Nezodpovedné zaobchádzanie s únavou

Nezodpovedné zaobchádzanie s únavou | Kristina Hazler

Tento život ako rýchlopremietanie minulých životov

Ľudia sa začínajú deliť do dvoch skupín, ktoré sa vynikajúco dopĺňajú. Na takých, ktorí sa neustále starajú o dostatočnú úroveň vlastnej energie a dobíjajú si baterky, a potom stvorenia,  ktoré k nim vzlietajú ako mole k svetlu, aby sa pri nich dotankovali.

Nie je únava ako únava. Ako som písala už vo svojich predošlých článkoch (v nemčine), pre mnohých ľudí dnešnej doby sa tento život javí ako rýchly sled (retrospektíva) všetkých ešte „otvorených“ predchádzajúcich životov. To, čo niekto kedysi zažíval celý život, je dnes len prestupnou stanicou. Človek pretrváva na jednej zástavke v závislosti od stupňa náročnosti jeho témy a pripravenosti rozpoznávať a posúvať sa ďalej. Niekedy zostane v nej len päť minút alebo pár dní, inokedy v nej zostane visieť niekoľko rokov, kým sa presunie do ďalšej stanice, do ďalšieho života. Niet divu, že niektorí ľudia sa cítia, akoby v tomto živote už prežili viac životov. Mnohým sa tým objasní často sa objavujúci vnútorný pocit zomierania a s ním spojený, vynárajúci sa hlboký strach, alebo panika. V závislosti od rytmu alebo rýchlosti, akou dokážeme prechádzať stanicami, sa niekedy môže zdať, že v niektoré dni zomierame viackrát, vtedy, keď bola lekcia úspešne spracovaná a určitý aspekt osobnosti, ktorý ešte visel v minulosti, sa oslobodil, inokedy len raz za pár mesiacov alebo rokov. Odštiepené aspekty osobnosti sa potrebujú integrovať, vymaniť sa spod starého, oslobodiť sa, a to sa zvyčajne deje pri prechode z minulosti do dneška, čo vo vnútri krátkodobo vnímame tak, akoby niečo v nás zomrelo. Áno, vtedy zomiera, resp. odchádza jeden aspekt, resp. časť našej uviaznutej pozornosti odtiaľ, kde sme sa s ním zvyčajne stretávali. Bolesť a/alebo žiaľ a/alebo strach zo straty môžeme pocítiť vtedy, keď sa zo zvyku po ňom rozhliadame a v myšlienkach vraciame na „staré“ miesto stretnutia, ale tam na nás už nikto nečaká.

Smútime za aspektom, za nami samými, pretože sme si nevšimli, že aspekt sa v nás integroval a že sme dokonca celistvejší ako predtým, pričom pocity bolesti, strachu, žiaľu nám naznačujú akoby opak. Neuvedomíme si to, pretože máme v tej chvíli ten najnormálnejší pocit na svete, pocit akoby nešlo o nič výnimočné. Už len takéto procesy naznačujú, koľko energie sa musí uviesť do pohybu, aby bolo možné staré vyštiepiť z kostnateného, vyslobodiť esenciu a pretransformovať jednotlivé „súčasti“ alebo sa ich striasť. Všetko sa musí nanovo zharmonizovať a vyvážiť. A to všetko prebieha dnes len tak, pomimo; popri bežnom dni, práci, rodine atď.

Sú také transformácie starého len výmyslami?

V žiadnom prípade!

Namáhame sa s nimi, vyčerpávajú nás, drásajú nám nervy, mätú a unavujú, a predovšetkým, nie sme na ne zvyknutí. Podľa mňa náš systém ešte nikdy predtým nebol vystavený niečomu podobnému a už vôbec nie v takej intenzite ako aj v tejto podobe. Najprv sa musíme naučiť s tým zaobchádzať a otestovať, ako ďaleko a ako rýchlo vôbec môže transformáciu systému pripúšťať, aby sme sa nezbláznili. Určitú tému môžeme síce rozumom niekedy veľmi rýchlo pochopiť, ale práve  tento poznatok uvedie do pohybu také uvoľňujúce vlny a množstvá energií, že telo a energetický systém potrebuje celé mesiace, aby sa prispôsobilo novému vedomiu. V takom prípade nastáva ďalší problém – rozum sa počas čakania začne nudiť! Podľa neho je už všetko pochopené a spracované a ako je zvyknutý, chce podávať výkon a pracovať na ďalšej hádanke, čím provokuje a hľadá ďalšiu výzvu, hoci psychika človeka, jeho fyzično a energia ešte pozaostávajú. Preto často nič nové neprichádza,  človek  má pocit, že prešľapuje na mieste, pritom sa toho v pozadí deje veľmi veľa.

