať prevratné nápady, ale potom ich len ťažko vieme preniesť dolu. Môžeme ich presadiť, realizovať len ťažko alebo iba s veľkou námahou. Niečo nám chýba. Ich praktická realizácia postupuje ťažko, často je vyslovene nemožná. Chýba totiž uzemnenie. V takom prípade musíme siahať po alternatívach a pomocných prostriedkoch. Potrebujeme niekoho, kto za nás ten pôrod výnimočného nápadu do matérie vykoná, niekoho kto sa v nej pohybu a nie je odrezaní od sveta. Otázkou je: Ako sa vyjadríme, ako vysvetlíme tomuto človeku svoju myšlienku, úmysel, náš plán? Pochopí, čo a ako myslíme? Bez optimálneho toku energie dopadnú v mnohých prípadoch k poslucháčovi aj tie najlepšie, prevratné myšlienky ako nesúvislý príval slov, pričom on udivene pozoruje náš entuziazmus, naše nadšenie a nevie pochopiť, prečo sme takí nadchnutí, čo je na tej myšlienke také skvelé. Nešťastne sa pokúšame myšlienku zachrániť, vysvetliť ju ešte lepšie, nadchnúť poslucháča – a … každým novým slovom s nebeských výšin sa zjaví ďalší zádrheľ. Poslucháč sa unaví, ďalej už nepočúva, považuje nás za bláznov. A? Napodiv má pravdu. Sme naozaj blázni. Blázni, mimo jeho sveta, posunutí, zablokovaní, preplnení zatuchnutou energiou, vymknutí zo svojho tela (alebo z časti). Nechápte to prosím zle – neznamená to, že ostatní tiež nie sú mimo! Čo si myslíte, koľko bláznov behá po tomto svete?

A ešte raz späť k téme. Sme už chorí, len keď sme „blázni“?

Problémom je, že v tomto svete používame veľmi veľa slov, ktorým vôbec nerozumieme – a len málokedy sa nad nimi zamýšľame, aby sme sami pochopili, precítili, čo sme vlastne povedali. Ako sme už videli na pojme „bolesť“, ide o zdanlivo iracionálne, voľné a individuálne vyložiteľné slovo. Každý môže toto zoskupenie písmen plniť svojím vlastným obsahom, ktorý závisí napríklad od výchovy, od nastavenia našej matky, našich rodičov, nášho okolia a našich individuálnych skúsenosti. Možno sa učíme považovať za bolesť to, čo považovala za bolesť naša matka – ale je to pre nás samých naozaj tak? Nie je to len naša vlastná ešte „detským“ vnímaním naprogramovaná predstava o tom, čo matka v tom čase pociťovala ako bolesť?

Prečo by to malo byť inak so slovami „zdravie“, „blaho“, „choroba“?

Keď sa na to tak pozrieme, sú to tak isto len voľné zoskupenia, kombinácie písmen, ktoré programujeme vlastnou predstavou, obrazom, pocitom, spomienkou a skúsenosťou. Každé slovo na tomto svete, ktoré vychádza z našich úst, je ako malý pamäťový čip, ktorý obsahuje nespočetne veľa osobných informácií. A pri jednoduchej komunikácii, kedy si vlastne vymieňame nespočetné množstvo týchto čipov, sa čudujeme, že si navzájom nerozumieme, hoci sú slová tie isté, akoby sme nehovorili rovnakou rečou. Pozeráme sa na seba, gestikulujeme, prisviedčame, popierame, diskutujeme a myslíme si, že vieme, čo ten druhý povedal, čo myslel a veríme, že sme boli pochopení … Ešte raz tá istá otázka – nie sme blázni?

Takže, verím, že keď sa chceme liečiť, keď už nechceme mať bolesti, žiadne ťažkosti, keď chceme byť namiesto chorí zdraví, musíme si najskôr sami uvedomiť, čo to pre nás znamená.

Sme naozaj chorí alebo si len myslíme, že sme chorí, lebo náš stav vnímame ako chorobu, alebo lebo sme sa ho naučili interpretovať ako „chorobu“. Vedeli by sme inak opísať svoj stav, bez toho že by sme použili výraz „chorý“ a „choroba“? Ako by sme ho popísali? Ktoré slová by sme použili? Mali by sme sa zamyslieť a každý pre seba si zodpovedať nasledovné otázky: Čo sa so mnou deje? Chýba mi niečo? Tlačí ma niečo? Cítim sa mimo? Nejasne? Zmätene? Štípe ma? Páli to? Mrazí? Trhá? Bolí? Nemôžem dýchať, jesť, vylučovať? Nechutí mi, nebaví ma to, lezie mi niečo na nervy, nezaujíma ma to? Smútim. Tápem v bezmocnosti, beznádeji? Cítim sa byť niekým ovládaný, osamelý, slabý, stratený, nepochopený? Je niekto, kto by mi pomohol, kto by ma utešil, posilnil, dodal mi energiu? Povedali mi lekári, že moje hodnoty sú v keli? Nedostatočná činnosť orgánov? Mám zlomenú nohu, srdce? Zranili ma, vysmiali? Nemôžem sa hýbať, pohnúť z miesta? Je všetko príliš ťažké, príliš nezrozumiteľné? Som frustrovaný, malátny, vyčerpaný, vyšťavený, smutný, slabý, roztrasený, bez energie…

Veľa, veľa slov. Jednoduché slová, vďaka ktorým si môžeme vytvoriť lepší obraz o vlastnom stave. Keď rozpoznám, že som smutný, že ma niečo štípe alebo tlačí, pýtam sa potom tiež: mám sa liečiť? Alebo sa namiesto toho pýtam, čo môžem (u)robiť, aby som nebol ešte smutnejší, aby som sa zbavil nepríjemného štípania, aby som nebol pod neustálym tlakom?

Ako som na tom? Som radšej chorý a nechcem vedieť, čo sa za tým skrýva? Nechám to na iných, nech za mňa vedia, rozhodnú? Tam, kde sa venujú chorobám – do nemocnice – a prenechám všetko odborníkom, ktorí sa v nemociach/v chorobách vyznajú – alebo… radšej nazriem najprv do seba samého, aby som zistil, čo mi chýba, čo ma trápi, čo potrebujem, čo by som chcel, chcem, mám, môžem…

Mätúce je, že výraz „choroba“ sugeruje v dnešných časoch prísľub liečby, ktorý môže byť prevedený zvonku, inými ľuďmi na nás. Avšak ak popíšem svoj stav jednoduchšími slovami, spoznám, že v mnohých prípadoch môžem niečo urobiť len ja sám. Ale chceme to – mať náš stav vo vlastných rukách?

Tento článok bola 5-ta kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Elena Majzelová

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1. “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. Zmysel nášho bytia
5. Liečba verzus Choroba
6. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!

Zmysel nášho bytia

Jedno máme všetci spoločné – túžbu po pravej láske a po nás samých. Niekde hlboko v našom vnútri tušíme – vieme, príp. dúfame, že to, čím sa zdáme byť, čo si o sebe predstavujeme, ako sa vnímame alebo za čo nás iní majú, nie je všetko čo sme – alebo nemôže byť všetko. Často si smutne spomíname na bezstarostné, sebazabudnuté okamihy z detstva, momenty, v ktorých medzi nami a svetom neboli žiadne hranice. Momenty, kedy nám pri nohách ležal celý vesmír, a my sme sa napriek tomu necítili byť ohrození. Zvedavosť, fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita… kam to všetko zmizlo? Kde to ostalo? Patrí to naozaj len do škôlky, ba pre mnohých dokonca ešte do času pred tým? Je zákonom dospelosti, zákonom ľudstva to, že človek musí byť už len vážnym, ustarosteným, uponáhľaným a smutným?

V puberte mali mnohí z nás plány, ideály. Verili sme, že presne vieme kde je sever, čo musíme robiť, ktorým smerom, ktorou cestou sa máme vydať. Možno, že sme nemali žiaden určitý cieľ, ale smer a konanie boli jasné. Láska a sloboda, sloboda a radosť, radosť a ľahkosť, ľahkosť a vitalita, vitalita a láska. Boli časy, keď sme cítili seba, našu silu, náš potenciál, naše možnosti, naše plány. Mysleli sme si, že sme tak silní, že sa nám nič nemôže postaviť do cesty. Žiadna zaprášená politika, režim so svojím ostnatým drôtom, päťročnicami a rozpočtom, staromódne náboženstvo, neústupné zákony a ani rodičia, s ich vlastným svetom, ich neprekonateľnými starosťami a predstavy. Nie, nechceli sme nikomu ublížiť. Nechceli sme ísť cez mŕtvoly. Nechceli sme sa úmyselne stať rebelmi, revolucionármi. Chceli sme si len žiť svoj život a verili sme, že sa nám to podarí. Cítili sme v sebe právo na sebarealizáciu, vlastnú tvorbu, vlastnú skúsenosť, vlastnú cestu – a zdalo sa nám to byť také jednoduché – jednoducho len kráčať, žiť a byť, ako a akí sme boli.

Kam to zmizlo? Kde sa podel ten náš elán, motor a hnacia sila?

Odložili sme ich ad acta, s odôvodnením že to bola iba mladícka naivita, pubertálny blud?

Trávime dnes naše voľné chvíle radšej pred televíziou? Denne pozeráme do blikajúcej obrazovky a očakávame neznámymi zorganizované rozptýlenie, zabudnutie, ba dokonca chceme, aby nám boli sprostredkované a navodené pocity, po ktorých tak prahneme. Veríme v dobrý program. Niečo zvláštne a neočakávané, niečo čo sa na okamih dotkne nášho srdca, pohne naším duchom, nás oživí a zaženie každú prázdnu minútu, každý okamih nečinnej prestávky. Len nezostať sám so sebou! A tak si nechávame niečím a niekým cudzím odvádzať našu pozornosť. Ale kam?

Dnes nedokážeme, alebo nechceme vypnúť pri činnostiach ktoré zvládame automaticky, ľavačkou. Keď šoférujeme, keď to ide akoby samé od seba, načo sa uvoľniť a nechať priestor kreatívnym myšlienkam? Nie, to je v dnešnej dobe asi príliš nebezpečné. Radšej sa necháme riadiť navigačným systémom, ozvučovať sa výkonnými reproduktormi a pritom usilovne telefonujeme, aby sme takto ušetrené minúty a hodiny mohli nerušene stráviť doma pred televíziou, počítačom, internetom. Dokonca už aj na idylických miestach, vo vysnívanom raji, na ktorý sme roky rokúce šetrili, aby sme si dopriali, konečne vypadli zo zabehaného a užili si inšpirujúcej exotickej nádhery, oddychu a slobody, visíme na mobile alebo mp3 prehrávači, nepustíme ich ani na okamih z ruky. Časy sa zmenili – romantické prechádzky vo dvojici na opustenej pláži pri západe slnka sú síce ešte stále v kurze – pribudlo však niečo nové: každý kráča so svojím telefónom pri uchu, alebo zahĺbený v sms-kách a chatoch, nepretržite spojený s virtuálnym svetom. Zabudli sme? Nechceli sme pôvodne na pár dní vypadnúť? Ďaleko od známeho, zabehnutého? Byť len sami so sebou? Voľní, bez nutných vysvetľovaní, správ, komentárov? Jednoducho na okamih len dýchať, vychutnávať, vnímať, cítiť, uvoľniť sa, byť?

Čo by sa stalo, keby sme my „dospelí“ raz na hodinu všetko vypli – televíziu, rádio, internet, telefón, rodinu, priateľov a všetky starosti a povinnosti? Keby sme si darovali jednu hodinu v ktorej by nebolo nič z toho, čo na nás tlačí, ovplyvňuje, umelo poháňa, dezorientuje, zaťažuje, núti fungovať. Hodinu, počas ktorej by sme jednoducho boli takí, akí v tej chvíli sme. Šesťdesiat minút osamote, bez zodpovednosti, vysvetľovania a spytovania sa. Časový priestor počas ktorého by sme nemuseli robiť nič mimoriadne. Na nič nečakať, nechcieť mať prevratné alebo osvietené myšlienky a prežívať, dýchať nezávisle od predstáv čo sa má počas udiať. Jednoduchým rozhodnutím vkročíme do takej hodiny a uvidíme, zažijeme čo sa udeje, ako sa cítime, čo si myslíme, čo sa počas takej jednej hodiny v nás odohráva. Alebo možno ani len to! Možno sa nechceme ani len pozorovať. Jednoducho robíme to, čo nám ako prvé zíde na um, alebo ani len to nie. Môžeme robiť všetko a nič.

Čo sa stane počas takej hodiny? Ako to budeme prežívať, ako sa nám bude páčiť ten svet bez povinností, starostí, zákonov, bez času, bez „musieť“ a „smieť“?

A čo by sa stalo alebo ako by sme sa cítili ak by nešlo o jednu hodinu? Čo ak by sme si drzo dovolili venovať takémuto experimentu rovno týždeň alebo dokonca mesiac?

Čo by sme robili celý mesiac, ak by sme nemuseli umývať riad, upratovať, chodiť do práce? Keď by sme sa mohli ale nemuseli s nikým rozprávať a na nič odpovedať? Keď by okolitý svet, tak ako ho poznáme – mediálne – ustúpil do úzadia? Z čoho by pozostával taký jeden deň, týždeň, mesiac, ak by nás nikto či už priamo alebo nepriamo – v kódovanej reči – v podvedomí nekŕmil permanentne akýmisi správami a nesnažil sa nám vsugerovať kam máme obrátiť našu pozornosť, čo si máme myslieť, čo máme robiť a čo má byť našou prioritou?

Kde by sme spali? Čo by sme jedli? Jedli by sme vôbec? Boli by sem hladní, smädní – a čo by sme si dali? Na čo by sme mali chuť? Po čom by sme túžili? Čoho by sa dovolávalo naše Ja?

Prekvapili by sme sami seba?

Spoznali by sme na sebe niečo nové?

Alebo máme z takého experimentu strach? Pred čím?

Čo všetko by sa tak mohlo stať? Zrútil by sa bez nás  už v prvej minúte svet? Neprežili by sme my bez sveta? Alebo by sme sa nebodaj dozvedeli zrazu o sebe veci, ktoré radšej vidieť a vedieť nechceme? Ktoré sa tajne, bez toho, aby sme to sami vedeli, aby sme si to sami pripúšťali, s veľkou námahou pokúšame udržať pod zátkou? A čo ak stretneme v sebe nejakú príšeru, netvora, pred ktorým sa celý ten čas zúfalo snažíme ochrániť naše okolie? Alebo možno stretneme dokonca svoju lepšie JA, ktoré sme zdanlivo nútene odsunuli na neskoršie, keď bude všetko vybavené, keď už nebude čo robiť, aby sme si ho potom v pokoji mohli užiť? Časť zo seba samých, povestné mäkké jadro pod pevnou škrupinou, ktoré si úzkostlivo chránime a nechceme pre istotu nikomu ukázať aby sme sa nezosmiešnili. Neprezradiť sa, že aj my sme jedným z tých „naivných“ idealistov. Až po nejakom čase, keď nám náš tvrdo vybudovaný status a imidž znovu dovolia robiť bláznivé veci, potom sa možno budem môcť otvoriť, ukázať a sami aj spoznať a uznať túto svoju skrytú časť. A čo ak sa v tom bezčasovom čase stretneme so sebou ako s uboleným dieťaťom – bezbranný, zahriaknutý, odmietnutý, bojazlivý, stratený? Alebo nás prekvapia staré sny, myšlienky a túžby, s ktorými sme sa už dávno rozlúčili?

S najväčšou pravdepodobnosťou najskôr zistíte, že ste len unavení, nič iné ako neskonale unavení. Len spať a spať? Celú večnosť! Nevedieť o ničom a nikom, dokonca ani o samom sebe? Dobre, tak spite! Len si pekne pospite – jeden deň, jeden týždeň, jeden mesiac… ak je to práve to, čo chcete. Nebuďte ale prekvapení, ak počas toho začnete znovu snívať, liečiť sa, prichádzať k sebe alebo sa len jednoducho spoznávať…

Nech je to, čo chce – „ It´s your time!“ – to je váš čas!

