Zmysel nášho bytia, túžba po pravej láske a individualita

Obsah stránky

Túžba po pravej láske

Ich habe keine Ahnung, was ich tun muss, damit ich nicht aufhören kann. Noch nie war es so, dass Sie sich wohl fühlten – viel, prip. Ich weiß, dass es so ist, als ob ich es getan hätte, aber ich habe es nicht geschafft, es zu tun. Als ob es sich um schmutzige Spominen handelte, die in dieser Zeit, in kurzer Zeit, in einer Reihe von glühenden Nebeln enden. Momentan, als ich noch nicht einmal ein Kind gesehen hatte, war es mir egal, was ich brauchte. Zvedavosť, Fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita… kam zu všetko zmizlo? Kde nach Ostalo? Warum ist das nicht der Fall? Was ist los mit dir, was ist los mit der Musik, die du mir angetan hast?

In der Pubertät gibt es viele Kinder, idealerweise. Wahrlich, ich glaube, es ist so, als ob die Musikerin, die sie liebte, die ganze Zeit auf mich wartete. Obwohl sie nicht alle ihre Ursprünge hatten, waren sie immer noch ein Jahr alt. Láska a sloboda, sloboda a radosť, radosť a ľahkosť, ľahkosť a vitalita, vitalita a láska. Sie wissen nicht, wie viele Menschen sie haben, was sie brauchen, kein Potenzial, keine Chance, keine Pläne. Mysleli sme si, že sme tak silní, že sa nám nič nemôže postaviť do cesty. Ich habe die Politik verdrängt, ich habe so viel Geld verdient, mich umgedreht, mich umgekämpft, mir eine neue Zeit gegönnt, ich habe viel Geld verdient, ich bin nicht in der Lage gewesen, mich zu ernähren. Nie, nechceli sme nikomu ublížiť. Nechceli sme ísť cez mŕtvoly. Nichtsdestotrotz waren sie immer noch rebellisch und revolutionär. Wenn Sie wissen, dass Sie sich wirklich um ein Kind kümmern müssen, dann können Sie es auch tun. Die meisten Städte werden vor Ort vermietet, Sie müssen sich keine Gedanken mehr machen, Sie werden nicht wissen, was Sie tun – und Sie werden nicht mehr wissen, was Sie tun müssen – Sie werden nicht wissen, was Sie tun müssen, und Sie werden es auch tun.

Kam zu zmizlo? Kde sa podel ten náš elán, motor a hnacia sila?

Ich glaube nicht, dass ich etwas anderes tun muss, als ich meine Kindheit verbrachte, Pubertätsblau?

Trávime dnes naše voľné chvíle radšej pred televíziou? Denne pozeráme do blikajúcej obrazovky a očakávame neznámymi zorganizované rozptýlenie, zabudnutie, ba dokonca chceme, aby nám boli sprostredkované a navodené pocity, po ktorých tak prahneme. Veríme v dobrý program. Niečo zvláštne a neočakávané, niečo čo sa na okamih dotkne nášho srdca, pohne naším duchom, nás oživí a zaženie každú prázdnu minútu, každý okamih nečinnej prestávky. Len nezostať sám so sebou! A tak si nechávame niečím a niekým cudzím odvádzať našu pozornosť. Ale kam?

Dnes nedokážeme, alebo nechceme vypnúť pri činnostiach ktoré zvládame automaticky, ľavačkou. Keď šoférujeme, keď to ide akoby samé od seba, načo sa uvoľniť a nechať priestor kreatívnym myšlienkam? Nie, to je v dnešnej dobe asi príliš nebezpečné. Radšej sa necháme riadiť navigačným systémom, ozvučovať sa výkonnými reproduktormi a pritom usilovne telefonujeme, aby sme takto ušetrené minúty a hodiny mohli nerušene stráviť doma pred televíziou, počítačom, internetom. Dokonca už aj na idylických miestach, vo vysnívanom raji, na ktorý sme roky rokúce šetrili, aby sme si dopriali, konečne vypadli zo zabehaného a užili si inšpirujúcej exotickej nádhery, oddychu a slobody, visíme na mobile alebo mp3 prehrávači, nepustíme ich ani na okamih z ruky. Časy sa zmenili – romantické prechádzky vo dvojici na opustenej pláži pri západe slnka sú síce ešte stále v kurze – pribudlo však niečo nové: každý kráča so svojím telefónom pri uchu, alebo zahĺbený v sms-kách a chatoch, nepretržite spojený s virtuálnym svetom. Zabudli sme? Nechceli sme pôvodne na pár dní vypadnúť? Ďaleko od známeho, zabehnutého? Byť len sami so sebou? Voľní, bez nutných vysvetľovaní, správ, komentárov? Jednoducho na okamih len dýchať, vychutnávať, vnímať, cítiť, uvoľniť sa, byť?

