Vyhľadať
Objednať si termín

Presmerovanie na prehľad voľných termínov. Môžeš si vybrať medzi osobným stretnutím, online stretnutím alebo stretnutím cez chat.

Vyhľadať

Liečba verzus choroba, uzdravenie a energetické blokády

Liečba tela, ducha a duše

Ako som už písala, reči o uzdravení a liečbe tela, ducha a duše sú v súčasnosti na každom kroku. Mnohí už len preto, že je to móda sa usilovne skúšajú liečiť, vyzdravieť. V podvedomí im ale tento postoj logicky nahovára, že nie sú fit, príp. nie sú zdraví – lebo sa predsa liečia, a ak nie sú zdraví, tak musia byť zrejme chorí. Ako inak by to aj malo byť? Ak by sme neboli chorí, nemuseli by sme sa liečiť, nemuseli by sme sa uzdravovať – aspoň tak funguje naša ľudská logika.

Problém tejto témy začína už tam, kde chceme zistiť, čo presne vlastne znamená byť chorý, byť fit, zdravý, uzdravený, vyliečený. Kedy sme ešte zdraví a kde sa začína choroba a kedy je človek zase v poriadku? Mám pocit, že neexistuje žiaden presný návod – pre spotrebiteľa – v ktorom by sme sa mohli dozvedieť, jednoznačne určiť sami pre seba, či sme ešte zdraví alebo už chorí alebo už konečne znovu vyliečení. Je to len akýsi subjektívny vnem, pocit. Často tiež hovoríme: „Cítim sa byť chorý.“ „Naozaj“ chorí sme väčšinou až vtedy, keď to potvrdí lekár – či nie? Potom povieme: „Som chorý“ alebo mnohí tiež: „Som vypísaný/PN“. Sme vtedy naozaj chorí, keď/lebo sme vypísaní/PN? Samozrejme sú všeobecne známe stavy „choroby“ (zlomená noha, horúčka, žlčové kamene…), ktoré sú jasné aj bez lekárskeho potvrdenia. Sme ale chorí len preto, že máme takpovediac chorobný stav?

Liečba verzus choroba, uzdravenie a energetické blokády, Tags: zdravie, uzdravenie, hojenie, liečba, choroba, byť mimi seba, energia, energetická blokáda, človek a jeho uzdravenie, empatia, mimozmyslové vnímanie, energetické blokády, bolesťJa sama som v mojom živote mala istý čas problém s bolesťou. Bolo jedno, čo sa mi stalo a čo bolelo, či to bolo fyzické alebo psychické, vždy sa našiel niekto, kto mal v zásobe osobný príbeh, kde on určite trpel väčšou, horšou, neznesiteľnejšou bolesťou akou bola tá moja. Vlastná logika mi to potom vysvetlila: Moja bolesť bola oproti tej cudzej bolesti nič – žiadna bolesť. Tak som smelo bojovala s mojimi „nepatrnými“ ťažkosťami, o ktorých sa neoplatilo ani len zmieniť. A keď už boli niekedy moje bolesti také, že sa mi nedali zniesť, tak som si napriek tomu nebola istá, či sú už dostatočne silné na to, aby som sa mohla odvážiť ich volať bolesťami. Nikto mi predsa nesprostredkoval, kedy, v akom stupni, v akej miere naozajstná bolesť začína. Bolo by mi treba vyskúšať, cítiť tú „naozajstnú“ bolesť niekoho iného, aby som vedela porovnať a zistiť, či ma to naozaj bolí, alebo či som len precitlivené, háklivé/krehké/cintľavé žieňa, ktoré nič nevydrží. Namiesto pomoci som sa začala hanbiť za moju bolesť, skrývať ju. Len sama, medzi mojimi štyrmi stenami som mohla uvoľniť, prezrieť si (aj duševné) rany, ako tak sa o ne postarať a ošetriť ich. Ale bolesť bola stále silnejšia – zo dňa na deň alebo ja som bola stále citlivejšia. Trápila som sa, sužovala som sa, často som si myslela, že to už dlhšie nevydržím, neznesiem… ale bolo to už naozaj tak ďaleko? Mohla som sa už sťažovať, ponosovať, prosiť o pomoc?