V jednej takej hodine samej so sebou sa mi zjavil nasledovný príbeh:

Prvý obraz – ľudská perspektíva:

„Jeden biely muž medzi mnohými čiernymi. Široko-ďaleko žiadna civilizácia, všetko ešte nedotknuté a prirodzené. Všetci tancujú. Mladý biely muž nevie precítiť rytmus. Snaží sa robiť všetko tak ako ostatní, ale jeho tanec vyzerá inak. Neplynie. Pohyb je kostrbatý, telo jednoducho nechce ani zanič domorodý rytmus preložiť. U všetkých ostatných to vyzerá neuveriteľne jednoducho a zábavne. shutterstock_52745428Mladý muž sa však namiesto uvoľneného pocitu topí v pote, je frustrovaný, nahnevaný sám na seba, sklamaný. Zdá sa mu, že je úplne jedno, ako veľmi sa snaží a ako usilovne trénuje, nič sa nezlepšuje. Ako by nestačilo, že je oveľa vyšší a neforemnejší ako ostatní. Hoci je väčší, nemá ani zďaleka toľko sily ako jeho kmeňoví bratia. Pri behaní im nestačí, ledva lapá po dychu. Čím sa len previnil, že ho Boh potrestal takým nemotorným telom? Čo musí všetko preto urobiť, aby sa im vyrovnal? Ako môže odčiniť svoj trest? Pykať? Nech to je čokoľvek, chce byť konečne presne taký ako jeho bratia. Nechce vyčnievať z radu! Nechce byť niečím výnimočným! Všetci sú rovnakí, len on je taký nešikovný! A oni nechápu čo sa s ním deje. Poznajú ho už od detstva. Na svet ho priviedla biela, elegantná žena, ktorá krátko na to zomrela. Títo ľudia nemysleli nikdy v dimenzii čierny a biely. Neprikladali tomu žiaden význam. Vychovali chlapca ako jedného zo svojich a zabudli ho upozorniť na inú farbu pleti. Pre nich to nič neznamenalo. Bolo jedno či pri tanci, behu alebo pri iných prácach. Koniec koncov bol každý z nich akosi iný a mal svoje vlastné kvality.

Mladý muž postupne starol a ešte stále nedokázal tak dobre ako ostatní telom preložiť rytmus. Predsavzal si – ako hlavný cieľ na zvyšok svojho života – byť tak dobrým, dokonca lepším ako jeho kmeňoví bratia. Pracoval na sebe tvrdo. Jeho vôľa bola veľmi pevná a čoskoro priniesla ovocie. Zdalo sa mu, že sa naučil konečne chodiť, myslieť, cítiť, tancovať a spievať tak, ako čierny muž. Človek by mohol povedať – dokonca „černejší“. Táto výzva ho poháňala, stala sa jeho motorom a zmyslom života. Časom mu vlastný kmeň už nestačil. Nestačilo mu už sa merať s najsilnejšími a najlepšími kmeňovými bratmi. Nedôvera v samého seba v ňom bola tak hlboko zakorenená, že v ňom skrslo podozrenie že keď predsa len dokázal prekonať svojho najlepšieho kmeňového brata, tak musí byť jeho kmeň vlastne úbohý a tak sa vydal na cestu do sveta za menej „úbohým“ cieľom. Vyzýval mnohých najsilnejších „mužov kmeňa“ celého sveta, až kým sa nestretol s tým „najväčším“ a si dokázal, že dokonca aj s ním dokázal držať krok. Po celom svete vstrebával a učil sa všetkému čo v jeho predstavách mohlo posilniť jeho mužskosť. Až prišiel deň „D“, kedy dosiahol svoj vytúžený cieľ. Konečne sa stal pravým mužom! – pomyslel si. Ale jeho radosť trvala len veľmi krátko. Do jeho života onedlho vstúpila veľká prázdnota. Čo mal zrazu robiť? Čím sa zaoberať? Kam mal ísť? Zrazu nemal žiadne ďalšie úlohy, žiadne výzvy. Ako mal bez toho žiť? Naučil sa predsa len stále sa naháňať za lepším a lepším výsledkom, prekonávať svoje limity, byť neustále v pohybe, hľadať, učiť sa, vyzívať seba a iných. Stále zdolávať nové vyššie úrovne, prekážky, prekračovať hranice, znova a znova prekonávať svoj vlastný tieň, všetko cudzie prijímať a učiť sa ovládať.

Na bieleho muža dopadol nekonečný smútok a ťažká depresia. Po prvýkrát v živote nevedel čo má robiť. Konečne… konečne mohol povedať – „som taký ako ostatní“ – ale! … bol taký naozaj? Prepadla ho neistota. Sedel na brehu rieky a zrazu si uvedomil svoj obraz vo vode. Vyskočil, otočil sa a pomyslel si: „Niekto cudzí ma po celý čas pozoruje!“ Skrslo v ňom však podozrenie, že to nebol nikto cudzí! Ešte raz sa sklonil nad vodou a cudzinec naňho znovu zazeral. Pristúpil bližšie, pozeral sústredene do vody a pomaly začal spoznávať tohto cudzinca, približovať sa k nemu, spriateľovať sa s ním, však bol všetko iné, len nie on sám. Alebo nie?

Druhý obraz – duševná rovina:

Duša sa rozhodla inkarnovať do tela bieleho človeka, v ktorom chcela lepšie rozviť svoje schopnosti a svoj potenciál. Na to si vybrala jeden kmeň v Afrike, ktorý žil akoby zo dňa na deň, v súlade s prírodou a okolím. Duša si predsavzala, že svojimi vlastnými kvalitami obohatí kmeň a tak prispeje k jeho ďalšiemu rozvoju. Sila vôle bola totiž sila, ktorá istým spôsobom chýbala kmeňovým bratom na to, aby sa vo svojom rozvoji posunuli ďalej.

Tretí obraz – ľudská a duševná rovina:

Muž si prezerá svojím srdcom ešte raz obraz vo vode. Duša sa spoznala! – to bola ona, ten muž vo vode. Muž (človek) v tom istom okamihu prekvapene zvolá: „To som predsa ja!“, sadne si a neveriac, udivene si vloží hlavu do dlaní. Bola to veľmi dlhá cesta kým spoznal sám seba si uvedomil, že sa mylne pokúšal stotožniť so silami ostatných. Ale teraz!… Teraz sa mohol slobodne vrátiť do svojho kmeňa a konečne robiť to, čo mu ležala na duši, pre čo sa práve tam u nich narodil. Akoby mu spadli klapky z očí, zrazu spoznal svoje kvality a svoju úlohu. Musel sa vrátiť k svojmu kmeňu a naučiť ich silnej vôli, ktorú .. – áno, teraz všetko dostávala svoj zmysel – po celý ten čas trénoval. Konečne mal (človek) novú výzvu, činnosť, plán, zmysel! – duša krúti vnútorne hlavou a vie svoje…

Štvrtý obraz – biely muž sa vracia:

Prekvapený nájde inú osadu. Domorodci sa medzitým rozvíjali ďalej, pochopili a porobili veľa nových vecí. Zronený sa im prizerá a myslí si: „Tu nemám už viac čo robiť, moja úloha je už dávno splnená.“

Čo mi tým chcel vtedy pred rokmi tento príbeh povedať? Znamená to že naša úloha, kvôli ktorej sme sem prišli, sa môže vybaviť sama od seba? Sme zvyknutí vydávať veľa námahy pre nič? Stačí samotné bytie? Stačí, že sme? Je možné, že len tým, že sme takí, akí sme, môže vzniknúť/stať sa niečo, dokonca niečo nápomocné, zázračné?

Dokážeme sa s takým niečím vyrovnať a byť spokojní? Nie je to príliš jednoduché? Príliš obyčajné? Život bez snahy? Bez nutnosti víťaziť? Bez túžby stať sa najlepším? Bez túžby pomáhať? Vo vedomí, že sa stane všetko prirodzene? Dokážeme to zniesť? Dôveru, plynutie života, bytie?

Tento článok bola 4-tá kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Elena Majzelová

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1.  “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. Zmysel nášho bytia
5. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!

Život ako labyrint

Predstavte si, že sa nudíte, už dlhší čas nemáte žiadne nové impulzy, máte pocit, že Vášmu životu chýba napätie. Potom sa o tom rozprávate so známym a dostanete prevratnú myšlienku:

Vybudujete si labyrint so všetkým možnými a nemožnými atrakciami, aby samozrejme nebol nudný. Pre každého má niečo: akciu, temnotu, strašidelnosť, mätenie, zvádzanie, výzvy, lákadlá, skresľovanie. Správa o ňom sa nesie široko-ďaleko. Pri otvorení sa pri pokladniach tvoria dlhé rady, každý ho chce zažiť, každý sa neskutočne teší na to, ako sa v ňom stratí, ako sa poriadne vydesí a ako sa bude báť. Celé je to ohromná zábava, podnik s tým neuveriteľne prekvitá. Každý deň núka ten istý obraz – rady čakajúcich pred vchodom. Park neustále rozširujú, budujú nové úskalia, nové stupne náročnosti, len aby mali aj tí, ktorí v ňom už boli, nanovo čo objavovať. Po čase však  toho majú predsa niektorí už dosť. Možnože len precenili svoje sily. Možno si vybrali príliš vysoký stupeň náročnosti alebo chceli hneď na prvý krát zažiť čo najviac zábavy. Tápajú, blúdia, už niekoľko dní a nedarí sa im nájsť východ. Trčia na jednom mieste a neprichádza nikto, kto by im pomohol – prečo by aj mal?- nič sa im predsa nemôže stať, veď je to len hra ktorú si vybrali … V labyrinte a pred ním sa medzitým odohráva mnoho odlišných scenárov. Kým príbuzní zablúdených už plánujú záchranné akcie alebo chcú dokonca zbúrať „úspešný“ labyrint, iní, nič netušiaci, pred ním ešte stále čakajú v rade, aby sa mohli zabaviť. Kompetentní sa snažia diskrétne vyviesť tých stratených z ich úkrytov, ale tí často nereagujú, pretože sa boja, nikomu nedôverujú. Čo robiť v takom prípade? Prebudovať bludisko na útulný priestor, ktorým sa nesie upokojujúca hudba a každý, aj ten najskrytejší kút je výborne osvetlený? Čo potom s tými vonku, ktorí ešte čakajú na vstup a si v predpredaji alebo dokonca na čiernom trhu zohnali extra vstupenky na propagovaný extrémne strašidelný labyrint?

Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.

Ale keď už raz trčíme v tom labyrinte, tak ho môžeme brať ako výzvu, intenzívnu skúsenosť, dobrodružstvo alebo aj ako hru. Veď aj v ozajstnom, dobre postavenom bludisku sa môže stať, že nás na chvíľu opustí odvaha, že viac už nechceme ísť ďalej, že zúfame a nevieme, kde je vpredu a vzadu, kde vľavo či vpravo. shutterstock_131694416Stokrát sme oľutovali ten moment, keď sme do bludiska vstúpili, preklíname chvíľu, kedy nám napadla myšlienka dať sa na také dobrodružstvo. Ak by nám to nebolo trápne, ak by sme nemali strach, že nás naši priatelia a známi vysmejú, už dávno by sme kričali: „Zachráňte ma!“ alebo „Neviem nájsť východ, prosím, ukážte mi cestu“ alebo „Je tu tma, bojím sa, zasvieťte mi prosím!“ alebo „Som sám(a), stratený(á), mám strach a neviem ako ďalej – prosím, pomôžte mi, nenechajte ma tu …“ alebo „Už mi tejto zábavy fakt stačilo, už viac nechcem, mám toho dosť, plné zuby, prosím, ukážte mi, ako sa z toho dostanem …“ a … ak práve nie sme vo vysokomodernom, pretechnizovanom, počítačom ovládanom Disneyworld, kde len jediné stlačenie gombíka na špeciálnych náramkových hodinkách postačuje na to, aby sme sa spojili s centrálou a otvorili si bránu … ak teda od samého začiatku až do konca pevne veríme, že sme odkázaní len sami na seba (čo samozrejme patrí ku hre), nemáme potuchy či je niekde nablízku dobrá duša, či nás niekto v našom zúfalstve počuje a zachráni … tak sa natíska otázka, ako veľmi musíme byť zúfalí, ako veľmi musíme byť na konci s nervami a silou, koľkokrát musíme prejsť tou istou cestou alebo točiť sa kolom-dokola, kým sme pripravení zavolať o pomoc alebo spamätať sa, zamyslieť sa, poobzerať sa a precítiť, či je východ naozaj tým, čo hľadáme alebo či naše predstavy o ňom, ako má vyzerať nie sú práve tým, čo nám bráni zbadať ho, hoci ho máme pravdepodobne po celý čas rovno pred nosom. Možno si stačí zložiť z očí špeciálne (bludiskové) okuliare, aby sme rozpoznali, že to čoho sa obávame, čo nás pletie a máta nie je skutočnosť, ale naopak, že je to virtuálny svet, hra, s ktorou sme sa viac-menej dobrovoľne stotožnili, niečo ako hologram, ktorý môže zmiznúť stlačením správneho gombíka. Možno…

Na život sa dá hľadieť ako na labyrint, ktorý, ako sa zdá, má určité zákonitosti a zariadenia. Sú nimi tie nespočetné, navzájom popreplietané cesty, ktoré nás niekedy zámerne odvádzajú ďaleko od cieľa a naopak, niekedy nás k nemu vedú neuveriteľne blízko, len aby sme znovu skončili niekde v slepej uličke. Sú križovatky, ktoré nám sugerujú, že sa musíme okamžite rozhodnúť len pre jednu cestu, pre jeden určitý smer. Sú aj odpočívadlá, kde sa človek môže občerstviť, oddýchnuť si, ale kde sa môže aj zabudnúť. Sú rozptýlenia najrôznejších foriem, prispôsobené potrebám každého jedného z nás. Sú tam zábrany a prekážky, ktoré musíme zdanlivo zdolať, preskočiť, prejsť. Sú krajiny, zahalené v hustej hmle a naopak, také, ktoré nás oslepujú ostrým svetlom. Sú kaluže s blatom, dážď, blesky a hromy, ale aj slnko. A sú posolstvá, posolstvá očividné alebo aj skryté, viac či menej zašifrované ukazovatele smeru, ktoré si človek najprv musí všimnúť a musí sa naučiť ich reč. Dômyselná vec, tento labyrint. Pripadá to, akoby pre každého existoval jeho vlastný, osobitý, ale vyzerá to aj tak, akoby existoval aj jeden jediný, veľký labyrint pre nás všetkých, nezávisle od toho, či sme čierni, či bieli; bohatí alebo chudobní; múdri alebo jednoducho uštrikovaní. Každý z nás sedí vo svojom vlastnom kúte, každý má vlastné cestičky, vlastnú úroveň náročnosti – pravdepodobne podľa toho, akú má každý z nás predstavu (či už vedome alebo podvedome), že čo potrebuje k vlastnému vyslobodeniu, uzdraveniu, vývinu, nájdeniu domova, sebapoznaniu.

Keď človek uprostred svojho vlastného, možno dokonca samým sebou vymysleného labyrintu stratený kričí o pomoc a podporu, ako sa mu dá pomôcť? Jednoducho prísť – najlepšie s nejakým vrtuľníkom, spustiť rebrík, vytiahnuť ho odtiaľ a potom odletieť? Ale ako a kam? Ako, keď sa pri stavbe jeho labyrintu nepočítalo s pristávacou plochou pre vrtuľník? Ak nebola naplánovaná žiadna možnosť záchrany zhora a všetko je uzavreté? A kam s ním, keď on je presvedčený, že sa aj tak k svojmu cieľu/východu musí dostať sám, že musí bez cudzej pomoci nájsť tú správnu cestu? Ako zachrániť niekoho, kto má vo svojej zmätenosti, vo svojom zúfalstve, vyčerpaní, zatemnení zmyslov presnú predstavu o tom, ako má vyzerať jeho vyslobodenie, jeho vhodná záchrana? Ako sa dá pomôcť niekomu, kto síce volá o pomoc, ale každú (záchrannú) akciu vníma ako nové ohrozenie, nové pokušenie, lákanie na scestie a uniká a schováva sa? Čo vtedy, ak má záchranná helikoptéra obmedzené možnosti vyťaženia a je v nej voľné iba jedno miesto, a človek volajúci o pomoc sa nechce vzdať svojej batožiny plnej suvenírov, ktoré nazbieral počas dlhej cesty labyrintom? Chráni si batoh vlastných spomienok na veľké a malé víťazstvá, porážky, radosti a sklamania.

Bojíme sa – my stroskotanci – že keď tento ruksak zložíme z pliec, tak že stratíme všetky naše spomienky, naše vedomosti, naše skúsenosti, nás samotných, naše „Ja“. Bojíme sa, že potom už nebudeme vedieť, kým sme. Horko-ťažko sme si vytvorili predstavu, obraz o sebe a zaplatili za to príliš vysokú cenu. Celkom sami, bez akejkoľvek podpory, sme preskúmali mnoho temných kútov a uličiek, ale aj rozkvitnutých lúk, slnečných pobreží, hlbín mora a výšky štítov. Každý jeden zostup, každý výstup, každé pošmyknutie a znovuvstávanie, každé zúfanie a pozviechanie sme si zabalili do tohto nášho ruksaku. A teraz? Teraz sa s tým máme rozlúčiť? Bez neho sa nechať zachrániť, bez neho sa nechať vytiahnuť? A čo teraz? Čakať na iný vrtuľník, ktorý ponúkne viac miesta? Pokúsiť sa ďalej putovať mätúcou krajinou a predsa len veriť v happyend? Možno predsa len nie je tak ďaleko… Možno chýba už len pár krokov… Možno sme len za rohom a nevidíme ho. Čo ak sa necháme zachrániť, odniesť preč a nikdy sa nedozvieme, že sme boli tak blízko cieľa. Po celý život sa budeme cítiť ako porazení, neschopní, ktorí boli odkázaní na cudziu pomoc. Po zvyšok života v sebe budeme cítiť akýsi nepokoj. Táto neistota – ak by sme vtedy predsa len išli ďalej – čo ak by sa nám to bolo podarilo? Budeme sa zožierať, budeme rozorvaní, medzi spomienkami na ten náročný čas a potrebou vyskúšať to ešte raz? – aby sme si dokázali, aby sa nám to konečne podarilo, aby sme prišli do cieľa, aby sme znovu mohli stáť pred sebou a pred ostatnými so zdvihnutou hlavou.