Šesťdesiat minút osamote, bez zodpovednosti

Čo by sa stalo, keby sme my „dospelí“ raz na hodinu všetko vypli – televíziu, rádio, internet, telefón, rodinu, priateľov a všetky starosti a povinnosti? Keby sme si darovali jednu hodinu v ktorej by nebolo nič z toho, čo na nás tlačí, ovplyvňuje, umelo poháňa, dezorientuje, zaťažuje, núti fungovať. Hodinu, počas ktorej by sme jednoducho boli takí, akí v tej chvíli sme. Šesťdesiat minút osamote, bez zodpovednosti, vysvetľovania a spytovania sa. Časový priestor počas ktorého by sme nemuseli robiť nič mimoriadne. Na nič nečakať, nechcieť mať prevratné alebo osvietené myšlienky a prežívať, dýchať nezávisle od predstáv čo sa má počas udiať. Jednoduchým rozhodnutím vkročíme do takej hodiny a uvidíme, zažijeme čo sa udeje, ako sa cítime, čo si myslíme, čo sa počas takej jednej hodiny v nás odohráva. Alebo možno ani len to! Možno sa nechceme ani len pozorovať. Jednoducho robíme to, čo nám ako prvé zíde na um, alebo ani len to nie. Môžeme robiť všetko a nič.

Čo sa stane počas takej hodiny? Ako to budeme prežívať, ako sa nám bude páčiť ten svet bez povinností, starostí, zákonov, bez času, bez „musieť“ a „smieť“?

A čo by sa stalo alebo ako by sme sa cítili ak by nešlo o jednu hodinu? Čo ak by sme si drzo dovolili venovať takémuto experimentu rovno týždeň alebo dokonca mesiac?

Čo by sme robili celý mesiac, ak by sme nemuseli umývať riad, upratovať, chodiť do práce? Keď by sme sa mohli ale nemuseli s nikým rozprávať a na nič odpovedať? Keď by okolitý svet, tak ako ho poznáme – mediálne – ustúpil do úzadia? Z čoho by pozostával taký jeden deň, týždeň, mesiac, ak by nás nikto či už priamo alebo nepriamo – v kódovanej reči – v podvedomí nekŕmil permanentne akýmisi správami a nesnažil sa nám vsugerovať kam máme obrátiť našu pozornosť, čo si máme myslieť, čo máme robiť a čo má byť našou prioritou?

Kde by sme spali? Čo by sme jedli? Jedli by sme vôbec? Boli by sem hladní, smädní – a čo by sme si dali? Na čo by sme mali chuť? Po čom by sme túžili? Čoho by sa dovolávalo naše Ja?

Prekvapili by sme sami seba?

Spoznali by sme na sebe niečo nové?

Alebo máme z takého experimentu strach? Pred čím?

Čo všetko by sa tak mohlo stať? Zrútil by sa bez nás už v prvej minúte svet? Neprežili by sme my bez sveta? Alebo by sme sa nebodaj dozvedeli zrazu o sebe veci, ktoré radšej vidieť a vedieť nechceme? Ktoré sa tajne, bez toho, aby sme to sami vedeli, aby sme si to sami pripúšťali, s veľkou námahou pokúšame udržať pod zátkou? A čo ak stretneme v sebe nejakú príšeru, netvora, pred ktorým sa celý ten čas zúfalo snažíme ochrániť naše okolie? Alebo možno stretneme dokonca svoju lepšie JA, ktoré sme zdanlivo nútene odsunuli na neskoršie, keď bude všetko vybavené, keď už nebude čo robiť, aby sme si ho potom v pokoji mohli užiť? Časť zo seba samých, povestné mäkké jadro pod pevnou škrupinou, ktoré si úzkostlivo chránime a nechceme pre istotu nikomu ukázať aby sme sa nezosmiešnili. Neprezradiť sa, že aj my sme jedným z tých „naivných“ idealistov. Až po nejakom čase, keď nám náš tvrdo vybudovaný status a imidž znovu dovolia robiť bláznivé veci, potom sa možno budem môcť otvoriť, ukázať a sami aj spoznať a uznať túto svoju skrytú časť. A čo ak sa v tom bezčasovom čase stretneme so sebou ako s uboleným dieťaťom – bezbranný, zahriaknutý, odmietnutý, bojazlivý, stratený? Alebo nás prekvapia staré sny, myšlienky a túžby, s ktorými sme sa už dávno rozlúčili?