Empatia a mimozmyslové vnímanie

Asi táto podvedomá túžba, spoznať bolesť iných, aby som sa dozvedela, aby som vedela porovnať, sa mi stala „osudnou“. Postupom času, som totiž spozorovala, že veľa z bolestí a utrpení, ktoré som prežívala, vôbec neboli mojimi. Zrejme presne ako som si tajne priala, ale samozrejme považovala za nemožné, som nevedome prijímala do vlastného systému informácie o cudzích stavoch a bolestiach a prežívala ich doslovne na vlastnej koži. Samozrejme že som o tom vedome nemala ani tušenia. Až neskôr, keď som pracovala ako alternatívna terapeutka s klientmi a dokázala vedome cítiť a čítať ich bloky, ich znečistenia a bolesti na vlastnom tele, som sa naučila ich odlišovať od tých vlastných a zrazu mi z mojich veľa nezostalo. Dokázala som to? Mohla som konečne porovnávať? Ako teda? Moja skúsenosť bola taká, že stavy, ktoré som pri mojom klientovi vnímala ako bolesť, on sám ale väčšinou ako bolesť necítil. Trpela som akoby zaňho, znášala celé hodiny jeho bolesť, topila sa v jeho ťažkostiach a strachoch a on vôbec nevedel o čom je reč. Prečo aj?

V mojej knihe „Erwachen im MenschSein – Das Experiment“ premýšľa Ian o podobnej téme takto:

„Myslím si, že ľudia sa časom naučia bolesť vypnúť, presunúť ju niekam, kde im nezavadzia, uložiť v určitej oblasti tela, ktorú si myslia, že až tak súrne nepotrebujú pri svojej práci, vo svojom živote. Sú akoby schopní nasadiť si podvedome pancier, hrošiu kožu, aby uchránili sami seba pred svojou vlastnou bolesťou a poprípade aj bolesťou iných.“

Mala som teda konečne všetky potrebné informácie – keď som cítila bolesť iných, ktorá pre nich ale v konečnom dôsledku ani len neexistovala? Mali oni sami nejaký problém, keď som u nich zistila blok a im samým toto schované zákutie tela nechýbalo a nebolelo, akoby bolo umŕtvené? Asi hej, inak by za mnou neprišli, inak by nehľadali radu, uzdravenie. Niečo nesedelo, predsa prišli, lebo sa necítili dobre. Ako aj mohli?

Energetické blokády

Niektorí „špecialista“ sa sám so sebou vykšeftoval funkčný kompromis. Na určitých miestach sa zmieril s nedostatočnou funkčnosťou tela aby na inom mieste mohol podať vyžadovaný výkon, vymenil takpovediac pľúca za pečeň, štítnu žľazu za kúsok čreva a pod. Veď načo by potreboval napr. tlačový hovorca pečeň, keď pri svojej práci a pri stálom rozprávaní používa najmä pľúca? Kam inam by sa mal uložiť prehltnutý, potlačený hnev spôsobený nepríjemnými otázkami na telo, bezočivosťou reportérov a vlastnými vyumelkovanými výpoveďami, ktoré sám pred sebou ledva dokáže ustáť a napriek tomu všetkému musí (?) vyžarovať sebavedomie, stoický pokoj a istotu? Táto potlačená „negatívna“ energia by sa za normálnych okolností s najväčšou pravdepodobnosťou usadila forme zhustenej energickej informácia ako energetický blok v pľúcach a tam by spôsobila akútnu nevoľnosť, pocit dusenia. Pľúca by nemali k dispozícii potrebnú kapacitu, čo by sa odrazilo na slabšom (pokašlanom) výstupe, v zmysle škodoradostných reportérov. Hneď by si to vysvetlili ako neistotu alebo vyslovenú lož – čomu sa dotyčný chce samozrejme silou mocou vyvarovať. Človek automaticky hľadá východisko z neželanej, nepríjemnej situácii a snaží sa preventívne reagovať, aby situácia nabudúce nehrozila, sa neopakovala. Telo je tvárne, človek kreatívny stvor a tak si vytvára schránku, kde na isto uloží a pevne zatvorí všetko to, s čím si nevie rady, alebo čo by ho mohlo kompromitovať. V prípade tlačového hovorcu sa na zdá byť celkom vhodná pečeň, pokým neprepadne napríklad alkoholu. Ak sa taká schránka povrch zaplní, začne hroziť výbuch a to sa predsa nesmie stať, aspoň nie pri práci a nie na verejnosti! Ak má tlačový hovorca „šťastie“, tak dostane raz za čas možnosť, nahromadenú zlosť a agresiu, či už svoju vlastnú alebo cudziu, vypustiť a schránku trochu prevetrať. V mnohých prípadoch je to pomocou milovaného človeka, člena rodiny, v ktorého prítomnosti sa človek dokáže uvoľniť a prestane sa kontrolovať. Prečo? Uvoľniť sa znamená zabudnúť na sebakontrolu a pustiť to čo sa niekde snažíme udržať. V preklade to znamená, že schránka v takom momente nie je pod zámkom! A ak je pod tlakom, otvorí sa výbuchom (takéto výbuchy opisujem v mojej knihe „Erwachen im MenschSein“ – kde inak pokojná Klára začne zrazu zúriť pre maličkosti, pre nič, za nič) a vypustí von všetko, čo (sa) tlačí (na povrch) a Ian začne vnímať jej emócie v podobe farieb:

Úryvok z Experimentu…

„Ianov pokoj ju vždy vyprovokoval. Vtedy si spomínala na predchádzajúce skúsenosti s ľuďmi, ktorí ju vysmiali, zranili a nechali v štichu. Jeho vľúdny úsmev jej pripadal ako výsmech. Zdal sa jej byť taký drzý, bezohľadný, necitlivý, barbarský, jednoducho na vracanie. A bez hanby naňho vychrlila všetky tieto pocity, ktoré s ním vlastne nemali nič spoločné. Rozčúlila sa a v takom stave nedokázala a ani nechcela prestať s nadávkami a výčitkami … jedna časť z nej sa však zároveň pozorovala a vnímala „cirkusové“ predstavenie, pri ktorom by sa najradšej váľala na zemi od smiechu. Nepríjemné rozštiepenie a príšerná situácia. No aj napriek tej pozorujúcej, neutrálnej časti musela pokračovať. Ani si nevedela predstaviť, že by prestala a – opäť pri zmysloch – by sa pozrela Ianovi do očí.

Ian zrazu zbadal pred sebou namiesto Klárinho prívalu slov obraz farieb, ktoré jačali, krvácali, zúrili, navzájom sa zraňovali. Krviprelievanie červenej, tmavočervenej, ohnivočervenej a ešte červenšej. Vzdal sa. Nevedomky sa tak rozhodol pomôcť sám sebe. Nasadil nevinnú tvár a opýtal sa jej tónom plným nehy: „Môžem ti naliať čaj?“ Touto vetou vykonal svoju prácu – prilial olej do ohňa – vulkán mohol konečne explodovať. Červená hrča vybuchla pred jeho očami. Rýchlosťou svetla vytryskli červené paprsky všetkými stranami a zaliali celé prostredie pichľavými, žeravými iskrami, ktoré sa spaľovali všetko, čo im prišlo do cesty. „Ty! Musíš sa vždy pýtať! Prečo mi jednoducho nenaleješ? Stále sa hráš na slušného, ohľaduplného… aké smiešne?! Koho už len zaujíma šálka čaju?! Koho už len zaujíma, či je prázdna alebo plná? Neexistujú dôležitejšie veci? Keď si taký samaritán, prečo si zavretý v tej hlúpej izbe celé hodiny a prečo nevidíš, prečo necítiš, ako zle a ťažko mi je?! Ha! Áno, áno. Preto si taký hlúpy. Jasné, ty v tomto svojom umelom svete ani len nemôžeš mať poňatia, aký je človek naozaj, čo sa v ňom odohráva, čo je skutočný život! Trčíš tu už celú večnosť a myslíš si, že si vynašiel Ameriku, že si zožral celú múdrosť sveta. Ty! Práve ty nič ani len netušíš, to ti hovorím! Si nikto, si nula! Si len experiment, nič iné. Čo už len vieš o ženách? Čo už len vieš o deťoch? Čo už len vieš o pôrode? Akoby si ma aj mohol pochopiť, akoby si mohol vedieť, čo sa vo mne deje, čo potrebujem?! Ty! Ty si vždy so všetkým spokojný. Áno, jasné! V tom tvojom svete sa ti ani nič nemôže stať. Nemáš šajnu, čo je zodpovednosť, starosti, boj o prežitie. Nevieš, aké to je zraniť človeka alebo byť ranený. Čo vlastne od teba chcem?! Prečo som vlastne tu? Čo ty už len môžeš dať tomuto dieťaťu? Chceš byť otcom? Ha, dovoľ mi zasmiať sa! Čo vieš o tom, aký je život vážny? Ty si myslíš že maličký bude tvojim novým kamarátom na hranie – to je všetko, čo sa robí v tvojej hlave! Ach, čo… prečo vlastne mrhám svoju energiu a silu, ktorých teraz tak či tak nemám dosť, na to, aby som ti vysvetľovala? Aj tak to nepochopíš. Choď si len do svojej izby… Choď! Choď a daj mi pokoj! Neznesiem pohľad na tvoj spokojný výraz. Choď! Vypadni!“ Hlasitosť posledných slov presiahla možnosti Kláriných hlasiviek. Kvôli ostrému zvuku a agresii sa zlomil jej inokedy silný hlas. Celá situácia by pôsobila vlastne veľmi komicky, keby nebola taká vážna. Namiesto posledných slov sa z jej tmavočervenej tváre vydralo len prenikavé jačanie. Iskry, ktoré medzičasom zmenili svoju farbu z červenej na chladnú modrú a ešte stále tancovali pred Ianovými očami na okraji obrazu, všetko dokonale spálili. Obraz bol prázdny a studený, iba v strede stekal z Klárinho srdca hlboký smútok. Tmavočervené, ťažké kvapky krvi tiekli z obrazu priamo na podlahu, kým ona, presvedčená o svojej pravde, vybehla z kuchyne a zamkla sa v spálni.“