Ako pomôcť a zachrániť človeka, ktorý si sám nie je istý, či chce byť zachránený?

Tento článok bola 3 kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Linda Magátová

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1.  “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!

Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí

V čase, keď som denne usilovne meditovala a takmer úplne opustila svet biznisu, aby som konečne mohla robiť niečo zmysluplnejšie ako len „pridávať na plný plyn“ a stále dokola prekonávať minuloročné zisky, sa mi jednej noci prisnil zvláštny sen:

„Ocitla som sa v dome svojich snov. Priestranný, svetlý, otvorený, jasne členený. Okrem bieleho muriva podčiarkovali vzdušnú atmosféru sklo a ušľachtilá oceľ. Dom bol jednoducho zariadený, akoby sa tam človek len nedávno nasťahoval, a rozprestieral sa cez tri poschodia, pričom nemal skoro žiadne dvere. Všetko bolo otvorené, dalo sa spolu rozprávať odvšadiaľ dovšadiaľ (a s každým). Cez veľké okenné tabule dopadalo dnu v príjemnom uhle slnko, no neoslepovalo, ale ešte intenzívnejšie osvecovalo priestory. Cítila som sa slobodne a predsa bezpečne, príjemne zaliata teplom slnečných lúčov. A vtedy sa to stalo! Stála som na prízemí, v strede obývačky, keď sa celá podlaha začala plniť špinavou vodou a bahnom. Bahno prúdilo dovnútra popod vchodové dvere, stúpalo pomedzi mramorové kachličky a cez škáry. Nemohla som tomu uveriť! Podlaha už viac nebola biela, ale tmavosivá, mäkká. Stála som v tejto odpornej žbrnde už po členky. A ona stúpala a stúpala, bola čoraz vyššie – neuveriteľne rýchlo sa ňou plnila celá miestnosť, dokonca celé prízemie. Letmý pohľad z okna mi ukázal neuveriteľnú spúšť! Bola toho plná ulica! Stála som ako pred akváriom, za sklom, nedotknutá tým, čo sa dialo vonku. Ba čo viac! Bahnová hmota na ulici bola už meter vysoká. Ako obrovská vlna sa táto obluda pretláčala uličkami, tlačila všetko pred sebou alebo pochovávala všetko pod sebou. Nič jej neodolalo. Budovy buď padali jedna za druhou ako domčeky z karát alebo ich jednoducho zaplavilo až po strechu, každučký kút, každú štrbinu. Vystrašene som bežala ku schodom, aby som našla bezpečie na ďalšom poschodí. Tá hmota bola nepríjemne lepkavá a tuhá, takmer sa mi nepodarilo pohnúť z miesta. Pôsobila ako vákuum, mala priam prisávací účinok, moje nohy sa nie a nie (ako v spomalenom zázname) odlepiť od podlahy. Ak by som tam pod vplyvom šoku takto nehybne stála čo i len o chvíľku dlhšie, zostala by som tam zrejme naveky vekov pribetónovaná a mumifikovaná. Konečne sa mi podarilo dostať sa na vyššie schody, tam, kde bol svet ešte neporušený a v poriadku. Všetko bolo naďalej biele a ligotalo sa na slnku. Len ja som bola niekým, kto rušil stresom a panikou, ako aj zablatenými stopami, ktoré som nechávala za sebou, to pokojné zátišie. Bolo mi to jedno. Len sa čo najskôr dostať do bezpečia. Na hornom poschodí som sa konečne mohla pokojne pozrieť z okna. Bahno na prízemí už vystúpilo do výšky kolien a ja som sa snažila zhodnotiť situáciu na ulici. Ako vysoko to ešte vystúpi? Zdalo sa mi, že úroveň bahna v dolných izbách sa vyrovnávala tej na ulici. Pohľad na ulicu nebol práve najupokojujúcejší. V diaľke som videla kopce, vysoké tmavé kopce, ktoré sa ako tsunami pretláčali úzkymi uličkami a cestami, síce veľmi pomaly, opatrne, zato ale dôsledne. Ich tlaku nemohlo nič odolať. O niečo ďalej, tam kde boli ulice ešte pomerne schodné, si ľudia utekali zachrániť životy. Potkýnali sa, padali jeden cez druhého, náhlivo sa znova stavali na nohy a bežali a bežali… ale kam? Sledovala som, aká nemožná bola ich nádej na útek od katastrofy, na záchranu. Skôr či neskôr ich záplava aj tak dobehne. Kým som pozorovala túto scenériu, vystúpilo blato pred mojim oknom až do úrovne prvého poschodia. Tlak masy začal, ako už aj nižšie, pretláčať bahno cez škáry medzi oknami. Jeden pohľad dolu stačil, aby som uvidela, že spodné poschodie už takmer celkom zmizlo, ako keby ho niekto celé vyplnil čerstvým betónom. Za oknom boj o život pokračoval. Niekoľkí ľudia sa z posledných síl vyšplhali na strechy domov a čakali na záchranu. Odkiaľ však mala prísť, nikto netušil. Jediná možná cesta, ktorá ešte zostala voľná, bola obloha. Len stadiaľ mohla prísť záchrana. Helikoptéra? Vedel vôbec niekto mimo nášho mesta, čo sa u nás dialo? Alebo to snáď postihlo celý svet? Masa stúpala a stúpala. Strhávala už ľudí zo striech nižších domov. Snažili sa plávať, na chvíľu sa držali na povrchu masy, ktorá ich tlačila pred sebou, no čím viac sa pokúšali hýbať, tým viac ich to pohlcovalo, tým viac klesali hlbšie.  Len tí, čo sa už vzdali, si nejako dokázali udržať hlavu nad hladinou. Ich telá nedobrovoľne surfovali po hrebeňoch bahnových vĺn.

Nedarilo sa mi odtrhnúť oči od hrôzy, čo sa diali pred mojím domom. Tento tmavý úkaz siahal zvonku už do polovičky okien a ja som sa snažila odhadnúť, ako vysoko ešte vystúpi. Vydrží to dom? Bude dostatočne vysoký? Zostávalo mi už len jedno poschodie. Možno by som sa v najhoršom mohla dajako zachrániť ešte v podkroví. Vedela som, že zrútenie domu už nehrozí. Vďakabohu ho postavili stabilne a vďaka niekoľkým netesniacim miestam – ktoré sa hlúpo povedané ukázali ako výhoda – mohlo bahno nepretržite prúdiť dnu, vypĺňať zvnútra izby a tým podopierať a vystužovať celý dom. Ak by som aj nejako mala prežiť, čo spravím potom? Všetko naokolo bude pochované. Po tej hmote sa určite nedalo chodiť… To však nebola moja najnaliehavejšia starosť. Keďže som pod nohami opäť ucítila niečo tmavé a mokré, náhlila som sa ku schodom a vyšla som na najvyššie poschodie. Potom som mohla vyliezť už len na strechu a držať sa tam, ale tým by to skončilo. Ak sa vlna dovtedy nezastaví, tak som stratená rovnako ako ostatní. Znovu som stála pred oknom v poslednej svetlej miestnosti a smutne, stratená v myšlienkach, som hľadela von. Zrazu som zbadala čosi zaujímavé. Malý čln, alebo skôr kajak, a v ňom sedel mladý muž. Čln sa pokojne, nedotknuto dejom okolo, pohyboval na povrchu bahna, doslovne sa nim nechal niesť. Muž v ňom nepanikáril, nevesloval o život. Zdalo sa, akoby mal prehľad nad celou situáciou a akýsi nadradený pocit k tomu, čo sa tu práve dialo. Vtom zbadal mňa za oknom, žiarivo sa na mňa usmial a veselo mi zakýval. Spoznala som ho. Bol to jeden známy z dávnych čias, dobrá duša s čistým srdcom.  Niekto, kto by nevedel ublížiť ani muche. Pre mňa to býval milý chlapec, ale príliš jednoduchý, priehľadný, otvorený, bez …, bez tajomstiev. Nebolo treba veľa námahy, aby človek nazrel do jeho vnútra. Nebolo treba hľadať, pátrať, hádať – všetko mu ležalo priamo na dlani. A teraz? Nechal sa bez strachu s dôverou v to, čo príde, niesť pustošiacou vlnou. Akoby bol príliš ľahký, pokojný a rozvážny na to, aby klesol nižšie. Nepozeral sa dolu, ale dopredu, v smere prúdu. Povzbudzujúco mi zakýval, ako keby mi chcel povedať, že to zvládnem aj ja a že čoskoro bude po všetkom. Nemohla som uveriť, že práve tento človek, ktorého som kedysi odmietla, lebo nebol dostatočne zaujímavý, že práve on sa s jeho vyžarovaním plavil v tento temný deň pred mojím oknom a pomaly mizol v diaľke a hoci mi v ušiach ešte dlho doznieval jeho povzbudzujúci smiech. Mohol to byť len sen. Sen či nesen, blato nakoniec zachvátilo aj horné poschodie. Zachránila som sa na núdzovom schodisku hneď pod strechou a vystrašene som čakala. Bahno sa mi blížilo k nohám, už nezostávalo veľa miesta na dýchanie. Zostane masa konečne stáť alebo bude onedlho po všetkom?“

Prebrala som sa zaliata potom a celá zmätená. Vedela som už, že mi sny často niečo prezrádzajú, na čosi ma chcú upozorniť. Občas som v nich dokonca objavila nejakú výpoveď, hlbší zmysel, ktorý súvisel s mojim aktuálnym psychickým stavom. Ale tento sen? Čo mi chcel povedať on? Nedalo sa naň len tak zabudnúť. Nálada a atmosféra sna mi prezrádzali, že v sebe niesol dajaké dôležité posolstvo. Ale odkiaľ, od koho? Z môjho podvedomia, z mojej duše, z môjho vnútra? Vidina? Spracovanie strachu alebo nejakých znepokojivých televíznych správ? Proroctvo? Existuje vôbec čosi také? Prebudili sa u mňa nové schopnosti? Dostala som predtuchu katastrofy, ktorá sa má čoskoro stať na Zemi alebo dokonca v mojom okolí? Mám to niekde nahlásiť, niekoho zalarmovať? Bože, veď ma všetci vysmejú! Vyhlásia ma za blázna a zavrú do ústavu. Čo mám len s touto správou robiť? Všetky moje doterajšie sny sa týkali len mňa, nepredpovedali katastrofu ani koniec sveta. Bolo možné, že aj tento sen sa týkal len mňa? Ale čo potom tí ostatní ľudia? Ulica, zničené domy? A ako to, že som sa práve ja zachránila? Zachránila som sa vôbec? To predsa neviem! Prebrala som sa ešte predtým, ako stihlo bahno vystúpiť vyššie. Zostáva môj koniec utajený alebo nebodaj otvorený? Čo ak ešte nie je rozhodnuté, ako dopadnem? Čo ak to závisí odo mňa, čo ak to môžem určiť ja? Od čoho to závisí? Od toho ako sa správam? Či podľahnem panike, keď na to príde alebo sa v tej chvíli budem nachádzať v dostatočne vysokej, stabilnej a odolnej budove? Kedy? Kde? A ako? Žila som predsa na rovine. Široko-ďaleko v okruhu niekoľkých kilometrov neboli na obzore žiadne kopce. Jasné, kedysi tu bolo more a všetko ležalo v nadmorskej výške, ale odkiaľ má zrazu prísť bahno? Povodeň? Jediné nebezpečenstvo je veľká rieka, ktorá tečie dvadsať kilometrov od môjho obydlia. Žeby sa jedného dňa natoľko rozbúrila? Alebo budem raz bývať kdesi pod kopcami, kde pod sebou celú dedinu pochová zosuv pôdy? Kedy? Koľko času mi ešte zostáva? Panika-nepanika, vonku práve nádherne svieti slnko. V správach nepočuť nič o katastrofe alebo stúpaní vody v tejto oblasti. Je možné, že mi chcel sen povedať čosi úplne iné alebo aj vôbec nič. Mohol to byť dokonca zážitok z predchádzajúceho života? Možno som sa kedysi utopila pod špinavými vodnými masami, kto vie. V ten deň som tú hádanku očividne nedokázala rozlúštiť. Rozhodla som sa to odložiť ad acta a mať oči pre istotu otvorené. Človek nikdy nevie, v dnešnom svete sa deje veľa bláznivých vecí.

O pár rokov sa privalili do Indonézie tsunami. Nečakané masy vody pochovali pod sebou veľa dedín, veľa ľudí. Zábery v televízii ukazovali spustošené dovolenkové raje. Nádherné, luxusné hotely, dovolenkové zariadenia a wellnesové oázy boli zrovnané so zemou. Udalosť otriasla celým svetom. Stalo sa to v najpokojnejšom ročnom období, cez Vianoce. Stále znovu sme mohli sledovať zábery ľudí bežiacich o život – prenasledovaných obrovskou vlnou… Niekoľkí sa dostali na vrchné poschodia stabilných domov a podarilo sa im prežiť.

Spomenula som si na môj sen. Toto mi chcel teda ukázať? Takže predsa išlo o predtuchu, predpoveď, oznámenie? Ale prečo ja? Mala som vtedy niečo podniknúť? Ale ako? Mohla som zachrániť ľudské životy? Ale ako? Sen predsa neposkytol žiadne údaje o mieste a čase. Ja sama som sa nachádzala tisícky kilometrov ďalej v bezpečí stredoeurópskeho vnútrozemia. Mala som úplne iné problémy. Moja firma stála krátko pred bankrotom, po uši som sa topila v dlhoch a netušila som, na koho by som sa ešte mohla obrátiť o pomoc. Áno, aj mnou otriasli udalosti v Indonézii. Na chvíľu ma odpútali od mojich vlastných „problémov“ – čo už len boli moje starosti v porovnaní s takou katastrofou, v porovnaní s utrpením tých, čo prežili? Mala som ešte strechu nad hlavou, mala som nádej, mala som svoju rodinu…

Postupne doznievala tragédia v médiách, a tým s najväčšou pravdepodobnosťou aj vo vedomí ľudí po celom svete. Každý sa mohol opäť vrátiť k svojmu životu. Každý sa mohol opäť zaoberať sebou samým, svojím svetom, problémami, starosťami aj radosťami. Prichádzali nové, iné katastrofy – Florida unikla tragédii len o chlp, New Orleans to schytalo v plnej dávke, Haiti sa ešte stále pasuje s následkami, Fukusima zostane možno na vždy neobytná. Nech to už znie hocijako hlúpo – na takéto správy sme si pomaly zvykli. Stali sa súčasťou nášho života.

Až po mnohých rokoch, po tom, ako som sa prehrýzla cez moje osobné výhry a prehry, po tom, ako som viackrát padla do priepasti, z ktorej som sa zakaždým ako tak vyhrabala, po tom, ako som získala nové poznatky, som môj sen možno konečne pochopila. Predsa len išli o proroctvo, oznámenie, prípravu. Nie, neudialo sa to navonok, ale vo mne, so mnou. Sen hovoril o čase, keď som sa ja po uši topila v bahne. Zakúsila som hnoj a špinu, ktoré si my ľudia dennodenne vytvárame svojimi postojmi, predstavami, myšlienkami a emóciami. Mala som tú česť osobne, pri plnom vedomí spoznať to blato, ktoré zahmlieva jasnosť našej mysle, otupuje lásku a lepí rozum. Bahno, ktoré nám bráni pohnúť sa z miesta, nepustí nás ďalej, blokuje náš systém, tlmí naše zmysly a sťažuje život. Strácame rozhľad, meníme sa na ťažkopádne, úzkoprsé, malátne, nešťastné, bezradné a unavené bytosti. Zalamujeme rukami, točíme sa dokola, chrlíme z úst oheň a buď sa nepočúvame vôbec alebo len naoko. Chytáme sa každej slamky. Sledujeme ľudí, ktorí vyzerajú, že vedia, ako sa treba v tejto lepkavej hmote pohybovať, ako v nej prežiť. Už až po krk stojíme v našej vlastnej špine a ona stúpa vyššie. Dokážeme s tým niečo spraviť? Pozrieť sa na celú vec s nadhľadom, dôverou a ľahkosťou ako môj známy v sne? Bývame v pevných, odolných a dostatočne vysokých budovách? Máme člny, ktoré nás cez tieto bahenné časy bezpečne ponesú?

FlutPrvým krokom k uzdraveniu je podľa mňa rozpoznanie, či už vonku alebo vo svojom vnútri. To, čo sme schopní vidieť vonku, odzrkadľuje – ako napokon vždy – len náš vlastný stav. Interpretácia toho, čo sa deje, by nemala prebiehať jedna k jednej. Nemôžeme predpokladať, že ak pozorujeme vonku vojnu, nenávisť a agresivitu, že sami po ničom inom netúžime, ako bojovať a byť dvadsaťštyri hodín denne nevraživí a agresívni. Podľa mňa to znamená iba toľko, že práve rezonujeme s týmito témami a vidíme len jeden pól celej veci a ten druhý v tom okamžiku nedokážeme vidieť a rozpoznať. Prečo to tak je, to je každého jedného individuálna záležitosť.