Inokedy to môže byť presne naopak. Telo už začlenilo a pretransformovalo všetko, čo sa dalo začleniť a pretransformovať. Duch a/alebo rozum tomu však nerozumie a/alebo tomu práve nechce rozumieť (pretože tam, kde už niet čo robiť, je to odrazu také pohodlné) a snaží sa už po tisíci raz prežiť niečo, čo už bolo stokrát požuté a strávené. Rozum sa síce zabáva opakovaním známeho a fandí si, ako to už perfektne dokáže, ale telo a ducha stagnujúca situácia postupne prestáva oživovať. Viaznu v starom svete, v ktorom sa nedokážu inšpirovať a obnovovať a tým telo starne, zatiaľ čo rozum si myslí, že je vyťažený a ani len vo sne mu nenapadne, že by sa už dávno malo ísť ďalej.

Únavné multidimenzionálne procesy

To všetko sú veľmi vyčerpávajúce procesy. A pritom hovorím len o udalostiach, ktoré sa pohybujú lineárne, jedna za druhou, v optimálne riadenom poradí. Ale čo ak to niektorým špecialistom nestačí a ich životná retrospektíva a možno aj pohľad na životy dopredu sa neodvíja lineárne, ale akoby multitaskingovo, čiže naraz na viacerých úrovniach?

Čo ak počas naoko bežného dňa pracujeme na témach viacerých životov a z hľadiska témy sa zároveň pohybujeme napríklad v stredoveku, zatiaľ čo si duša myslí, že k tomu by sa celkom dobre hodilo, keby sa na pozadí vyvolal ešte ďalší život, napríklad z čias starovekého Egypta a potom ešte na ďalšej úrovni nejaký život z prvej svetovej vojny, aby bol obraz kompletnejší a patričná skúsenosť nadobudla dostatočnú hĺbku? Možno, že všetky tie životy majú niečo spoločné, nejaké ťažisko, ktoré sa sem a tam v nás vynorí, nami zalomcuje a teraz zrazu môžeme skúšať pochopiť z troch, štyroch, piatich perspektív a udivene si zrátať jedna a jedna dokopy. Turbulencie ducha a výlety duše sa často ukazujú v zmätených snoch, po ktorých sa prebudíme tak, akoby sme za sebou mali namáhavú cestu po polovici vesmíru a nie tak, akoby sme práve mali zaniesť deti do škôlky a ísť do bežnej osemhodinovej práce.

Zhustené prežívanie

Tomuto zhustenému prežívaniu a poznávaniu samého seba, kedy je čas relatívny a môže sa pocitovo roztiahnuť v závislosti od možností vlastného tela, ducha a aj emocionálneho a duševného rozpoloženia až do nekonečna. Zrazu dokážeme z dvadsiatich štyroch hodín vydestilovať dva mesiace a je len samozrejmé, že po takom „dvojmesačnom“ dni cítime únavu, vyčerpanosť a potrebu sa zregenerovať zodpovedajúc nie jednému dňu, ale dvom mesiacom. Taká zdĺhavá a intenzívna regenerácia samozrejme nezapadá do dnešného stále rýchlejšieho spôsobu života a neharmonizuje s výkonnostne, ziskovo orientovaným hospodárskym systémom, ktorý nestrpí žiadne výpadky pracovného výkonu a už vôbec nie v relácii jedného indisponovaného dňa. Tak sa stáva, že kolegovia, ktorí sú na okraji kolapsu, z nutnosti naďalej fungovať nadopovaní litrami kávy, výživovými doplnkami, športom, mentálnym tréningom a predpísanými či dokonca zakázanými stimulantmi a/alebo drogami, sa každý deň poslušne dostavia do práce a snažia sa vykonať aspoň minimum toho, čo sa od nich očakáva. Lenže títo kolegovia, a ani my, si neuvedomujeme jedno: Únava je nákazlivá!