 Samozrejme, väčšina ľudí, ktorých takýto prekvapujúci výbuch zlosti zasiahne, tiež väčšinou netuší, čo sa práve deje. Okolie stojí bezmocne proti agresii a útoku milovaného človeka a ten si sám tiež nerozumie. Časom sa väčšinou naučí takéto výbuchy akceptovať ako svoju súčasť, ako vlastnosť, muchu.

Samotné vedomie toho, že energia je niečo, čo rado tečie a hromadí sa, a ak je zablokovaná, uviaznutá, tak ihneď hľadá možnosť oslobodenia, aby mohla znovu plynúť, pomôže človeku pochopiť, čo sa stane.

Má človek zlé osobné skúsenosti s vlastným prejavom nahromadenej agresie a hnevu na vonok, lebo ho okolie za taký spontánny prejav odsúdilo, ba má dokonca z neho strach, milovaná manželka má pocit že to neznesie, nevie žiť s takými stavmi svojho muža, a ak hrozí, že sa pre neho tak dôležitý vzťah rozpadne, niečo v ňom začne hľadať inú možnosť katalyzácie.

Verím, že sme schopní nielen nevedomky vytvárať schránky napr. v pečeni, ale že sme tiež schopní (sme predsa kreatívne tvory a kreativite sa medze nekladú) odviesť tok energie od pečene, ktorá je už preplnená a signalizuje skorý výbuch niekam inam, na nové voľné miesto. Stalo sa napríklad už zo spodnej časti tela skladisko, presunie sa výhybka smerom nahor, jednoducho zo spodnej časti tela do vrchnej a necháva (samozrejme väčšinou nevedome) tiecť len naozaj najnutnejšie informácie a energiu dolu, a zdola nahor. Ako má v takom prípade napríklad žena cítiť svoju nevyliečenú bolesť vo svojom podbrušku, keď v jej vedomí podbruško už vôbec neexistuje? Stane sa, napr. vďaka novému vzťahu, že si panvu, maternicu a iné orgány tej oblasti znova začne uvedomovať, tak sa automaticky ozve aj stará bolesť – a niečo si v nej v takom prípade pomyslí: Radšej ruky preč od tohto nového vzťahu, od sexu a od všetkého, čo by mohlo otvoriť pandorinu skrinku.

Samozrejme, tu boli pľúca a pečeň, príp. podbruško, len príklad. Myslím si, že existuje nespočetné množstvo kombinácií blokov, obmedzení a obchádzok toku energie. Telo je veľké, môžeme sa naozaj vyblázniť. Sme vynaliezaví!

Ale ako to je, sme potom už chorí, keď už máme takéto schránky a obchádzky? Musíme sa z toho liečiť?

V nemčine mám na to výraz že človek je v tom prípade „posunutý“ (v nemčine „verrückt“, ale to isté slovo zároveň znamená, že je blázon. Z nemčiny odvodené by zblázniť sa znamenalo byť posunutý (zo svojho stredu, zo svojho sveta, z rovnováhy), teda byť mimo.