Uvedomme si a začnime vymetať a spracovávať vlastnú špinu. Odraz v zrkadle, s ktorým sa stretávame navonok ako aj vo vnútri, nám môže pomôcť spoznať vlastné blokády, poníženia, zranenia a postupne ich transformovať. Nielen že tak odbahníme sami seba, no budeme aj menej bahna produkovať a vytvoríme si tak príjemnejší životný priestor.

Apropo…

Myslím si, že ten nádherný biely dom v mojom sne symbolizoval moje vlastné telo, môj vlastný energetický systém. Po tom, ako som sa niekoľko rokov duševne, duchovne a energeticky snažila liečiť – v súlade s návodmi učení, ku ktorým som v tom čase vzhliadala – sa akoby moje energetické pole stalo sterilným, vďaka predstave o osvietenom svete, v ktorom som sa vtedy pohybovala. Na kurzoch sme sa pýšili množstvom čistej, božej energie, ktorú sme už boli schopní našim systémom prijať, ktorá nami mohla prúdiť. O bahne som vtedy nevedela nič. Cítila som sa duchovne povolaná, takmer osvietená – jednoducho prekrásne. A potom prišla potopa, vlna, bahno. Zaplavila moje údajne očistené telo, otriasla mojou dušou a zviditeľnila trhliny a diery v mojom naoko perfektnom systéme a svete. Na to ma nepripravil žiaden kurz. Nik nevravel o tom, že askézou a meditáciami a inými technikami nadobudnutú čistotu možno stratiť. Bol celý sen o tom? Príprava? Lekcia?

Teraz, o pár rokov neskôr, mi je jasné, že si každý z nás skôr či neskôr musí upratať (transformovať) svoje vlastné blato – to, ktoré vyprodukoval, ktoré nechcel vidieť, mať, pripustiť si, ktoré zamietol pod koberec alebo zvalil na iných, či od ktorého sa ho iní snažili odbremeniť.

Toto energetické bahno je s nami istým spôsobom prepojené. Je to čosi ako náš vlastný smog pozostávajúci z našich pocitov, myšlienok, predstáv, cudzích systémov viery, s ktorými sme sa identifikovali, ktoré sme nekriticky prijali za svoje. Všetko, kde je niečo naše, je našou súčasťou. Preto ho za nás nik nemôže poupratovať , ako ho ani my nemôžeme upratať za niekoho iného. Transformácia, čiže premena nami zamietnutej a tým viazanej, zhustenej formy energie, sa môže udiať len v našom vlastnom vedomí. Len my sami môžeme oslobodiť to, čo sme raz prehlásili za neslobodné, poslali do vyhnanstva, či uväznili – to za nás nemôže spraviť nikto iný, ako to ani my nedokážeme  spraviť za nikoho iného.

Tento článok bola 2 kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Janka Balážková

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1.  “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!

 

To snáď nie je pravda!

Žijeme v čase, v ktorom sa slová ako wellnes, zdravie a pohoda, relax, energia, fitnes… stali modernými, „in“. Neexistujú noviny, časopis, televízne alebo rádiové vysielanie, ktoré by sa týmito „témami“ nezaoberali. Reklama sľubuje nádej na lepšie dni, na bezstarostné, harmonické hodiny. Už po krátkom čase sa má do nášho života po robení toho a tamtoho, po navštevovaní, používaní, užívaní, natieraní, jedení atď. dostaviť odľahčujúci pocit šťastia a hrejivá spokojnosť.

Na druhej strane tie isté zdroje podávajú denno-denne správy o udalostiach vzbudzujúcich strach a hrôzu, krízach, bolestiach, stále nových, nevyspytatelných chorobách, dokonca epidémiách, ktorým stojí normálny, „nezasvätený“ človek bezmocne zoči-voči. Pred rôznymi novými druhmi chrípky si nie je istá už ani len tá najzastrčenejšia, milá, prispaná dedina. Zdá sa, že všade číha nebezpečenstvo. Čo teda robiť? Skryť sa pod deku, spustiť rolety, zaliezť do ulity, urobiť si z vlastných štyroch stien bunker a z bezpečnostných dôvodov už radšej nevychádzať von? Sedieť pred telkou a len pomocou internetu a telefónu byť v spojení so zvyškom sveta? A to, po čom srdce túži, si nechať dovážať rovno pred dvere? Alebo zariskovať a vyjsť von do „nebezpečného“ prostredia alebo to pre istotu odšoférovať do odskúšanej, bezpečnostnými opatreniami vyzbrojenej wellnesoázy, kde zjavne všetci vedia, čo potrebuje dnešný človek na relaxovanie a užívanie si? Stačí keď sa odovzdáme do rúk vyškolených špecialistov a oni už presne vedia, čo my, naše telo, náš duch a naša duša potrebuje? A číhajúcemu nebezpečenstvu na ceste tam sa garantovane vyhneme s dobrým cestovným poistením! A potom, akonáhle donavigujeme našu telesnú schránku cez vchod wellnesrezortu, sa môžeme konečne uvoľniť. Tam nám už všetko vyčítajú z očí, možno budú za nás dokonca na tú chvíľu aj cítiť a myslieť. Zdá sa vám byť taká cesta za all inclusive odpočinkom predsa len pririskantná? Žiaden problém. Dnes máme možnosť siahnuť po stopercentných – inštitúciou pre ochranu konzumenta, alebo inou organizáciou – otestovaných a odporúčaných výrobkoch. Úľava na jedno zapitie pohárom, ako dobre, že má dnes už skoro každá domácnosť prístup na internet – objednať si možno všetko! Dokonca aj ak ste zmeškali najhorúcejšie správy a program v televízií a aj noviny vydávajú zo seba len povrchné, nezrozumiteľné tóny, môžete predsa hodiny surfovať a hrabať sa na internete, kým nájdete to, čo sa vám páči. Ku každej téme existuje určite iks dôveryhodných strán, ktoré presne vedia, o čo ide. Na jednej stránke je tento zázračný prostriedok, táto tekutina vychválená do nebies, no na inej stavajú radšej na esencie, drogy, ako aj na nové zmesi. Denne sa izolujú z ríše rastlín a zvierat ako aj v chemických laboratóriách nové, zázračne pôsobiace látky. Dávajú sa im nové mená, ktoré sa na nás neskôr sľubne usmievajú z luxusných obalov a téglikov. Veď už ani len úplne obyčajný jogurt nie je tým, čím býval. Dnes predsa dokáže oveľa viac. Je aktívny, vitálny, obsahuje tie najrozličnejšie, špeciálne pestované kultúry, ktoré trávia za nás, oživujú črevnú flóru, pleť a dušu. Skľudom si to štrnásť dní vyskúšajte, keď to u Vás nefunguje a ešte stále nie ste spokojní so svojím obrazom v zrkadle, alebo Vám muzikanti napriek tomu neustále vyhrávajú v žalúdku a Vaše nafúknuté brucho „preteká“ cez moderný strih riflí, dostanete Vaše peniaze garantovane späť. A čo ďalej? Vyskúšate predsa len iný nápoj a potom ešte ďalší? Alebo to prenecháte na špecialistu , ktorý sa v týchto veciach vyzná, ktorý presne vie, o čo ide? On je predsa ten študovaný a fundovaný, ktorý má nájsť pre každú, aj krivú nohu topánku, ktorá sadne ako uliata. Ten špecialista je predsa za to kráľovsky platený. Či je to lekár, terapeut, kouč, poradca, tréner, liečiteľ, určite sa nájde taký , ktorý vie lepšie ako Vy – aj keď možno nie celkom presne – čo potrebujete. A ak to nestačí, môžete dnes chodiť na kurzy, workshopy alebo na semináre, kde Vás zasvätia do prísne strážených tajomstiev a naučíte sa, čo je vo veci. Stanete sa možno majstrom a zakúpite si právo na múdrosť, prehliadnete všetky svetské triky a ilúzie. Viete, o čom píšu návody na použitie, môžete sebe a priateľom sami vybrať optimálnu vôňu alebo melódiu a ak ste už pripravení (investovať dostatok času a peňazí), potom by ste mohli zarobiť niečo dokonca aj sami vďaka poradenstvu – znovunadobudnutý certifikát, diplom alebo doklad Vám Vaše oprávnenie potvrdí.

Nič nie je ako predtým. Všetko je postavené na hlavu. Telefón vie dnes fotiť, prijímať rádiové a televízne vlny, fotoaparát vie robiť videá, s videokamerou sa dá surfovať na internete, klasická literatúra sa dá stiahnuť a čítať z obrazovky počítača. Vaňa vie zároveň masírovať, kým auto nájde cestu samo, zameriava radarové kontroly, na križovatke preberá rozhodnutie, ktorým smerom má ísť, zatiaľ čo človek sám – pri troche šťastia ako spolujazdec – nemusí sledovať nudné okolie, ale najnovšie videoklipy a filmy na integrovanej obrazovke palubovky alebo môže hrať interaktívnu hru na novom multimediálnom mobile. Náhradnú pneumatiku síce môžete ešte stále uložiť do kufra, ale tak isto aj do priehradky. Nemá guľatý tvar, ale je zabalená v plastovom vrecku alebo v škatuľke. Môžete ju nastriekat alebo nafúkať, čo sa vám ráči. A na čo by ste mali dbať pri kúpe auta? Na bezpečnosť a komfort? Na silu motora? Na značku? Spotrebu? Alebo na emisiu? Chcete obliecť vaše deti? Do značkového oblečenia? Viete, že sfalšovaný druh tovaru od pravého vie rozoznať len oko profíka? Pichá vás pri srdci, keď neviete, či ste toľko peňazí dali za pravý alebo nepravý kus? Prosto povedané, žiť v dnešnom svete nie je jednoduché. Niet divu, keď človek máva občas, alebo pravidelne bolesti hlavy a brucha. To množstvo informácií, ktoré prijímame, trávime, analyzujeme, triedime a škatuľkujeme v priebehu jednej hodiny, či jedného dňa, sa pravdepodobne rovná jednému celému životu našich predkov. A čuduje sa ešte niekto, že sa často cítime zdeprimovaní, ubití, malátni, vyhorení, ducha neprítomní, zmätení a netušime, kde nám hlava stojí, či naše srdce vôbec ešte bije, či nás ešte poslúchajú vlastné nohy. Stuhnutá šija, boľavý chrbát, trhajúce nohy, do kola sa motajúce, nikam nevedúce myšlienky. Nevadí! V médiách a brožúrach zaiste nájdete vysvetlenie. Nájdete ho pod názvom bourn-out, restless legs, depresia alebo nejaký iný, cudzo znejúci syndróm. Na všetko existujú prášky, alebo keď máte šťastie, tak poznáte lekára, ktorý je v najnovšom obraze. Choďte k nemu, nechajte si niečo predpísať, naordinovať, nech vás niekam pošle, nechajte sa poučiť… Liečenie, operácia, ožarovanie, akupunktúra, reflexná terapia, shiatsu, aróma, éterické oleje, energybalancing a, a, a… Pôjdete a absolvujete to, lebo veríte, že žijete život, ktorý je lepšie vložiť do iných rúk ako do tých vlastných?

fit-for-lifeMyslíte si, že niekto cudzí je väčší profík vo vašom teréne, vašom tele, duchu, vo vašej duši ako vy sami? Naozaj si myslíte, že ste si vybrali život, v ktorom pre vás vedia lepšie iní? Naozaj si myslíte, že ste sa narodili do nesebestačného života, v ktorom nemáte čo povedať a v ktorom ste odsúdení sa ako v mdlobách len prizerať, ako sa všetko okolo vás hýbe a naberá stále vyššie obrátky? Alebo ste sa tiež, ako ja jedného dňa, dostali k bodu, kedy úprimne z vašeho vnútra vykríklo: „To snáď nie je pravda! To sa mi snáď iba sníva!“, bodu, v ktorom cítite potrebu konečne vziať život do vlastných rúk, rozhodovať za seba, vedieť sám za seba, a dovoliť si mať vlastnú vôľu.

Raz som povedala môjmu manželovi: „Daj si šancu. Dopraj si dva týždne, zabudni na účty, starosti, povinnosti, internet, televízor, čas, knihy. Zober si na dva týždne voľno od sveta, dovoľ si žiť z jedného dňa na druhý. Dovoľ si ráno zobudiť sa a poobzerať sa, čo v tom momente potrebuješ, čo si želáš, čo je tvoja vôľa a čo tvoje pohnútky. Neplánuj. Neber ohľad na to, čo je dobré a čo zlé, čo sa patrí a čo nie. Buď sám so sebou – taký, aký v tom momente si, z okamihu na okamih. Vystúp na dva týždne z predstáv, ako čo musí a má byť. Cíť, počúvaj, vnímaj, uvedom si.“ A čo vzniklo počas týchto dvoch týždňov si možno raz prečítate v jeho vlastnej knihe.

Každému je jasné, že vôbec nie je jednoduché zostať dva týždne sám len so sebou, bez rozptýlenia, zamestnania, náhlenia sa, bez „musím“ a „mám“. Zo začiatku mnohým dochádza dych. U niektorých sa zosilní tlak a symptómy chorôb, presne tak ako počas vytúžených víkendov a dovoleniek, kde človek zrazu nevie, čo so sebou, priveľké očakávanie a nádej na rýchly oddych, uvoľnenie, úľavu, radosť a šťastie spôsobuje nervozitu a nepríjemný tlak. Niet divu! Mojou osobnou skúsenosťou je, že v okamihoch, keď máme čas pre seba, keď sa telo a duša uvoľní, sa začínajú ako prvé hlásiť kŕče a blokády, ktoré sme si vo všedný deň plný stresu neuvedomovali. Sú to práve tie kŕče a blokády, ktoré si podvedome „vytvárame“, aby sme vedeli prežiť a obstáť v rýchložijúcom systéme a neboli vyrušovaní vlastnou nechuťou, pre podávanie výkonu nepohodlnými želania a rozptylujúcimi túžby. Ale ako má potom človek vedieť, čo chce, po čom jeho srdce túži, keď svoje priania dávno odingnoroval, zmietol pod koberec, zamkol do najhlbšej zásuvky a nahradil ich mediálnymi alebo inými všeobecne uznávanými sugesciami?

Som jednou z tých, ktorá behala od Annáša ku Kafiášovi. Veľkú časť môjho detstva som prežila s nasadeným penicilínom a sirupom proti kašľu. Keď som neskôr začala pracovať, pomáhala som môjmu oslabenému imunitnému systému prostriedkami proti bolesti a vitalizujúcim preparátmi, len aby som akosi vydržala od pondelka do piatku a čo možno najmenej bolestne pretrpela sobotu a nedeľu. Ako školáčka alebo zamestnankyňa som si mohla čas od času dopriať pauzu alebo time-out vo forme prázdnin, dovolenky alebo péenky. Neskôr, ako podnikateľka v „tvrdom“ biznise a v „just in time“-obchode s viacerými vlastnými firmami na krku, som si tento luxus už viac nemohla dovoliť. Bolo jedno, či som mala chrípku, migrénu, horúčku alebo som bola ochromená bolesťou – „musela“ som stále fungovať, od pondelka do pondelka. Ale jednu výhodu to predsa len malo! Víkend mi odpadol, nemusela som sa inak zamestnávať ani relaxovať. Časť môjho života som prežila ako rozumná, racionálne mysliaca, moderná žena, ktorá hľadala liečbu a úľavu v klasickej, alopatickej liečbe. Poznala som moje symptómy, môj oficiálny klinický nález. Chodila som k lekárovi, dávala si predpísať osvedčené prostriedky a zasa som mala na pár mesiacov pokoj. Možno by to tak išlo do nekonečna, keby zrazu neprestávali účinkovať! Nové vyšetrenia nevniesli svetlo do problému. Lekári krútili hlavami, mykali plecami a vraveli, že by vlastne malo byť všetko v poriadku. Ako aj mnohí predo mnou a po mne som pristála na psychológií, homeopatií, akupunktúre atď., až kým som sa presekala väčšinou alternatívnej scény. Vždy to bolo niečo nové, postupovala som od jednej metódy a techniky k druhej, stále v nádeji, že nájdem niekoho, kto mi povie, čo so mnou nie je v poriadku, čo sa so mnou deje, čo je vo veci a čo mám robiť. Bývali dni, kedy som sa z psychickej a fyzickej bolesti chytala každej slamky, kedy som dala svoje posledné peniaze na nový zázračný prostriedok, na sľubnú terapiu alebo na objasňujúci kurz. Zo začiatku som sa usilovne posilovala tri až štyri krát týždenne vo fitnescentre, učila sa optimálne masírovať svoje reflexné zóny a „správne“ dýchať. Neskôr mi ukázali ako sa dá nadopovať čerstvej energie a ako tú opotrebovanú, vraj blokujúcu energiu nechať odtiecť. Do aury som si vstrekovala spirituálne esencie, pila som pravotočivú vodu, v byte som rozmiestnila kryštáli a iné odporúčané vitalizátori. Presťahovala som sa na vidiek, zredukovala elektrosmog v dome, zariadila sa podľa feng-shui a zlatého stredu . Denne som meditovala, usilovne som absolvovala energetické cvičenia, navštevovala iné éterické dimenzie. Každé ráno som pila čerstvo odstredenú ovocnú šťavu a kupovala hlavne biopotraviny. Postila som sa, kúpala sa vo vode s prídavkom himalajskej soli, do úst som si kvapkala blokády a vzory správania rozpúšťajúce homeopatické elixíry, počúvala som sférickú hudbu a posolstvá z neviditeľnej, „nebeskej“ ríše. Nechala som sa uviesť do minulých životov, stretla som seba vo svojom skoršom živote a videla sa stáť na prahu smrti lákaná hrejivým svetlom… Bolo jedno ako hlboko som sa ponorila, stretávala som sa stále s tým istým účinkom. S každým novým objavom sa ťažkosti načas zmiernili alebo zmizli, len aby o nejaký čas znovu vystúpili na povrch, akoby mi chceli povedať: „To neboli tie správne lieky, tá správna cesta, tá optimálna terapia pre teba!“