Nie je čestné ísť medzi ľudí malátne a vyžmýkaný, namiesto toho, aby sme sa najprv postarali o vlastnú regeneráciu.

A aj keď to znie paradoxne, práve systém založený na vyžadovaní stále vyššieho výkonu by konal vo svoj vlastný prospech, keby to pochopil – keďže unavený človek, ktorý síce vykoná svoje minimum, svojou unavenosťou odoberá energiu ďalším ľuďom, resp. ich ťahá so sebou, a oni potom poskytujú podobne stále menši alebo len podmienený výkon.

Únava je nákazlivá!

Zdravý, prirodzene fungujúci organizmus a energetický systém sú založené na tom, že každý človek má vlastný zdroj energie, z ktorého dokáže neprestajne čerpať preňho optimálnu, vitalizujúcu energiu, silu a kreativitu. Len tento zdroj mu dokáže poskytnúť skutočne uspokojivý a energetizujúci oddych. Ostatní ľudia tu nie sú na to, aby sme z nich čerpali energiu. Áno, v bezmocných situáciách nám môžu pomôcť naladiť sa na náš vlastný zdroj; ale nemali by v rámci pomoci ohrozovať sami seba, že aj oni zo svojho vlastného zdroja vypadnú.

Bohužiaľ jeden jedinec dokáže byť neuveriteľnou energetickou čiernou dierou – ako neustále znovu a znovu s údivom zisťujem a zažívam. Prakticky to znamená, že je tak prázdny, bez vlastných energetických rezerv, že energeticky dokáže za pár sekúnd „vysať“ celé futbalové družstvo, a pritom nie je ešte ani len na minimum dobitý.  Byť v takomto stave čierne diery a chodiť medzi ľudí je veľmi nezodpovedné!

Nový prejav slušnosti – > zabezpečenie vlastného oddychu

Doba je dnes taká intenzívna a vyčerpávajúca, že by malo patriť k bontónu, aby sme sa v prvom rade starali o vlastný oddych a až potom, optimálne odpočinutí šli medzi ľudí, či do práce, podobne ako aj v prípade (nákazlivej) choroby by sme mali ísť do spoločnosti až po rekonvalescencii a uzdravení.

Medzičasom sa však celý národ nachádza v stave celospoločenského vyhorenia, krátko pred nervovým zrútením a preto by sme si mali v sebe vyvinúť niečo ako vnútorný poplašný systém a/alebo pocit, ako dlho a ako často sa s ohľadu na vlastné zdravie môžeme „bezpečne“ pohybovať medzi ľuďmi, bez toho, že by sme prečerpali vlastné rezervy, a dostali sa do stavu bezmocnosti alebo dokonca bezvedomia a museli si hľadať pomocný štartér, a zároveň boli nútení zotrvávať v takom komatóznom stave (kým sa nezjaví nejaká dobrá duša, čo nám pomôže) len preto, že sa snažíme robiť naďalej tak ako vždy. To, čo pre nás kedysi bolo dobré a vhodné, na nás dnes nemusí mať rovnaký účinok!