Človek je bláznivý, mimo, posunutý zo svojho stredu, zo svojho ideálneho stavu, keď telo a jeho energetický systém nefungujú optimálne. Je preto nútený myslieť, cítiť, vnímať akoby z boku, poza bučky. Mnohé čo vníma zahmlené, rozostrené, zdeformované, ťažko vnímateľné a dosiahnuteľné. Komunikovať s okolím môžem doslovne len nohami a rukami, lebo reč nedáva zmysel. Príklad: Ak sme vedomím oddelení napr. od spodnej časti tela, tak dokážeme hodiny lietať mysľou v oblakoch, mať prevratné nápady, ale potom ich len ťažko vieme preniesť dolu. Môžeme ich presadiť, realizovať len ťažko alebo iba s veľkou námahou. Niečo nám chýba. Ich praktická realizácia postupuje ťažko, často je vyslovene nemožná. Chýba totiž uzemnenie. V takom prípade musíme siahať po alternatívach a pomocných prostriedkoch. Potrebujeme niekoho, kto za nás ten pôrod výnimočného nápadu do matérie vykoná, niekoho kto sa v nej pohybu a nie je odrezaní od sveta. Otázkou je: Ako sa vyjadríme, ako vysvetlíme tomuto človeku svoju myšlienku, úmysel, náš plán? Pochopí, čo a ako myslíme? Bez optimálneho toku energie dopadnú v mnohých prípadoch k poslucháčovi aj tie najlepšie, prevratné myšlienky ako nesúvislý príval slov, pričom on udivene pozoruje náš entuziazmus, naše nadšenie a nevie pochopiť, prečo sme takí nadchnutí, čo je na tej myšlienke také skvelé. Nešťastne sa pokúšame myšlienku zachrániť, vysvetliť ju ešte lepšie, nadchnúť poslucháča – a … každým novým slovom s nebeských výšin sa zjaví ďalší zádrheľ. Poslucháč sa unaví, ďalej už nepočúva, považuje nás za bláznov. A? Napodiv má pravdu. Sme naozaj blázni. Blázni, mimo jeho sveta, posunutí, zablokovaní, preplnení zatuchnutou energiou, vymknutí zo svojho tela (alebo z časti). Nechápte to prosím zle – neznamená to, že ostatní tiež nie sú mimo! Čo si myslíte, koľko bláznov behá po tomto svete?

A ešte raz späť k téme. Sme už chorí, len keď sme „blázni“?

Sme naozaj chorí alebo si len myslíme, že sme chorí

Problémom je, že v tomto svete používame veľmi veľa slov, ktorým vôbec nerozumieme – a len málokedy sa nad nimi zamýšľame, aby sme sami pochopili, precítili, čo sme vlastne povedali. Ako sme už videli na pojme „bolesť“, ide o zdanlivo iracionálne, voľné a individuálne vyložiteľné slovo. Každý môže toto zoskupenie písmen plniť svojím vlastným obsahom, ktorý závisí napríklad od výchovy, od nastavenia našej matky, našich rodičov, nášho okolia a našich individuálnych skúsenosti. Možno sa učíme považovať za bolesť to, čo považovala za bolesť naša matka – ale je to pre nás samých naozaj tak? Nie je to len naša vlastná ešte „detským“ vnímaním naprogramovaná predstava o tom, čo matka v tom čase pociťovala ako bolesť?

Prečo by to malo byť inak so slovami „zdravie“, „blaho“, „choroba“?

Keď sa na to tak pozrieme, sú to tak isto len voľné zoskupenia, kombinácie písmen, ktoré programujeme vlastnou predstavou, obrazom, pocitom, spomienkou a skúsenosťou. Každé slovo na tomto svete, ktoré vychádza z našich úst, je ako malý pamäťový čip, ktorý obsahuje nespočetne veľa osobných informácií. A pri jednoduchej komunikácii, kedy si vlastne vymieňame nespočetné množstvo týchto čipov, sa čudujeme, že si navzájom nerozumieme, hoci sú slová tie isté, akoby sme nehovorili rovnakou rečou. Pozeráme sa na seba, gestikulujeme, prisviedčame, popierame, diskutujeme a myslíme si, že vieme, čo ten druhý povedal, čo myslel a veríme, že sme boli pochopení … Ešte raz tá istá otázka – nie sme blázni?

Takže, verím, že keď sa chceme liečiť, keď už nechceme mať bolesti, žiadne ťažkosti, keď chceme byť namiesto chorí zdraví, musíme si najskôr sami uvedomiť, čo to pre nás znamená.