Po tom, čo som opustila „svetské“ a celkom sa odobrala do „alternatívy“, aby som tam našla riešenie mojich problémov, „pravdu“ o mne, o Bohu a svete, po tom, čo som preštudovala kopu „osvietených“ kníh, absolvovala nespočetné školenia a zasväcujúce kurzy, potom ako som sa sama stala poradkyňou, alternatívnou terapeutkou a spirituálnou učiteľkou som zrazu stála znova na začiatku preplnená novými, starobylími a „mystickými“ alebo dokonca tajnými vedomosťami. A hoci som sa snažila prejsť z teórie do praxe a veľa vecí som sama spoznala, využila, precítila, zažila, napriek tomu sa niektoré moje ťažkosti nevytrácali až jedného letného dňa z hĺbky môjho srdca vykríklo: „To snáď nemôže byť pravda!“ Už som predsa urobila všetko! Zdravo som sa stravovala, dbala som o svoje telo, zriekla som sa materiálne hodnotného, poskytovala som pomoc iným, delila som sa o vedomosti, riadila som sa, ako ma naučili, podľa energetických a božích princípov, dodržiavala všetko čo som spoznala ako vyššie učenie. A? Čo ešte? Prečo to nestačí? Čo mám ešte urobiť? Peňaženka prázdna, kurzy absolvované po najvyšší stupeň zasvätenia. Viac som nepoznala nikoho, v koho by som dúfala, že vie viac a má pre mňa niečo lepšie. Stála som tu, zjavne sama, mohla som sa spoľahnúť len sama na seba. Svoj život som z ľudského hľadiska musela, mohla a chcela vziať znova do vlastných rúk. A v tom sa niečo pohlo! Moje ťažkosti stáli zrazu predo mnou a začali so mnou hovoriť rečou, ktorej som rozumela. Naučili ma im načúvať, spomaliť a opatrne, jedným krokom za druhým, či skôr krôčikom postupovať vpred. Našla som sa! Začala som sa spoznávať na novej úrovni. Zrazu som to bola JA, taká, aká som bola, v každom okamihu optimálna, perfektná, bezchybná. Nie, nie! … Nie vždy šťastná, nie vždy usmiata, ale stále vo viere, že v každom momente sa deje pre mňa to optimálne. Choroba a bolesť sa pomaly vytratili z môjho života. Nie že by som už nemávala teplotu a hlavybolenie. Nie! „Len“ som si začala vážiť svoje stavy a naučala sa chápať nepríjemný tlak či už v hlave alebo žalúdku, návaly horúčavy alebo mrznutie, neznáme pichanie a cvikanie, , nepríjemné svrbenie a mykanie, hlboký smútok, momenty bezmocnosti, beznádeje a bezvýchodiskovosti ako moje osobné vnútorné nástroje komunikácie so mnou samou. Akonáhle som obrátila svoju pozornosť a vedomie „správnym“ smerom tak „bolesť“ ustupovala, už nemusela bojovať o moju pozornosť a akonáhle som pochopila, čo mi chcela sprostredkovať, tak ako šibnutím čarovného prútika zmyzla.

Nie, nestala som sa pustovníčkou. Používam počítač, pozerám telku, surfujem na internete, kupujem si pekné oblečenie, jem, čo mi chutí. Nežijem vo včerajšom svete alebo v ilúzii zlatého, žiarivého zajtrajška. Žijem v momente – taká, aká práve som, neustále spoznávam a objavujem seba, život a svet.

Tento článok bola 1. kapitola z mojej knihy:
Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle” (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Nina Nováková

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny:
1.  “To snáď nie je pravda!”
2. “Záplava – Transformácia prebieha vo vlastnom vedomí”
3. “Život ako labyrint”
4. ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 

Chcete byť informovaní, keď zverejním ďaľšiu kapitolu, alebo nový text v slovenčine?
Prihláste sa zadaním emailovej adresy na moje "Newsletter", ďakujem!

Hojnosť je vždy a všade

Si pripravený? Si pripravený vpustiť do svojho života hojnosť? Si pripravený otvoriť dvere? Žiadne KEĎ a žiadne ALE, žiadne podmienky. Nielen ako test, pre istotu len tak trochu na vyskúšanie.

Vpustiť do svojho života hojnosť so všetkým, čo k nej patrí, znamená, že sa najprv postavíš zoči-voči tomu, prečo si ju vyvrel a vylúčil, prečo si odstránil zo svojho života to, čomu si nerozumel.

Si pripravený pochopiť, že hojnosť so všetkým čo k nej patrí, znamená vlastne hojnosť (životných) skúseností, bez ich hodnotenia. Žiadne výnimky, žiadne áno – túto hojnosť chcem, lebo je príjemná a nie – táto sa mi nepáči, bolí, tlačí, štípe, zlostí a som z nej smutný. Ty sa môžeš skúsenosti hojnosti otvoriť alebo sa voči nej uzavrieť, ale nemôžeš ju filtrovať, deliť, si ju vyhľadávať.

Byť a žiť v hojnosti neznamená len to, že budeš v budúcnosti a starobe zabezpečený či chodiť nakupovať bez toho, aby si sa pozeral na cenu, spoznával prekrásne krajiny a stretával žiarivých ľudí. Ak okúsiš hojnosť v celej jej podstate, ukáže ti samozrejme aj druhú stranu mince, jej krásu a jej hodnotu. Si teda pripravený pochopiť, že je o teba postarané, aj keď je tvoj bankový účet prázdny? Si pripravený zariskovať a dovoliť si veci aj keď nepoznáš ich cenu? Si pripravený objavovať krásu krajín, ktoré nemáš na svojom cestovateľskom zozname? Si pripravený vytušiť „vyžarovanie“ ľudí aj bez toho, žeby si ich poznal?

Možno teraz už chápeš, prečo sa zatiaľ hojnosť v tvojom živote ešte nemanifestovala. Možno tu je po celý ten čas a ty ju ešte nevieš rozpoznať, ale možno sa ju pokúšaš kontrolovať, škatuľkovať, alebo nechávaš z opatrnosti dvere pootvorené len na malíček … a tak pred nimi stojí, aby ťa nevystrašila a čaká, kým na ňu budeš pripravený.

Úprimná hojnosť ako aj všetko to pravé a úprimné si nemôžeš vynútiť, ale nemusíš sa toho ani báť. Je s tebou v súlade (kompatibilná). Nemôžeš sa jej predávkovať, lebo je tu pre teba vždy v takom množstve, aké práve potrebuješ. Preto môžeš pokojne otvoriť dvere dokorán bez toho, aby si sa musel obávať nevítanej búrky, ktorá znenazdajky vtrhne do tvojho súkromia a ochromí ťa. Naopak, búrky sú tu na to, aby postŕhali múry, ktoré sme si okolo seba vybudovali a za ktorými sa schovávame. A ak, tak môže vtrhnúť aj len tá hojnosť do tvojho života, na ktorú si už pripravený.

© Kristina Hazler 10/2012
Z nemeckého originálu preložila Denisa Lörinczová

 

Keď sa stretnú svety pocitov

Emócie verzus empatia, alebo „Prečo si ma nik nevšíma?“

Vcítiť sa do kože iných a vnímať ich citové stavy sa mi po dlhých rokoch môjho empatického pôsobenia zdá byť takmer nezvládnuteľnou úlohou, či dokonca ilúziou. Po tom všetkom čo som zažila a po všetkom čo som kedy cítila a do čoho som sa vcítila sa mi zdá, že na svete sú ľudia, ktorí nesmierne túžia po tom, aby sa niekto do nich vcítil a konečne spoznal čo sa v nich odohráva. Celou bytosťou zúfalo komunikujú otázku: „Prečo nik netuší ako mi je, ako sa mám?“ A vlastne, dobrá otázka. Prečo to nik nevníma? Preto, lebo je tento svet taký krutý a bezcitný? Alebo preto, lebo v skutočnosti to, čo by dotyčný chcel, aby senzibili v jeho prípade vnímali pravdupovediac nejestvuje? Čo ak je vlastný, sebou vnímaný pomyselný emocionálny stav, iba akýmsi pomýleným prianím a predstavou? Predstavou čoho? Vlastných „rádoby“ pocitov, pocitov, ktoré by sa patrilo mať, ale ktoré sa pravých emócií ani len nedotkli?

Mali by sme sa zrejme najprv spýtať, načo vôbec treba niekoho, kto by sa mal do druhého vcítiť a prebádať jeho vnútorný svet. Logická odpoveď znie: Pretože on sám to nedokáže, a tak potrebuje spätnú väzbu, informácie, stretnúť a vidieť seba samého zvonka – pomocou okolia v úlohe slávneho zrkadla, ktoré by mu prezradilo čo sa v ňom v skutočnosti odohráva: „Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi, ako sa cítim v tento deň?“

Ako hovorí jedno múdre príslovie: „Na každé vrece sa nájde záplata“, čiže ak človek potrebuje niekoho, kto sa do neho dokáže vcítiť, určite sa niekto taký aj nájde. Ale! … Samotná predstava a očakávanie toho, ako má empatia, vcítenie sa, prebiehať a čo má byť výsledkom, stoja v ceste ozajstnému poznaniu.

Prečo by teda niekto nemal byť schopný cítiť sám pre seba?

Pretože …

Ľudia túžiaci po pozornosti iných, s najväčšou pravdepodobnosťou chcú, aby dotyčný vnímal a preskúmal také emočné stavy, ktoré chcú svojmu okoliu prezentovať. A tu je nedorozumenie už na polceste, lebo „vnímateľ“ resp. empatický človek môže vnímať niečo úplne iné, často dokonca opak toho, čo si druhá strana praje! Ak sa on/ona s úprimným záujmom prenesie do sveta toho druhého, môže sa stať, že pocíti práve to, čo sa dotyčný/á vedome/podvedome snaží skryť nielen pred celým svetom, ale aj pred sebou samým. Napríklad, keď si niekto želá, aby ľudia vnímali jeho skľúčenosť a pochopili, ako veľmi trpí, akou je obeťou okolností, nie je potrebné sa doňho špeciálne vciťovať, pretože ak je ten stav reálny, tak je na povrchu, vieme ho vyčítať z tváre, či reči jeho tela. No nie vždy je to tak. Ľudia sa naučili svoje pocity a stavy skrývať. To čo vidíme často nezodpovedá tomu, čo sa odohráva pod povrchom. Ak niekto napríklad „hrá“ na svoje okolie obeť, t.j. nasadil si masku martýrstva a vysilenia a túži po potvrdení tohto postoja pomocou svedectva iných, môže sa stať, že ak sa v takom momente do tohto človeka vcítime, čaká nás veľké prekvapenie. Namiesto vysilenia cítime zrazu nepríjemný hlad po pozornosti a moci, agresiu, pripravenosť do boja, či dokonca chorobnú túžbu všetko ovládať a kontrolovať. Práve tá osoba, ktorá sa odvážila nazrieť pod povrch, či už zo zmyslu pre povinnosť, z ohľaduplnosti, alebo spoločenskej láskavosti a ochoty pomôcť, môže zažiť veľký šok.

Podobne ako pri myšlienkových svetoch, zdá sa, že aj tu niekedy vznikajú umelé emocionálne svety, na spôsob pokrývky, masky, určitého imidžu, alebo stratégie – z (pod)vedomej predstavy toho, čo svet od koho očakáva/potrebuje, teda čo mu ponúknuť na čo najpohodlnejšie dosiahnutie svojich „interných“ cieľov. Tento „do živého“ všitý emocionálny plášť vychádza z priania resp. predstavy, ktorá je často založená na blokáde, traume, či na utrpenej krivde.

A tak sa môže stať, že z vnímajúceho napriek jeho úprimnému a dokonca láskavému namáhaniu sa (rada by som upozornila na „námahu“ vyskytujúcu sa v tomto slove), sa stane nepriateľ, a to len preto lebo nedokáže cítiť to, čo by MAL! Namiesto obete nachádza akoby vinníka, a preto nevie poslúžiť očakávaným súcitom a útechou.

Aj u samotného senzibila môže dôsledkom takejto situácie, s ktorou sa s najväčšou pravdepodobnosťou opakovane stretáva už od samotného detstva, vzniknúť trauma. Zdá sa, že úmysel pomôcť a úprimné snaženie sa o súcit vedú ku konfliktu. Zúfalstvo, nedostatok sebadôvery, bezmocnosť, pocit menejcennosti, výčitky a uzavretosť môžu v konečnom dôsledku viesť k chladu, odmietavému postoju, či dokonca neoblomnosti a strnulosti. Z potreby uznania a odľahčenia konfliktu nastáva hľadanie toho pravého orechového, inak povedané konečne pocítiť v prvom rade to, čo si iní myslia, že by cítiť mal. Na základe takéhoto „kompromisu“ sa z empata (vnímajúceho/cítiaceho) stáva hľadajúci, čím sa odkláňa od svojej prirodzenej nátury, čo automaticky vedie k pocitu preťaženosti, osamelosti, nedostatočnosti a niekedy končí v dobrovoľnej izolácii.

V inom prípade empatická osoba často vytuší namiesto vytúženej sily a oslavovanej moci len bezmocnosť a strach, namiesto jasnej hlavy a istoty len zmätenosť a namiesto demonštrovaného slobodného ducha závislosť a obmedzenosť, či uzavretosť.

Pre „vnímateľa“ je celý svet akoby postavený na hlavu, pretože nedokáže nájsť to, čo by tam v skutočnosti malo byť, čo je želané, očakávané, predpísané a sľúbené.

Dôsledkom takéhoto nátlaku na jednotlivca a nároku na jeho ľudskosť začne sám spochybňovať svoju predstavu o sebe ako o dobrom človeku, o priateľovi, o sprievodcovi na cestách životom a zúfa: prečo nevidím svojich milovaných v svetle, v ktorom by ich videli dobrí, vnímaví, ohľaduplní a srdeční ľudia?

Aj keď sa namáhame (znova tu máme tú slávnu námahu!) byť otvorenými a úprimnými, a sme pripravení nič neskrývať, nezatajovať a neschovávať sa za žiadny imaginárny závoj či imidž a stáť si za tým svojím (sebou), takpovediac v Adamovom rúchu putovať svetom, aj napriek tomu môže vzniknúť nejasný pocit bezmocnosti a nevládnosti, pretože zvyšok sveta je málokedy pripravený na spontánnosti a očakáva usporiadané pocity podľa formulky (tak ako kážu predpisy). Presne určené, predpisové, širokou verejnosťou uznané, či dokonca preskúmané, kategorizované, a presne pomenované pocity. Nemožný počin, pokiaľ človek neprevezme kontrolu svojich pocitov do vlastných rúk. Ak namiesto toho obnažený kráča životom, je silnými vypískaný, pretože „svet“ sa naučil, že v skutočnosti je všetko len pretvárka, maska a fasáda, že všetko je vždy akosi prevrátené, a tak, aj keď sa výnimočne stretáva s úprimnosťou, podozrieva z uzavretosti, za silou tuší slabosť a miesto stiahnutých nohavíc verí, že má dotyčný plné gate.