Syndróm pomáhajúceho verzus novodobý vampirizmus

Ľudia sa začínajú deliť do dvoch skupín, ktoré sa vynikajúco dopĺňajú. Na takých, ktorí sa neustále starajú o dostatočnú úroveň vlastnej energie a dobíjajú si baterky, a potom stvorenia,  ktoré k nim vzlietajú ako mole k svetlu, aby sa pri nich dotankovali. Jasné, egu čosi také robí dobre. Človek sa cíti potrebný a nápomocný. Ale premyslite si, či aj naďalej chcete byť pre druhých čerpacou stanicou a či je aj naozaj zabezpečené, že sami zakaždým dostanete dostatočný prísun novej energie na vyrovnanie hladiny. Zamyslite sa, či by ste sa zrazu, ak by ste už viac nevykonávali túto dotačnú charitatívnu činnosť, necítili neužitoční a akoby ste prešľapovali na mieste a nevedeli čo si zo sebou počať. Či teda vaše  „obetovanie sa“ pre druhých nie je len náhradné uspokojenie za niečo iné. Rozdiel je v tom, že bežná čerpacia stanica dodáva energiu s cudzích zdrojov, lenže my máme našu vlastnú energiu a túto máme predovšetkým na to, aby slúžila nám samým a na to, aby sme dokázali prekonávať vlastné „prekážky“ a „kroky“, čo však neznamená, že ju nemáme vhodne používať aj na interakciu a spolupráca s ostatnými, kedy sa naše energie dopĺňajú a vhodne navyšujú.

Slovanská ženská obetavosť

Pri preklade tohto článku z môjho nemeckého originálu sme stáli spolu s mojou prekladateľkou pred problémom, ako preložiť nemecké slovo „Helfersyndrom“, čo by sa v doslovnom, ale aj približnom preklade dalo preložiť ako syndróm pomocníka. Toto slovo sa však vôbec nehodilo k obsahu textu, lebo slovo pomocník má v slovenskom ponímaní skôr ponižujúci charakter (pomocník na stavbe, čo nosí majstrom pivo atď.). Z mojich slovenských čias som bola zvyknutá na termín „syndróm Matky Terezy“, lenže som zistila, že tento sa v dnešnej dobe používa viac v Čechách ako na Slovensku, a z hľadiska uvedomenia je diskutabilné, či Matka Tereza trpela syndrómom, alebo vykonávala bezpodmienečne činnosť, na ktorú bola duševne povolaná. (Viac k tomu v článku: Syndrom matky Terezy) Zostávala nám teda na Slovensku zrejme bežne používaná verzia „syndróm spasiteľa“, s čím som zasa nebola spokojná ja, pretože v mojom ponímaní ide pri tomto syndróme o niečo celkom iné, ako pri syndróme „pomocníka“. Ľudia so spasiteľským syndrómom majú väčšinou svoju vlastné presvedčenie, ako by mal vyzerať svet alebo život iných ľudí, a túto svoju predstavu sa snažia šíriť či nanucovať druhým, niekedy dokonca aj tak, že u nich vyvolávajú podvedomý strach. Pri syndróme pomáhajúceho (tak sme ho nakoniec nazvali) je v popredí naozaj pomoc druhému. Títo nápomocní ľudia nemajú problém pomôcť aj tak, ako si to tí, čo pomoc potrebujú, predstavujú/vyžadujú, a nie tak, ako sami pomôcť dokážu. Nie je to totiž vždy to isté. (Keď si napríklad alkoholik predstaví, že potrebuje ďalšiu fľašu alkoholu, tak mu ju ten človek prinesie, bez ohľadu na to, či je to naozajstná pomoc.) Tým sa často dostávajú do pasce a sú  v mnohých prípadoch druhými v ich nápomocnosti zneužívaní a dokonca naozaj degradovaní do role takpovediac nekvalifikovaných pomocníkov – poskokov. 