Sme naozaj chorí alebo si len myslíme, že sme chorí, lebo náš stav vnímame ako chorobu, alebo lebo sme sa ho naučili interpretovať ako „chorobu“. Vedeli by sme inak opísať svoj stav, bez toho že by sme použili výraz „chorý“ a „choroba“? Ako by sme ho popísali? Ktoré slová by sme použili? Mali by sme sa zamyslieť a každý pre seba si zodpovedať nasledovné otázky: Čo sa so mnou deje? Chýba mi niečo? Tlačí ma niečo? Cítim sa mimo? Nejasne? Zmätene? Štípe ma? Páli to? Mrazí? Trhá? Bolí? Nemôžem dýchať, jesť, vylučovať? Nechutí mi, nebaví ma to, lezie mi niečo na nervy, nezaujíma ma to? Smútim. Tápem v bezmocnosti, beznádeji? Cítim sa byť niekým ovládaný, osamelý, slabý, stratený, nepochopený? Je niekto, kto by mi pomohol, kto by ma utešil, posilnil, dodal mi energiu? Povedali mi lekári, že moje hodnoty sú v keli? Nedostatočná činnosť orgánov? Mám zlomenú nohu, srdce? Zranili ma, vysmiali? Nemôžem sa hýbať, pohnúť z miesta? Je všetko príliš ťažké, príliš nezrozumiteľné? Som frustrovaný, malátny, vyčerpaný, vyšťavený, smutný, slabý, roztrasený, bez energie…

Veľa, veľa slov. Jednoduché slová, vďaka ktorým si môžeme vytvoriť lepší obraz o vlastnom stave. Keď rozpoznám, že som smutný, že ma niečo štípe alebo tlačí, pýtam sa potom tiež: mám sa liečiť? Alebo sa namiesto toho pýtam, čo môžem (u)robiť, aby som nebol ešte smutnejší, aby som sa zbavil nepríjemného štípania, aby som nebol pod neustálym tlakom?

Ako som na tom? Som radšej chorý a nechcem vedieť, čo sa za tým skrýva? Nechám to na iných, nech za mňa vedia, rozhodnú? Tam, kde sa venujú chorobám – do nemocnice – a prenechám všetko odborníkom, ktorí sa v nemociach/v chorobách vyznajú – alebo… radšej nazriem najprv do seba samého, aby som zistil, čo mi chýba, čo ma trápi, čo potrebujem, čo by som chcel, chcem, mám, môžem…

Mätúce je, že výraz „choroba“ sugeruje v dnešných časoch prísľub liečby, ktorý môže byť prevedený zvonku, inými ľuďmi na nás. Avšak ak popíšem svoj stav jednoduchšími slovami, spoznám, že v mnohých prípadoch môžem niečo urobiť len ja sám. Ale chceme to – mať náš stav vo vlastných rukách?

© 2011 Kristina Hazler

 


Tento článok bola 5-ta kapitola z mojej knihy: Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Elena Majzelová

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny

1. To snáď nie je pravda!
2. Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia 

3. Život ako labyrint 
4. Zmysel nášho bytia
5. Liečba verzus choroba
10. Božia jednota a proces učenia

ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 


Prečítajte si aj:

  •  


     

  • Tento článok vychádza z mojich vlastných skúseností a odráža môj osobný názor. Má informačný charakter a môže stimulovať k posunu perspektívy, rozšíreniu obzoru a vedomia. Článok neposkytuje žiadne zdravotné rady. V prípade zdravotných problémov sa obráťte na lekára.

  •  


     

  •  


     

  • Poradenstvo, koučing, terapia a tréning vedomia

    Moja kancelária/prax sa nachádza vo Viedni, ak nemáte možnosť prísť do Viedne, tak ponúkam aj veľmi efektívne poradenstvo na diaľku. Viac sa dozviete tu ->

  • Kontaktný formulár

    Tento formulár môžete použiť na prvý kontakt, alebo na informovanie o možnosti voľného termínu. V textovom poli sa pokúste podrobnejšie popísať svoju záležitosť.

    [contact-form to=”k.hazler@gmx.net” subject=”Kontaktný formulár”][contact-field label=”Meno” type=”name” required=”1″][contact-field label=”E-Mail” type=”email” required=”1″][contact-field label=”Telefón” type=”text”][contact-field label=”Termín – kedy?” type=”text”][contact-field label=”Text” type=”textarea” required=”1″]


    [/contact-form]

  •  


     

  •  


     

  •  


     

  • Amazon.de

  • Blogheim.at

    Blogheim.at Logo