A ak jednotlivec výnimočne nemá zaškatuľkované emócie (ale kto to môže v dnešnej dobe o sebe s istotou povedať?) a jeho úprimnosť je skutočne úprimná, otvorenosť naozaj otvorená, svoju slabosť prežíva a netají silu, tak si s ním zrazu okolie nevie rady a vo väčšine prípadov je pochopiteľne nedôverčivé. A zrazu nie je kontrolovaný ten, čo zavádza. Nesfalšovanému sa chcú všetci poriadne pozrieť na zúbok a poobracať mu vrecká. Ani nevie ako je zvádzaný do situácii, v ktorých sa má ukázať jeho pravá tvár. A ak nenachádzajú nič tajomné pod povrchom, ak nie je možná diskreditácia, tak nie je ani možné vytvoriť vzájomný aranžmán, pobratať sa, akoby chýbal podklad na akúkoľvek džentlmenskú dohodu. Napriek tomu, že „otvorený“ bol overený z každej strany, i tak pretrváva nedôvera. Spravidla ho vyhlásia za outsidera, a to preto, lebo uňho nenašli to, na čo sú zvyknutí a čo je u iných bežné. Nič takého, s čím sú naučení zaobchádzať, alebo načo by sa vedeli pripraviť. Hoci sú dvere dokorán otvorené, nemajú sa čoho chytiť, nenachádzajú žiadnu rezonanciu k svojej vlastnej polarite (rozpoltenosti). Z kombinácie silný/slabý, dobrý/zlý, správny/nesprávny sa bežne vznikajúce napätie (energia) neutralizuje, a to sa im obzvlášť nepáči, padajú akoby do prázdna. Život sa naučili vnímať ako (ná)boj a vitalitu ako pohyb, iskrenie medzi dvomi pólmi. Pokoj, vyrovnanosť a dôveru vnímajú ako nulový, neutrálny stav. Naháňa im strach, ich zmysly zvyknuté na hrubé tóny necítia. Nemajú do čoho zahryznúť, čoho sa chytiť, čo spochybniť, či riešiť. V skutočnosti sa však len snažia pochopiť svet bez „dohodnutých“ pravidiel polarity – tam, kde všetko plynie vo svojom vlastnom čase, svojim vlastným spôsobom, vo svojej vlastnej tichosti, tam, kde je všetko také, aké to má aj byť – a pretože ich zmysly sú otupené, zdá sa im, akoby bol ten svet bez iskry, bez života, na pokraji smrti, čo logicky vedie k strachu a odmietaniu.

Tak nenaháňajú silní slabých, tí predsa žijú v symbióze, riadia sa určitými zákonitosťami, ale tých, ktorí nezodpovedajú pravidlám hry a/alebo tých, ktorí hru prekukli a ďalej ju už nehrajú (nechcú hrať). A takto osamotení často podľahneme zo strachu pred prenasledovaním, alebo vylúčením pokušeniu naučiť sa základné pravidlá ich hry a minimálne sa tak tváriť akoby sme boli spoluhráčmi. Tým sme zas späť v hre, konečne kompatibilní a vieme svetu ponúknuť našu spoločenskú kompetenciu, lebo sme vďaka svojmu senzibilizovanému vnímaniu vyvinuli nielen schopnosť empaticky sa vcítiť za povrchné a zdanlivé, ale aj vedieť, čo – akú odpoveď, reakciu, spätnú väzbu náš proťajšok očakáva.

© Kristina Hazler 11/2011
Preklad: Michal Komžík (z nemeckého originálu “Das Spiel der Gefühlswelten”
Korektúry: Zuzana Jurčiová

Napsat komentář

Vieš, kto je práve tvojím učiteľom?

Nespokojný učiteľ prosí o pomoc – chce byť lepším učiteľom. Obracia sa na Boha, Ježiša, anjela, duchovné vedenie, život sám: Pomôž mi stať sa lepším učiteľom. Pomôž mi vyučovať tak, ako je to pre mojich žiakov najvhodnejšie. Pomôž mi nájsť pre každého optimálnu metódu, ktorá mi pomôže čo najlepšie ho podporiť v jeho osobnom raste a vývine.
A tak sa stane. Boh, Ježiš, anjel, spirit a život sám vstúpia jedného dňa do jeho triedy v podobe nesmelého zaostávajúceho chlapca. Učiteľovi sa nedarí prebudiť a udržať jeho pozornosť. Aby videl či chlapec chápe, musí k nemu pristúpiť a skloniť sa k nemu. Starostlivo musí voliť každé jedno slovo a venovať celú svoju pozornosť chlapcovi, aby vycítil a pochopil, čo potrebuje, čo mu pomáha. Časom sa komunikácia medzi „učiteľom“ a „žiakom“ uvoľňuje, až sa stáva takmer neviditeľnou. Učiteľ sa už nemusí k chlapcovi skláňať, lebo jeho vedomie a pozornosť sú po celý čas s ním. Popritom ako vysvetľuje celej triede, automaticky volí jazyk a reč, ktorým rozumie aj chlapec. Až sa učiteľovi jedného dňa prisnije sen: Vidí sa, ako žiada Ježiša aby mu pomohol stať sa lepším učiteľom. Ježiš súhlasí a zároveň sa premení na malého chlapca, sadne si do jeho triedy a s radosťou a pochopením pomáha učiteľovi vyučovať.

© Kristina Hazler 10/2011

One thought on “Vieš, kto je práve tvojím učiteľom?

Napsat komentář

Boj je ako droga

Boj je ako droga, ktorú potrebujeme stále častejšie a vo väčšom množstve, až sa stane normálnou, každodennou súčasťou nášho života. Podobne ako na drogách alebo iných závislosť vytvárajúcich prostriedkoch, vzťahoch a situáciách podvedome vyhľadávame možnosti nadopovať sa. Ak niet práve s čím, proti čomu, či začo bojovať, tak sa objavujú abstinenčné príznaky – nervozita, pocit samoty, prázdnoty, bezduchosti, nič nedáva zmysel, pre nič sa neoplatí žiť. Túžobne očakávame novú dávku nespravodlivosti, ktorá v nás znova prebudí bojového ducha. Životná sila sa ako zázrakom vracia, namiesto malátnosti nás teší pookriaty duch, konečne máme cieľ a zmysel, konečne vieme prečo a načo sme tu na tejto zemi.

Boj, či už vnútorný alebo s vonkajšími veternými mlynmi, je ako droga. Dáva nám momenty nádeje na víťazstvo, na lepšiu budúcnosť. Kalí nám myseľ a predstiera nám, že presne vieme, na koho strane je pravda. Dodáva nám silu popasovať sa, zmerať si sily, postaviť sa zoči-voči očividným temnotám. Láka nás do hlbín, volá nás brodiť rieky, prekonávať hory.

Boj je ako droga. Vzdať sa ho, je takmer nemožné. Veď droga bola tá, čo nám dodávala nadľudské sily, bez nej padáme do priepastí, uniká nám pôda pod nohami, nachádzame sa na dne, spoznávame sa v beznádeji a ničote. Nič nás nestavia na nohy, nesignalizuje svetielko nádeje v tmavom tuneli. Bez zápalu, bez zmyslu, bez vidiny a vízie.

Boj je ako droga. Ako môžeš nad ním zvíťaziť? Cítiš, vidíš, počuješ – už ťa znova volá. Záblesk nádeje – už len tento posledný boj a potom … Uvedom si, je to len trik! To je tá mátoha. Z kolotoča predsa nezosadneš tým, že sa necháš ešte raz odviezť dokola! Z kolotoča zosadneš len rozhodnutím a tým, že zastaneš a poobzeráš sa, kde práve si. Kde inde chceš vystúpiť ako na dne, tam kde si nastúpil, kde si sa začal škriabať do výšin? Kde si sa ohúrený ponúknutou ilúziou nádejal, že tam hore, tam je raj, odtiaľ je svet a život ako gombička, jedným lusknutím ho zvládneš.

Boj je ako droga. Koľko si za ňu dal? Koľko peňazí a majetku ťa stáli pravidelné jazdy do neba? Samozrejme, mala to byť dobre uložená investícia zabezpečujúca bezstarostnú budúcnosť. A teraz sa máš toho všetkého vzdať? Bez protihodny? Bez toho aby si si vybojoval späť svoj podiel? Len tak odísť a s holým zadkom predstúpiť tam dolu pred ten obyčajný svet?

Boj je ako droga. V prvom momente dotyku s pôdou sa čosi okolo teba točí, rozmazáva, otriasa. Nie a nie to ustáť. Mení sa frekvencia. Neustály kolobeh ustáva. Hoci si sa už rozhodol, pribrzdil, zostal stáť a vystúpil – tvoje zmysly potrebujú čas. Dlho boli vybičované na maximum a takými si vnímal, chápal svet. Nevieš vydržať a zniesť tento rozostrený, upotácaný stav? Chceš si pomôcť? Ako? Vydržať? Zaveliť si, rozkázať? Ešte raz zabojovať? Pre seba? Sám so sebou? Proti droge? Proti boju? Za vnútorný pokoj a mier?

Boj je ako droga. Nenechaj sa oklamať. Nenechaj sa vábiť. Nenechaj si nasľubovať. Zostaň stáť, nadýchni sa a zhlboka vydýchni. To ťa stabilizuje, pomôže nadobudnúť rovnováhu. A potom dýchaj ďalej a prebuď sa. Preciťuj ako v tebe prúdi život, ako sa ti každým jedným nádychom otvárajú nové perspektívy. Dýchaj ďalej a pritom začni kráčať. Vykroč smerom k nim (perspektívam), dobrovoľne ti odhaľujú svoju tvár a otvárajú svoje náručie. Jeden krok za druhým sprevádzané nádychom a výdychom ťa automaticky nesie cestou bez zábran. Žiadne múry, hranice, hory a priepasti. Všetko je tvoje, otvorené dokorán len pre teba. Nemusíš pýtať, žiadať, prosiť. Nepotrebuješ kolky, pečiatky, zvláštne povolenia. Je to tvoj Svet a ty si v ňom kráľ. A tak preboha začni konečne žiť a užívať si!

Hazler Kristina, 16.09.2011

One thought on “Boj je ako droga

  1. Ano, suhlasim s Vami pani Hazler. Uz iba taka malickost. Zrealizovat to v tej kazdodennej trme vrme a zistit kde je aj ta moja perspektiva. S pozdravom Kleinertova

Napsat komentář

Chceš pomôcť svetu? – rob svoj džob – dýchaj!

Dnešná doba je plná zvratov a nepríjemných ozvien. Na dennom poriadku sú šokujúce správy z celého sveta, ktoré sa nám pokúšajú nahovoriť, že už nie sme pánmi nášho života. Niekde v nedohľadne iní páni a dámy rozhodujú o chode sveta, o výmene informácii, ako aj o obsahu ktorejkoľvek peňaženky. Za našimi chrbtami sa starajú o naše dobro, očividne presne vedia, čo je pre každého z nás najlepšie, čo potrebujeme a chceme. Správy z tlače a obrazovky nám neúnavne sugerujú, že ich konanie a rozhodnutie bolo – ako inak – nevyhnutné. A tak zadržiavame dych raz v nemom úžase, inokedy zo strachu a pocitu bezmocnosti a tajne pritom dúfame, že akokoľvek to dopadne, nás osobne sa to až tak tragicky nedotkne.

Zem sa otriasa. Na mnohých miestach sa zaplnili ulice oduševnenými ľuďmi, myšlienka revolúcie ožila ako už dávno nie. Oheň nádeje vo vytúženú zmenu preskakuje rýchlosťou vetra zo strechy na strechu. Tisíce z nich vychádzajú po trúchlivých desaťročiach zo svojich ulít s rozhodnutím už sa viac neschovávať za múrom svojich štyroch stien. Poháňa ich iskra nádeje na lepšie časy a právo sebaurčenia. Nádej, ktorá im dodáva krídla a splnomocňuje ich robiť veci, na ktoré včera ešte ani nepomysleli. Masovo skandujú a dovolávajú sa popravy toho jedného, ktorého smrť má byť ich vlastným vykúpením. Iná krajina, iná kultúra, iná sila a moc. Na hlavných námestiach rozkladajú stany a pomocou tichej trucovitej demonštrácie dúfajú a apelujú, aby sa vrchnosť spamätala. Tak to predsa nemôže ísť ďalej – rozhodne a odvážne zaštrngajú kľúčmi: iní nás predsa priviedli do tejto mizérie a my sa v nej už ďalej nechceme viezť.

Pravda je, že nikto nevie, ako ďalej, čo sa stane. Niečo sa osamostatnilo, správa sa „nepredvídateľne“. Na jedno koryto ich bolo príliš veľa. Dlhé sú zástupy tých, čo chceli surfovať na zelenej vlne a určovať kam a ako dlho to tak má ísť. Vieme o nich, a tak sme sa len zhlboka nadýchli a zadržali dych dúfajúc, že raz – čoskoro príde niekto a konečne im dá červenú. My predsa tiež potrebujeme prestávku a zabudnutý pocit sviežosti v našich zredukovaných pľúcach. A tak sa aj stalo – kríza sa vraj skončila. S úľavou sme si mohli vydýchnuť – aj tentokrát sme mali šťastie, znova všetko dobre dopadlo, vyšli sme len s odretými ušami. Vzácna to chvíľa radosti, no ilúzia svätí prostriedky. Tam totiž nebolo nikoho, kto by im bol ukázal červenú kartu. Nie, to len niekto povolil našu reťaz a dovolil nám sa na chvíľu slobodne poobzerať. S malým výbehom a v zápale šťastného šantenia sme mali zabudnúť, ako a kde nás tlačila topánka. A ako sme na tom dnes?

Prehýbajú sa už konečne Vaše bankové kontá, praskajú peňaženky? Zachránila Vás tá povestná Zóna? Vrchnosť sa konečne umúdrila a koná tak, že je zaistená naša, Vaša budúcnosť? Už žiaden strach, žiadna panika? Kdeže!

Zdá sa, že Svet tak ako sme ho poznali sa rúca. Môže byť, že zajtra už nič nespoznáme, nebude stáť ani jeden známy kameň na kameni. Tušíme to kdesi v podvedomí, nevieme čo s tým, a tiež sa nechceme len donekonečna báť. Na ulice sa nám už veľmi nechce vychádzať, to všetko sme tu raz, či viackrát mali. Sme unavení z prevratov, nežných revolúcii a nádejí. Nechceme predsa veľa, chceme si žiť svoj život v pokoji, bez neustálych obáv, bez toho, že by kdesi poza bučky ktosi zasahoval do našich predstáv a búral naše plány. Nech si tí, čo to potrebujú, brnkajú na svoje vlastné struny, nech si hrabú na svojom vlastnom piesočku. Dajte im ostrov, dajte im javisko a oponu, dosky, čo znamenajú svet. Nech si tam mátožia, sľubujú hory-doly, vyskakujú vysoko, pozerajú zhora, panujú a rozkazujú, reglementujú a regulujú. Nech si tam hromadia a zveľaďujú, investujú a bankrotujú, krízujú a zachraňujú. Uznávam, každý človek potrebuje priestor na svoje vyžitie, ale prečo musia šliapať po pätách zrovna nám?

Čo chcem tým všetkým vlastne povedať? Tým vysnívaným ostrovom sa im stala naša zázračná, modrá, milovaná planéta. Nič nepomôže zúfať si, filozofovať, zamýšľať sa a analyzovať, ako sa to mohlo stať, kto im to všetko dovolil. Je ako je, to je ten fakt. To je momentálna pozícia každého z nás. Tlačí nás, tečie nám do topánok a niet sa kde skryť, kam utekať – globalizácia to vyriešila za nás – zdá sa, akoby už nebolo miest, kde by sa dalo slobodne dýchať. A ja hovorím – to nie je pravda! Každý má miesto pokoja, každý má svoj osobný priestor a každý ho má vždy zo sebou, je jedno, kde sa práve nachádza. Tento priestor si Ty. Ty v sebe rozhoduješ o Tvojich náladách, o tom, kam nasmeruješ svoju pozornosť. Ty rozhoduješ o tom, či sa necháš vtiahnuť médiami, hystériou a vyraziť si dych. Ty máš moc nadýchnuť sa. Dych znamená život tu na Zemi. Dych je niečo, čo nás každý okamih obdarováva vitalitou, pohybom, kreativitou a láskou. Prečo ho teda preboha zadržiavať? Nevidíte, čo to s nami robí? Redukuje nás, oslabuje, robí nemými, odovzdanými, hluchými. Čo myslíte, ako dlho sa dá napredovať so zatajeným dychom, počúvať na svoj vnútorný hlas, uskutočňovať svoje túžby a sny? Život predsa nie je plytký, strnulý a bezduchý. Život plynie, hrá sa, tancuje. Život sa sám o sebe nespráva ako doprava v zápche. Život nečaká, kým sa semafor prepne, kým mu niekto uhne z cesty. Život žije – sám o sebe, nezávisle od toho, či sa na ňom podieľame, alebo nie.

Tajomstvo dychu je, že nám prináša a pomáha vnímať, cítiť vlastnú pravdu. Dych je to, čo nám ako prvé oznamuje, či nám niečo smrdí, či je niekde hustý a lepkavý vzduch. Dych je ten, čo nám v prípade požiaru radí skôr, než uzrieme oheň o pocítime jeho žiaru, že treba buď otvárať okná a púšťať čerstvý vzduch, alebo brať nohy na plecia a bežať kade ľahšie.

Áno, dýchať znamená cítiť aj to nepríjemné. Dýchať znamená byť on-line, byť up to date. Ak sa nám ťažko dýcha – máme hneď po ruke potrebnú informáciu – vieme, že sa čosi deje, žeby sme mali reagovať. Dych je našim verným spoločníkom aj v ťažkých chvíľach, je našim poradcom a signálnym majákom. Ak teda ešte stále zadržiavame dych – ako a odkiaľ máme vedieť čo sa deje, kde a kam ísť, čo robiť?