Pre mňa bolo zaujímavé zistenie, že v slovanských krajinách neexistuje pojem na vyjadrenie takéhoto syndrómu „obetavosti“, hoci, je tento syndróm veľmi rozšírený a to predovšetkým u slovanských žien. Pripadá mi to takmer ako zámer kolektívneho slovanského vedomia, kedy je žena stavaná do pozície a vychovávaná v duchu, že vše-seba-obetavosť nie je chorobný stav, ale jej povinnosť. Tým sa môžeme nakrátko zamyslieť nad tým, kto najviac ťaží z toho, keď slovanské ženy žijú v domnení, že ich hlavnou ľudsko-ženskou úlohou je obetovať sa pre druhých, nezávisle od toho, či to títo druhí naozaj potrebujú a či im to aj naozaj prospieva. Pri písaní mojej novej knihy k ženskej tematike som sa zaoberala aktuálnymi demografickými údajmi jednotlivých krajín a zistila som smutný fakt, že priemerný vek mužov v slovanských krajinách je jeden z najnižších na celom svete. Môžeme sa pýtať, či to má niečo spoločné s prílišnou obetavosťou žien, kedy slovanské ženy často preberajú niektoré úlohy za mužov a muži určitým spôsobom nie sú motivovaní prekonávať prekážky a hľadať si životnú náplň v činnosti, ktorá by ich uspokojovala, a tým aj oživovala. Uvedomme si, že pohodlný život nie je vždy to najlepšie, čo sa nám môže stať. To najlepšie je, keď sa nám darí žiť v zmysle plánu, prečo sme do tohto života prišli, čo sme sa chceli naučiť a zažiť. Keď sa ženy snažia svojim mužom vyčítať z očí aj posledné skryté prianie a  za každú cenu mu ho zrealizovať zo strachu, aby ju neopustil alebo aby si nenašiel inú, ktorá mu ponúkne ešte pohodlnejší život, to nie je veru veľmi zdravé. Niekedy to pôsobí tak, že napriek ženskej túžbe nájsť si rozprávkového princa na bielom koni, ktorý ju bude nosiť na rukách a znesie jej modré z neba, sú niektoré slovanské ženy naučené znášať mužom modré z neba. Skúste sa zamyslieť a uvedomiť si, ako je to vo vašom prípade alebo vo vašom okolí.

Ak sa momentálne cítite mimoriadne plní energie, akoby ste mohli prenášať hory, tak si môžete byť istí, že v najbližšej dobe budete potrebovať práve toto množstvo energie, aby ste skutočne vládali prenášať hory, a nie na to, aby ste si na dvere svojej čerpacej stanice vyvesili tabuľku s nápisom „Dnes energia zadarmo!“. Ak ste to urobili raz, niečo  vo vás nad tým prižmúri oko. Ak ste to urobili dvakrát, trikrát, niečo vo vás si pomyslí: „Tak teraz už stačilo. On/Ona to takto nikdy nepochopí!“ a vy zrazu začnete pociťovať nedostatok energie, a to hlavne preto, aby ste ju už nikomu (zadarmo) neposkytovali a neukracovali o ňu seba samého, a tým sabotovali svoj vlastný postup, kedy jedného dňa stojíte pred tými horami a necítite silu sa s nimi popasovať, hoci jej bolo dostatočne nadelené. (V budúcom článku o multidimenzionálnej únave sa budem viac zaoberať s témou, ako to funguje, keď sme s predstihom pripravovaní na budúce udalosti, o ktorých ešte ani len netušíme.)

Zamyslime sa:

Naozaj niekomu pomáhame, keď doňho zakaždým dolievame vlastnú energiu? Ako má on takto nájsť svoj vlastný zdroj?

Ignorovanie a prekonávanie únavy je nezodpovedné!

Takže, ešte raz: keď ignorujeme našu únavu, nerobíme ani sami sebe a ani druhým láskavosť, lebo keď svoju činnosť vykonávame unavení, nerobíme láskavosť ani našim kolegom, nadriadeným a ani len ekonomike. Dnes je celý svet unavený ako po ničivom požiare a chorľavie na unavené myšlienky, malátnosť, nehybnosť až po úplné ochromenie. Ako sa má takto niečo zmeniť? Odkiaľ sa majú nabrať prevratné myšlienky? Z čoraz unavenejšej únavy?

Kto má byť takto schopný realizovať tak súrne potrebné zmeny?

Čoraz unavenejšia osoba?

Čoraz unavenejšia spoločnosť?

Ako má niekto niečo efektívne zmeniť vo svojom živote? Tak, že bude neustále podávať väčšie výkony poza svoje hranice a svoju únavu bude potláčať? Ako má byť schopný zachytiť obrodzujúcu, inšpirujúcu ideu na realizáciu prevratnej zmeny, keď každý pohyb ducha preňho znamená len ďalšiu záťaž a výdaj energie, ktorú nemá k dispozícii.

V stave bezodnej vyčerpanosti sa zdanlivo najjednoduchšie vykonávajú rutinné, natrénované činnosti, ktoré je človek zvyknutý vykonávať bezducho a bezcieľne, bez premýšľania, ako naprogramovaný robot.