Podľa mňa je jedno či si niekým, kto sa v dnešných rozporuplných, chaotických, zdanlivo bezvýchodiskových, do bezvedomia nás kdesi ženúcich časoch pýtaš: Čo môžem urobiť, ako môžem Svetu pomôcť? Alebo si niekto, kto sa „len“ sebaspytuje: Čo môžem urobiť, ako môžem pomôcť sám sebe? A pritom je to také „jednoduché“ – robme konečne to, čo vieme najlepšie – začnime znova dýchať a všetko ostatné príde samo od seba.

© Kristina Hazler 08/2011

3 thoughts on “Chceš pomôcť svetu? – rob svoj džob – dýchaj!

Comments are closed.

Private: Tanec života

„… je to tanec života, ktorý sa akoby sám riadil. Ako ho chceš ovládať? Môžeš byť pri tom a nechať sa strhnúť. Môžeš sa stať pozorovateľom, ktorý obdivuje každý jeden okamih a vie si ho vychutnať, ale môžeš byť aj pozorovateľom, ktorý dostane strach a bojí sa každého jedného okamihu, každého pohybu, zmeny, nového kroku či náhodného stretnutia.“

Úryvok z knihy Experiment – Prebudenie v ľudskom bytí
(preložené Skupinou Experiment z nemeckého originálu)

Projekt Experiment

Projekt Experiment” je užasný projekt viacerých zanietených mladých ľudí – Skupina Experiment , ktorí do Projektu vnášajú už takmer rok svoju iniciatívu, energiu, individualitu a čas.

Projekt Experiment je zázrak. Vznikol z jedného dňa na druhý. Nikto o ňom netušil a ani ho vedome neplánoval …

S radosťou a nadšením predstavíme verejnosti prvý hmatateľný výsledok našej práce vo forme napínavej knihy „Experiment – Prebudenie v ľudskom bytí“. Predbežný dátum zverejnenia: 30.09.2011

 

O projekte ->
Skupina Experiment
Skupina Experiment o Experimente ->
Podpora Projektu Experiment

 

Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle

Recenzia:
Vo svojej druhej knihe Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle premýšľa Kristina Hazler, autorka, firemný kouč a trénerka vedomia z Viedne, v pestrých myšlienkových obrazoch a názorných príkladoch o každodenných skúsenostiach a potrebách ľudí v čase, v ktorom sa zdravie, blaho a harmónia stali centrálnymi témami nášho života a my zdanlivo máme jasné predstavy o tom, ako veci musia a majú byť. Pritom nám často pomáhajú kvalifikovaní špecialisti, lekári, terapeuti, poradcovia a iní, preberajú náš život a naše telo do svojich skúsených rúk a my sa im bez váhania „vydávame napospas“, pretože sme presvedčení o tom, že nášmu životu je v rukách iných, v rukách „expertov“, lepšie. Až kým sa jedného dňa priblížime k bodu, v ktorom opäť pocítime potrebu vziať život do vlastných rúk a spoznať seba samých na novej úrovni. Konečne sme sa dostali do bodu, v ktorom opäť chceme za seba prevziať zodpovednosť  a žiť vlastnú slobodnú vôľu. A s ním prichádza aj moment, v ktorom si uvedomíme vlastnú „špinu“ a „bahno“, ktoré my, ľudia, našimi myšlienkami, predstavami a emóciami produkujeme, to lepkavé bahno, ktoré nám sťažuje život.

S obrovským citom a fantáziou vedie autorka svojich čitateľov napínavými riadkami knihy a vyzýva ich opustiť zabehnuté a predurčené predstavy, lepšie počúvať vlastné vnútro a viac si uvedomovať. Filigránsky, detailne a takmer fyzicky hmatateľne predkladá dôkaz o tom, že prvým krokom uzdravenia je spoznanie seba samého – či zvonka alebo zvnútra. Len jasný obraz seba samého môže pomôcť rozpoznať blokády a rany, odstrániť a transformovať ich. Pretože naše „bahno“ – naša vlastná energia, negatívne emócie, zastaralé myšlienky, atď. – je svojim spôsobom stále s nami spojené a človek sa ho môže zbaviť len vlastným pričinením, ako to ukazujú mnohé epizódy o vlastnom tele a energetickom systéme tohto mimoriadne vzletného a šarmantného diela.

Kristina Hazler sa nevyhýba otázke a problematike, ako možno pomôcť človeku a zachrániť ho, keď on sám si nie je istý, či to skutočne chce. S mimoriadnym dôrazom sa venuje tým oblastiam, ktoré skúmajú, čo presne znamená stav choroby, liečenia a zdravia. Pritom porovnáva náš život s labyrintom, v ktorom zdanlivo platia určité zákony a pravidlá. Často si myslíme, že nemáme jasný cieľ, nevieme, ktorým smerom sa uberáme. Kde ale zostali naše plány a ideály z mladosti? Stratili sme elán alebo motor? A pretože naše telo funguje podobne ako auto (vozidlo), držíme v najlepšom prípade volant vo vlastných rukách. Zdá sa však, že aj takzvaní experti si často radšej sadajú na sedadlo spolujazdca. Keď sa potom takýto vzorec správania prenesie do energetického systému, nastáva problém. Pretože zrazu potrebujeme niekoho, kto by nás viezol/viedol životom. Aby sme sa pohli ďalej, musia podobne ako v aute navzájom spolupracovať bezpočetné “súčiastky”. Každá časť, každý kamienok má svoje presné miesto, jedinú správnu polohu v božskom puzzle …

Autorka hľadá odpovede na otázky, čo je to, čo robí naše telo chorým, či sme schopní prirodzení tok energie presmerovať alebo zmeniť a či sme už chorí aj vtedy, keď sme si vytvorili takéto obchádzky. Alebo sme len odklonení, presmerovaní, zablokovaní? Nenamýšlame si len, že sme chorí? Na tieto a mnohé ďalšie otázky prináša táto nová kniha veľmi presné a prekvapivé odpovede. „Človek a jeho uzdravenie“ je povinné čítanie pre všetkých, ktorí chcú svoje vedomie lepšie spoznať a rozšíriť.

Recenzia knihy: “Človek a jeho uzdravenie – Božské puzzle”
(z nemeckého originálu „Der Mensch und seine Heilung – das göttliche Puzzle“)
Autor recenzie: Horst Exler (preklad z nemčiny)

Napsat komentář

Tréning vedomia – Ľudský paradox

Recenzia: 
Tréning vedomia – ľudský paradox od Kristiny Hazler opisuje v živých a rozmanitých príbehoch a rozhovoroch veľké a malé útrapy každodenného života. Tieto rozhovory – ako synonymum výmeny a komunikácie – sa odohrávajú na rôznych úrovniach vedomia a sprevádzajú čitateľov na dobrodružnej a fascinujúcej ceste vlastného prebúdzania a spoznávania sa. Autorka opisuje v strhujúcich a pútavých dialógoch veľmi osobne a názorne možnosti vedomejšieho spoznania samého seba a vlastného života.

Úspešná autorka a trénerka vedomia nás berie vo svojich príbehoch na napínavú cestu za porozumením a poznamím vlastného Ja, vedie nás k objavovaniu hlbokých a temných zákutí ľudskej duše. Je to cesta plná napätia, ktorú na vlastnej koži „skúsia“ a „zažijú“ čitatelia knihy.

Kristina Hazler zapisovala svoje vlastné skúsenosti a zážitky v zmenenom stave vedomia, v ktorom denné vedomie a bežný ľudský rozum, ako aj ľudské blokády nebránia voľnému chodu myšlienok. Formou denníka premýšľa o rôznych vzrušujúcich skúsenostiach s hladovkou, popisuje sny, želania, túžby a strach, a venuje sa napokon aj otázke, čo sa stane s človekom, keď už v živote nič viac nemusí, keď už nemá žiadne povinnosti, keď rozum jedného dňa zostane „stáť“? Čo robiť, alebo aké to je, keď už nič viac nemusíme? Prestaneme existovať, alebo sa vo svojom vnútri rozpadneme na kúsky?

V tejto knihe sa vynára aj mnoho iných zaujímavých otázok každodenného života, ktoré sa doslova vyplavujú na povrch. Napríklad, či dezorientovaní človek nesleduje v živote často taký smer (cudzí), s ktorým sa v skutočnosti nestotožňuje a ktorý mu neprináša žiadnu ozajstnú radosť. Alebo prečo má v našej spoločnosti zarábanie peňazí a vážnosť života najvyššiu prioritu. Je takýto neuspokojivý život naozaj správny a zmysluplný? K čomu človeka nútia jeho mnohé osobné negatívne zážitky, čo potom človek vyjadruje a je vzhľadom na svoj stiesnený stav ešte vôbec nejakým spôsobom schopný viac chápať a vnímať?

Celkom iným spôsobom nazerania a z úplne zmeneného uhla pohľadu nám Kristina Hazler vo svojom „ľudskom paradoxe“ pomáha trochu inak vidieť a prežívať problémy, najmä večný problém „musieť“ a cielene sa snaží nachádzať odpovede na ďalšie otázky: Neudržiava samotné „musieť“ a „potrebovať“ tento svet v pohybe? Kto prisudzuje určitým témam ich váhu alebo závažnosť? Nejestvuje v našich rôznych svetoch rôzna dôležitosť? Zdá sa, akoby len ľudia boli viac či menej dôležití. Žijeme vo svete plnom falošných ilúzií? A čo treba robiť so všetkými negatívnymi skúsenosťami – „bahnom“ minulosti, ktoré bolo na nás nalepené veľmi dlho, ako ho dostať na povrch a ako s ním zaobchádzať?

Vzniká dojem, že sa človek celý život pohybuje na scéne plnej ilúzií, všetko v živote sa zrýchľuje a točí  sa stále rýchlejšie. Zúfalí a unaháňaní ľudia sa pokúšajú vydržať toto tempo. Ale mimo tohoto zhonu – mimo roly, ktorú hrajeme v živote – na inej úrovni prúdi všetko svojim vlastným časom, svojou vlastnou rýchlosťou, všade panuje živosť, radosť a harmónia. Pretože to pravé, to skutočné nachádzame v úplne inej perspektíve a frekvencii. Pre každého z nás nastane skôr či neskôr čas, keď bude „prebudený“.

Každý človek sa podľa autorky stretáva napokon len s takými situáciami, ktoré zodpovedajú jeho súčasnému stavu vedomia a vývoja. Ide predovšetkým o osobné skúsenosti, v ktorých môžu zohrávať veľký význam aj maličkosti. Nič v živote sa nedeje náhodne, všetko sú skúsenosti, zážitky, vedomosti. Všetko sa deje vlastným tempom každého človeka, jeho vlastným spôsobom a v jeho vlastnom čase. Naše telo a duch pritom prechádzajú neustálou transformáciou. „Ide o to, aby sme vedome zakúsili a spoznali, že sme stále samými sebou. To je to, čo tvorí človeka, jeho individualita, jeho rozmanitosť“, hovorí autorka. „Paradox v živote je to, že žiadny paradox nejestvuje.“

Recenzia knihy: “Tréning vedomia – Ľudský paradox
(z nemeckého originálu BewusstseinsCoaching – Das menschliche Paradoxon“)
Autor recenzie: Horst Exler – preklad z nemčiny

One thought on “Tréning vedomia – Ľudský paradox

Napsat komentář

Experiment – Prebudenie v ľudskom bytí

Recenzia:
Kniha “Experiment – Prebudenie v ľudskom bytí” od Kristiny Hazler je napínavý román o sebapoznaní a hľadaní seba. Príbeh vybudovaný množstvom napínavých prvkov, názorných opisov a prekvapivých zvratov vynikajúco poslúži čitateľovi ako sprievodný a pomocný nástroj na ceste k vlastnému podvedomiu a spoznaniu vlastného Ja.

Jej autorka, ktorá sa venuje terapeutickej praxi, trénovaniu vedomia a sprievodnej terapii pri liečebných prozesoch, v skutočnosti túto knihu nenapísala, ale ju – ako hovorí – sama „čítala“. Pritom sa pohybuje na rôznych úrovniach vlastného vedomia a načrtáva analyticky jasný, ostrý a neuveriteľne reálny obraz života v dnešnej spoločnosti.

Kristina Hazler úplne vedome upúšťa od podrobných opisov prostredia a vzhľadu osôb, aby poskytla čo najviac priestoru vlastnej fantázii a podvedomiu čitateľa. Načrtáva veľkolepú charakterovú štúdiu vnútorného života dvoch úplne odlišných ľudí, ktorí veľmi dlho žili v odlišných svetoch a teraz k sebe nachádzajú cestu na čoraz hlbšej vnútornej rovine. S veľkou dávkou lásky a zanietením pre detaily opisuje fascinujúce zážitky, ktoré spájajú a rozdeľujú vnútorný život Kláry a Iana.

Kniha rozpráva fiktívny a predsa reálny príbeh, ktorý sa prevažne odohráva v chránenom kontajneri izolovanom od okolitého sveta. Hneď za ním sa nachádza „skutočný“ život. Príbeh je metaforou izolácie, vylúčenia a stiesnenosti, ktoré každý človek v určitej podobe nosí v sebe, a umožňuje skúmať rôzne úrovne seba samého.

Stredobodom hĺbavého deja je Ian a psychoterapeutka Klára. Ian žije od narodenia v umelo vytvorenom svete – v obytnom kontajneri a netuší nič o svete mimo jeho „štyroch stien“. Kláre – ktorá ho vlastne prišla zachrániť – sa v kontajnerovom svete otvárajú nepoznané perspektívy a možnosti, svet zrazu vníma úplne iným spôsobom, než ako bola zvyknutá. Jedného dňa si musí položiť otázku, kto vlastne žije dnu a kto vonku. Celý experiment súčasne pozorujú zvonku aj vedci. Chcú predovšetkým skúmať správanie a vývoj človeka v stiesnených podmienkach, v ktorých môžu ľudia spoznávať svet „neovplyvnene“, len na základe pozorovania …

Recenzia knihy: Experiment – Prebudenie v ľudskom bytí
( v nemeckom originály – Erwachen im MenschSein – Das Experiment“)
Autor: Horst Exler – preklad z nemčiny

Napsat komentář

Rozhovor s Kristínou Hazler

Pani Hazler, ako autorka sa dáte len veľmi ťažko zaradiť, čo je pravdepodobne aj vaším zámerom – ako by ste sa sama charakterizovali?

Život je mnohostranný. Akákoľvek úroveň, akákoľvek téma vyžaduje odlišný uhol pohľadu a určitý jazyk na jej zviditeľnenie a zrozumiteľný prenos. Ja patrím k tým, ktorí radi komunikujú so životom v celej jeho mnohotvárnosti.

Poznali ste politické systémy na obidvoch stranách železnej opony. Aké s tým máte osobné skúsenosti? Kde a ako ste sa cítili slobodne, resp. neslobodne?

To je ťažká otázka. Kedysi som si myslela, že nie som slobodná a usilovala som sa o zjavnejšiu slobodu, napríklad voľne vyslovovať mienku, možnosť cestovať, prístup k necenzurovanej literatúre a pod. Potom sa mi naskytla možnosť túto vytúženú „slobodu“ osobne prežívať, až som si napokon uvedomila, že som akýmsi zázračným spôsobom stratila vnútornú slobodu, o ktorej som ani nevedela, že ju mám. Každodennosť a zhon ma pohltili a ja som už nemala čas ani len čítať či blúdiť myšlienkami. Priority sa postupne presúvali bez toho, že by som to skutočne chcela. Nakoniec nasledovalo niekoľko zemetrasení, ktoré mi pomohli spamätať sa a presmerovať sa zo vsugerovanej alibislobody opäť na tú vnútornú. Nebola a nie je to ľahká cesta.

Vedome ste sa vydali do odlúčených svetov, aby ste mohli spísať svoje príbehy. Išlo vám o „vedomé“ spomalenie či meditovanie?

Dá sa hovoriť o voľbe, keď inú alternatívu nevidíte? Keď už nič nedáva zmysel, keď čierne už nie je čiernym a biele bielym, keď oči neveria tomu, čo vidia, keď uši neveria tomu, čo práve počujú, keď sa na vás rúti svet a zdanlivo sa približuje nevyhnutná katastrofa?

Nie, to nebola meditácia, bol to krok smerom k životu.

Keď tak čítam vaše príbehy, zmocňuje sa ma príjemný pocit uvoľnenia a „spomaľovania“. Je to vaším úmyslom? Chcete ľudí vrátiť, privádzať viacej k ich koreňom, k ich vnútrajšku?

Podľa mojich skúseností má každý z nás možnosť istú tému, ktorá je preňho relevantná, pri istej rýchlosti optimálne vnímať a sám pre seba ju spracovať. Účelom mojej knihy je ponúknuť ľuďom možnosť či rámec nájsť svoju individuálne optimálnu rýchlosť a tak sa vnárať do vlastného sveta zbaveného formálností, resp. evidentnosti a navyše sa oboznamovať so svojou vlastnou multidimenzionalitou, ako aj odtieňmi života.

Napísali ste už niekoľko kníh a poviedok odohrávajúcich sa v rôznych realitách a na rozličných úrovniach vedomia, a pritom sa vždy necháte sama prekvapiť konaním a udalosťami. Čo vás k tomu inšpiruje, čo vás poháňa a podľa čoho sa orientujete?