A aký príklad si majú z nás vziať možno menej vedomí kolegovia? Akým sme im príkladom? Majú snáď aj oni vydávať zo seba to posledné až do odpadnutia, aby nás nakoniec ešte viac vyčerpávali svojou únavou?

Je to začarovaný kruh. Ja viem. Naše myslenie je veľmi zabehané. Preto viac ako kedykoľvek predtým platí, že sa treba naladiť na seba samého, na to podstatné, zjednodušiť si život a vedome si vyčleniť priestor a čas na regeneráciu. Precíť, čo robí dobre, čo osviežuje, a ako dlho dokáže človek udržať taký „nabudený“ stav; a zistiť, keď z neho vypadne, ako dlho a čo potrebuje na „oživenie“.

Zvážte si svoj energetický výdaj, koľko hodín nejakého výkonu zvládnete bez permanentného dobíjania (takpovediac na baterky) a koľko potom potrebujete na dobitie?

Myslíte si, že by bolo v optimálnom pomere, keby počítač potreboval tri dni na nabitie, aby sa s ním potom dalo pracovať akurát tak dve hodiny, alebo keby elektromobil musel stáť tri dni pri nabíjacej stanici, aby sa s ním dalo potom prejsť len dvesto kilometrov?

Čo vás dobíja?

Skúšajte, experimentujte, čo vás dobíja. Regeneráciu dnes nenájdete vždy v spánku, skôr naopak – aj v spánku často pracujete (na sebe). Práve tie malé, obľúbené činnosti sú často tým, pri čom si váš duch a vaše srdce dokážu oddýchnuť a pookriať. Fungujú ako expresná čerpacia stanica a okrem toho vo vás zanechávajú trvalo udržateľný, potešujúci pocit, o ktorý sa môžete neskôr oprieť aj v ťažšej situácii. Tak isto môže byť pre vás zázračne regenerujúce niečo, čím narušíte každodennosť a odpočiniete si od bežného dňa. Zaobchádzajte so sebou a svojím okolím vedome, a nie tak nezodpovedne ako doteraz, len preto, že to tak robia všetci, aj keď sa vám zdá, že je to od vás vyžadované. Ďakujem!

© 08/2019 Kristina Hazler (preklad z môjho nemeckého originálu Der fahrlässige Umgang mit der Müdigkeit, preložila Linda Magáthová)

 


Prečítajte si aj:

  •  


     

  • Tento článok vychádza z mojich vlastných skúseností a odráža môj osobný názor. Má informačný charakter a môže stimulovať k posunu perspektívy, rozšíreniu obzoru a vedomia. Článok neposkytuje žiadne zdravotné rady. V prípade zdravotných problémov sa obráťte na lekára.

  •  


     

  •  


     

  • Poradenstvo, koučing, terapia a tréning vedomia

    Moja kancelária/prax sa nachádza vo Viedni, ak nemáte možnosť prísť do Viedne, tak ponúkam aj veľmi efektívne poradenstvo na diaľku. Viac sa dozviete tu ->

  • Kontaktný formulár

    Tento formulár môžete použiť na prvý kontakt, alebo na informovanie o možnosti voľného termínu. V textovom poli sa pokúste podrobnejšie popísať svoju záležitosť.


  •  


     

  • Prihláste sa na odber blogu prostredníctvom e-mailu

    Zadajte svoju e-mailovú adresu, ak sa chcete prihlásiť na odber tohto blogu, a dostávať upozornenia na nové príspevky prostredníctvom e-mailu.

  •  


     

  • Newsletter

    Ak chcete byť informovaný o zverejnení mojich nových textov, kníh a workshopov, potom sa prihláste na môj NEWSLETTER-SK. Ak máte záujem o môj nemecký NEWSLETTER (vychádza častejšie), tak sa zaregistrujte naň v mojom nemeckom menu. Môžete sa kedykoľvek odhlásiť. Ďakujem!

  •  


     

  • Amazon.de

  • Blogheim.at

    Blogheim.at Logo
Print Friendly, PDF & Email

This post is also available in: de

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.