Inšpiruje ma život sám, jeho neskutočná vitalita a možnosť komunikácie a výmeny, aké vo vonkajšom svete vzácne zažívam, ale ktoré potrebujem ako akýsi zdroj základnej potravy. A medzičasom sa orientujem podľa mojej silnej dôvery v to, že každá otázka sa vynorí práve vtedy, keď už som pripravená prijať odpoveď. Inak povedané, riadim sa podľa vnútorných impulzov, ktoré ma vedú, aby som robila to, čo robiť „musím“.

Často akoby „prepínate“ v poviedkach medzi jedným a viacerými svetmi. Ako sa vám to darí?

Dobrá otázka! V skutočnosti to neviem. Možno je to mojím talentom, možno ide aj o to, že ja sama vnímam iba jeden svet a nepociťujem to ako prepínanie. Viem však o záľube ľudí škatuľkovať, vytvárať obmedzenia a hranice. Takže z určitého uhla to môže vyzerať tak, akoby som nazerala raz do jedného a potom do druhého sveta. (Veď mi to aj istý čas trvalo, kým som sa naučila zaobchádzať s vánkom napr. obáv, ktorý ma ovanul, keď som nazrela napr. do zásuvky s nápisom „strach“. Odrazu som sa našla v iluzórnom svete koncentrovaného strachu a mala som čo robiť, aby som nezabudla, že mi nič nehrozí, že to nie je realita, lebo v tej existuje nádherná paleta a vládne v nej do určitej miery rovnováha.)

Jedna z vašich kníh sa odohráva vo fiktívnom kontajnerovom svete, kde sú ľudia stále obklopení stenami. Čo má podľa vás táto metafora sprostredkovať čitateľkám a čitateľom?

Rôzne – ako som už povedala, všetko sa skladá z viacerých vrstiev, takže kontajner je predstavou viacerých metafor – každý si ju individuálne prispôsobí. Steny označujú akýsi ochranný priestor, do ktorého sa odoberáme pri čítaní, a poskytuje nám možnosť byť na okamih sám so sebou, nezávisle od vonkajšieho diania. Mojím osobným želaním je ukázať aj to, že tzv. izolácia, či už vnútorná alebo vonkajšia, môže byť kreatívnym, objasňujúcim a liečivým momentom. A ak v nás spôsobuje tieseň, či ju vnímame ako obmedzenie, môže to byť spôsobené nesprávne nasmerovaným uhlom pohľadu. Podľa mňa každá jedna životná situácia má v sebe skrytú aj šancu a obohatenie, nezávisle od toho, či sme si toho vedomí alebo nie. Ďalším mojím zámerom je načrtnúť možnosť, že tam, kde si myslíme, že nás obklopujú steny alebo hranice, ešte nemusí končiť svet a život. Inak povedané: len preto, že niečo nevidíme a vedome nevnímame, ešte neznamená, že tam nič nie je a že s tým podvedome nie sme v ustavičnom kontakte, alebo dokonca že s tým nekomunikujeme.

Považujete sa sama vďaka vášmu vzdelaniu a skúsenostiam menej za autora či riešiteľa konfliktov, ale skôr za poradcu či sprievodcu ľudskými témami, niečo ako kouč či tréner vedomia a sebauvedomovania si?

V tejto chvíli ste to celkom dobre opísali.

Komunikujú podľa vášho názoru ľudia v tomto storočí menej s vlastným Ja, vlastnými želaniami a potrebami?

Verím, že neustále takto komunikujú, ibaže si to stále menej uvedomujú. Zdanlivo sa vzďaľujú, pretože mysľou sa nachádzajú v „inom“ svete, napríklad chatujú na počítači, robia čosi z povinnosti či pre iných, avšak aj v takých prípadoch sa pokúšajú komunikovať sami so sebou a poprípade si zodpovedať podvedomú otázku, na ktorú často nachádzajú odpoveď typu: „Tu sa veru nenájdeš.“

Pomáhate ľuďom učiť sa presúvať uhol pohľadu a tým spokojnejšie žiť?

To, čo robím, je, že jednoducho žijem. Možno žijem trošku inak než mnohí iní, a preto sa môže stať, že sa niekto inšpiruje mojím spôsobom života, resp. novou možnosťou, ak uvidí niekde cestu, ktorá tam predtým zdanlivo ešte nebola. Ale áno, možno sa dá povedať, že zámerne zviditeľňujem cesty, ktoré mne samej pomohli jasnejšie vnímať, byť uvedomelejšou a spokojnejšou …

Aký osoh či nadhodnotu môžu pre seba čitateľky a čitatelia získať z vašich poviedok?

Neodpovedala som práve na túto otázku?

Budí to dojem, že považujete človeka za viacnásobne rozštiepenú osobnosť, v nijakom prípade nie za čosi celistvé.

Vnímam to nasledovne: mám schopnosť vytušiť v ľuďoch ich prirodzenú podstatu, potenciál a eventuálne ich jadro. To, s čím sa na svojej ceste k takému človeku stretávam, býva často v protiklade k tomu, čo on sám považuje za svoju osobnosť. Nejeden človek, celkom iste to poznáte, má vo svojom repertoári pripravených viacero osobností alebo rolí, v závislosti od toho, s kým komunikuje a v akom prostredí sa práve nachádza. A áno, niektoré z nich viem vycítiť, pretože to zodpovedá jeho naturelu tieto (nech sú jeho dôvody hocijaké) v rámci jeho kreativity vytvárať. Nepovažujem ich však za oddelené od seba, pretože – ako som už naznačila – majú jedno a to isté jadro.

Ako pri tom sama seba koučujete?

Ako autorka – písaním.

Zdá sa, akoby ste sa vedome/podvedome dištancovali od klasických a bežných metód psychológie a psychiatrie. Prečo? Čo vám pri tom chýba? Akými očami by sme mali pristupovať k ľuďom?

Nedištancujem sa. Každá metóda a technika je iba metódou a technikou. Vytvárajú ju ľudia a ľudia ju aj používajú. Je to podobné ako s tými rozličnými rýchlosťami či frekvenciami. Pri spracovaní osobných tém takpovediac priťahujeme rôzne nástroje. Práve tie, ktoré práve potrebujeme. Ja sama som pred mnohými rokmi – počas mojej neľahkej etapy – potrebovala psychologické poradenstvo. Vtedy mi to dalo veľa. Pomáhalo mi orientovať sa, zastaviť sa, zamyslieť sa a stabilizovať sa. No a keď prišiel pocit stagnácie, keď ma to už neuspokojovalo, tak bol čas ísť ďalej. Podobne aj pri iných metódach a technikách, ktoré som na svojej ceste stretla a vyskúšala či naučila. Keď vo mne vznikali otázky, na ktoré už tá-ktorá metóda nenachádzala odpovede, bol čas pokračovať.

Akými očami by sme sa mali pozerať na ľudí?

S vedomím, že nevieme, v akej vývojovej fáze sa dotyčný človek nachádza, a že existuje možnosť, že to, čo my zvládame ľavou zadnou, môže preňho predstavovať neprekonateľnú horu, a že ani táto skutočnosť ešte stále nič nevypovedá o jeho kvalite. Avšak pri každom pozorovaní iného človeka dostávame informáciu o našej vlastnej kvalite.

Ktoré energie podľa vašej mienky pôsobia na ľudí?

Všetky …? Alebo podľa toto, aký je človek autonómny /suverénny.

Kritická otázka, nakoľko veľa času strávite písaním pri počítači: nemecký filozof Peter Sloterdijk písal v deväťdesiatych rokoch vo svojej knihe „Na jednej lodi“ o tom, že internet vytvára v istom zmysle sociálnych veľkomestských pustovníkov, ktorí strácajú schopnosť udržiavať normálne ľudské a spoločenské vzťahy. Aký je váš názor na túto generáciu, ktorá sa pravdepodobne veľmi skoro stane rozhodujúcou elitou spoločnosti?

V rámci „New Age“, resp. v niektorých iných spirituálnych a ezoterických kruhoch existujú tendencie udržiavať si odstup od akéhokoľvek umelého žiarenia, počítača a Internetu, resp. sa pred nimi rôznymi spôsobmi chrániť. Takéto myslenie spôsobuje strach a spúšťa rôzne úzkoprsé, kontrolujúce a tým blokujúce mechanizmy/spôsoby správania. Ja osobne sa k vami načrtnutej problematike staviam takto: pôsobenie treba pozorovať, „výdobytky“ našej doby vedome používať a nevzdávať sa sebazodpovednosti. Podľa môjho názoru má všetko svoj zmysel. Pochopiteľne, sledujem pribúdajúce virtuálne svety a komunity, ktoré sa pri tom vytvárajú. Vypovedajú čo-to o ľuďoch, ktorí sú „obyvateľmi“ týchto svetov. Týmto sa naskytá možnosť aj týmto spôsobom/touto cestou prísť jedného dňa k poznaniu, o čo im išlo, čo hľadali a prečo potrebovali tento druhý, imaginárny svet.

Stav uvedomelého, t.j. prebudeného človeka bude tej dnešnej generácii „tieňových vojakov“ zrejme chýbať, však? Kedy pre túto generáciu nastane čas prebudenia, akú pomoc potrebuje?

Na túto otázku by som rada odpovedala obrazne:

Predstavte si, že sa nudíte, že vám dlhší čas chýbajú impulzy, že máte pocit, akoby vo vašom živote chýbalo napätie. Potom sa o tom rozprávate so známym a dostanete epochálny nápad: vytvoríte si bludisko so všetkými možnými finesami, len aby nebolo nudné. Každý v ňom niečo nájde: akciu, ponurosť, strašidelnosť, zmätenosť, výzvu, zvodnosť, skreslenie, … Rozchýri sa to. Pri otvorení sa pred pokladňou vytvárajú rady, každý to chce zažiť sám na vlastnej koži. Nevie sa dočkať, ako sa stratí, nenájde cestu, pocíti strach a bude sa robiť akoby mal naozaj obavy a išlo mu o život. Celé podujatie je jednou obrovskou zábavou a prekvitá. Každý deň to isté, tie isté rady pred vstupom. Labyrint zdokonaľujú, stavajú nové, krkolomné, na prvý pohľad neprekonateľné prekážky, aby mohli aj tomu, kto už všetko absolvoval, ponúknuť čosi nové, preborné, neočakávané. A odrazu majú niektorí toho dosť, už sa im nechce, alebo si naozaj nevedia dať rady. Možno sa precenili. Zvolili si príliš veľký stupeň obtiažnosti, alebo dúfali v neopakovateľný moment. Niekoľko dní blúdia a nenachádzajú východ. Niekde uviaznu a nikto im nebeží na pomoc. Prečo aj – nemôže sa predsa nič stať, veď je to len hra… Medzitým sa v bludisku a aj pred ním odohrávajú rôzne scény. Kým známi zablúdeného začínajú so záchrannou akciou, resp. chcú do bludiska vniknúť násilím, iní stoja v napätom očakávaní naďalej v rade a nedočkavo sa tešia na sľubný zážitok. Zamestnanci labyrintu a zodpovedné osoby sa pokúšajú zablúdencov z ich úkrytov vyduriť, oni však nereagujú. Sú do krvi vystrašení, nikomu nedôverujú. Čo robiť? Ako ich zachrániť? Strašidelný zámok prebudovať na príjemné presvetlené miesto, kde z každého kúta znejú lahodné melódie? Čo potom s tými, čo si zakúpili lístky a euforicky sa hrnú do strašidelného zámku?

Čím by bolo prebudenie v takomto príbehu? Nie je predsa prebúdzanie ten moment, kedy sa začneme pozerať skutočnosti do tváre a zisťujeme, že sú medzi nami ľudia, ktorí sa chcú báť, potrebujú strašidelnú zábavu, a preto si vytvárajú bludiská a tmavé zámky; ako aj ten moment, kedy si začneme klásť sami sebe otázku, či nie sme jedným z nich? A kedy sa zobudia zablúdenci? V momente, keď sa rozhodnú otvoriť oči a pripomenú si, spamätajú, že sa nachádzajú v hre, ktorú venovali sami sebe, ktorú chceli sami zažiť, a to že nevedia ako z konopí tiež patrí k prekážkam, ktoré chceli prekonať.

Keby ste si mohli niečo zaželať, osobne i pre svet, čo by to bolo?

Aby si každý najprv pozametal pred vlastným prahom, pretože …

Som presvedčená:

Keby každý robil to, čo je v jeho prirodzenosti, a keby sa každý orientoval podľa seba, keby dôveroval vlastným pocitom, robil krok za krokom a nechal sa niesť vlastnými nohami, keby si nezväzoval ruky a naopak, dovolil im konať… potom by všetko nádherne prechádzalo a plynulo z jedného do druhého. Tým by sme si umožnili spoznať, že máme k dispozícii všetko, čo potrebujeme, a náš svet by bol svetom, kde by namiesto nedôvery panovala dôvera v seba samého a v život ako taký.

 Horst Exler, 2009 (preklad z nemeckého originálu’

5 thoughts on “Rozhovor s Kristínou Hazler

  1. Mila pani Kleinertova,
    dakujem o Vas zaujem podporit “Projekt Experiment”. Projekt Experiment je uzasny projekt takmer dvadsiatich zanietenych mladych ludi. Do Projektu vnasaju uz takmer rok svoju iniciativu, energiu, individualitu a tym ciastocne potvrdzuju moju osobnu filozofiu (ze v dnesnej dobe zanietenie este nevymrelo a zaraky sa este stale deju, resp. su mozne). Podporu hladame v rozlicnych oblastiach: ci uz marketing, reklama, dizajn, tlac, distribucia a tak isto financnu podporu alebo formou sponzorstva.

  2. Mila pani Hazler, rozhovor, ktory Ste poskytla panovi Exler prebudil moju zvedavost a z toho dovodu, by som si velmi rada precitala Vase knihy v slovencine / pretoze v nemcine to predsalen nie je ono a stracam dobry pocit z toho, ze mi unikaju detaily/ Pocitate s tym, ze by sa mohli Vase knihy dostat aj na nas knizny trh? Drzim palce a dakujem za Vasu odpoved, s pozdravom Kleinertova

    1. Vazena pani Kleinertova,
      dakujem za Vas zaujem a tiez, ze sa pokusate citat moje knihy v nemcine. Co sa tyka slovenskeho prekladu – ano, pracuje sa na tom. Vdaka spolocnemu projektu so studentmi Univerzita Konstantina Filozofa v Nitre by sa mala do konca roku 2011 objavit na slovenskom trhu (v slovencine) prva kniha – “Experiment” a priebehu prvej polovice 2012 druha kniha “Clovek a jeho uzdravenie”. Ak by ste chceli projekt “Skupina Experiment” podporit, prosim kontaktujte ma/nas pod: info@kristinahazler.com . Dakujem a prajem nadherne a uspesne dni.
      Kristina Hazler

Napsat komentář

Medzi 2 svetmi

Výťah z textu na záložke knihy Prebudenie v ľudskom bytí – Experiment”  (preklad z nemeckého originálu)

Kristina Hazler sa narodila v roku 1968 v bývalom Československu a až do vypuknutia „zamatovej revolúcie“ študovala v Bratislave technickú kybernetiku. O niekoľko rokov neskôr študovala marketing a manažment na Open University v Londýne a absolvovala rôzne školenia na medzinárodnej úrovni v oblasti alternatívnej medicíny, spirituálnej liečby, energetickej práce a uvedomovania samého seba.

Krátko po otvorení hraníc (1989) štúdium prerušuje a odchádza do Rakúska, kde sa stretáva  so „zlatým Západom“. Realita sa jej demonštruje – na rozdiel od už vytvorených predstáv – bez akejkoľvek pozlátky, potom nasleduje dezilúzia a dezorientácia. Po určitej dobe má pocit, že sa nachádza medzi dvomi svetmi. Jeden, ktorý sa nachádza v etape rozvoja a výstavby, druhý, kde ružová budúcnosť nie je len snom, ale skutočnosťou, kde sa netreba ešte len začať učiť slobodne žiť, ale je možné sa s ňou hneď popasovať.

Necelých 100 kilometrov od bývalého domova, ktorý už neoddeľuje ostnatý drôt, prekvapuje tento slobodný svet, ako protipól k mnohým možnostiam rozvoja, nezriedka odmietnutím, odmeranosťou, bezohľadnosťou, diskrimináciou, odlišnou mentalitou a inými prioritami. Každodenný boj o prežitie ju na niekoľko rokov nechá zabudnúť na pôvodné predsavzatia a idei.

Po 18-tich rokov pobytu v Rakúsku, bohatšia o ďalšiu životnú skúsenosť, sa utiahne na 16  mesiacov do úzadia, aby tým získala odstup a bola znova schopná sa na život pozrieť z inej perspektívy. Počas tejto do istej miery „dobrovoľnej izolácie“ vzniká prvá kniha „Prebudenie v ľudskom bytí – Experiment“ zaoberajúca sa stretom dvoch zdanlivo odlišných svetov, ktoré napriek tomu predsa len nie sú až také odlišné, ani od seba vzájomne vzdialené.

Interview s Kristínou Hazler

One thought on “Medzi 2 svetmi

Comments are closed.