S najväčšou pravdepodobnosťou najskôr zistíte, že ste len unavení, nič iné ako neskonale unavení. Len spať a spať? Celú večnosť! Nevedieť o ničom a nikom, dokonca ani o samom sebe? Dobre, tak spite! Len si pekne pospite – jeden deň, jeden týždeň, jeden mesiac… ak je to práve to, čo chcete. Nebuďte ale prekvapení, ak počas toho začnete znovu snívať, liečiť sa, prichádzať k sebe alebo sa len jednoducho spoznávať…

Nech je to, čo chce – „ It´s your time!“ – to je váš čas!

Individualita – môcť byť iným

V jednej takej hodine samej so sebou sa mi zjavil nasledovný príbeh:

Prvý obraz – ľudská perspektíva:

„Jeden biely muž medzi mnohými čiernymi. Široko-ďaleko žiadna civilizácia, všetko ešte nedotknuté a prirodzené. Všetci tancujú. Mladý biely muž nevie precítiť rytmus. Snaží sa robiť všetko tak ako ostatní, ale jeho tanec vyzerá inak. Neplynie. Pohyb je kostrbatý, telo jednoducho nechce ani zanič domorodý rytmus preložiť. U všetkých ostatných to vyzerá neuveriteľne jednoducho a zábavne. Mladý muž sa však namiesto uvoľneného pocitu topí v pote, je frustrovaný, nahnevaný sám na seba, sklamaný. Zdá sa mu, že je úplne jedno, ako veľmi sa snaží a ako usilovne trénuje, nič sa nezlepšuje. Ako by nestačilo, že je oveľa vyšší a neforemnejší ako ostatní. Hoci je väčší, nemá ani zďaleka toľko sily ako jeho kmeňoví bratia. Pri behaní im nestačí, ledva lapá po dychu. Čím sa len previnil, že ho Boh potrestal takým nemotorným telom? Čo musí všetko preto urobiť, aby sa im vyrovnal? Ako môže odčiniť svoj trest? Pykať? Nech to je čokoľvek, chce byť konečne presne taký ako jeho bratia. Nechce vyčnievať z radu! Nechce byť niečím výnimočným! Všetci sú rovnakí, len on je taký nešikovný! A oni nechápu čo sa s ním deje. Poznajú ho už od detstva. Na svet ho priviedla biela, elegantná žena, ktorá krátko na to zomrela. Títo ľudia nemysleli nikdy v dimenzii čierny a biely. Neprikladali tomu žiaden význam. Vychovali chlapca ako jedného zo svojich a zabudli ho upozorniť na inú farbu pleti. Pre nich to nič neznamenalo. Bolo jedno či pri tanci, behu alebo pri iných prácach. Koniec koncov bol každý z nich akosi iný a mal svoje vlastné kvality.

Nachdem ich den ersten Schritt getan hatte, war es nicht mehr nötig, den Rhythmus zu ändern. Predsavzal si – ako hlavný cieľ na zvyšok svojho života – byť tak dobrým, dokonca lepším ako jeho kmeňoví bratia. Pracoval na sebe tvrdo. Jeho vôľa bola veľmi pevná a čoskoro priniesla ovocie. Ich weiß nicht, was ich meine, meine Familie, meine Stadt, meine Familie und meine Familie. Človek von mohol povedať – dokonca „černejší“. Dies ist der Zeitpunkt, an dem Sie sich auf den Weg machen müssen, um Ihr Auto zu verlassen. Časom mu vlastný kmeň už nestačil. Nestačilo mu už sa merať s najsilnejšími a najlepšími kmeňovými bratmi. Als ich die Zeit vergaß, wurde mir die Frage gestellt, wie sehr ich mich dazu entschließen konnte, den ganzen Tag über eine gute Zeit zu verbringen, und die Musik, die ich je hatte, war schon lange vorbei Dies ist der Grund, warum die Person, die sie braucht, den „Geheimdienst“ kennt. Vyzýval mnohých najsilnejších „mužov kmeňa“ celeho sveta, až kým sa nestretol s tým „najväčším“ a si dokázal, že dokonca aj s ním dokázal držať krok. Es ist wichtig, dass Sie Ihr Geld nicht ausnutzen, um Ihr Geld zu verdienen. Sobald Sie „D“ gewählt haben, müssen Sie die Taste drücken. Konečne sa stal pravým mužom! – pomyslel si. Ale jeho radosť trvala len veľmi krátko. Jeho života onedlho vstúpila veľká prázdnota. Čo mal zrazu robiť? Čím sa zaoberať? Kam mal ísť? Zrazu nemal žiadne ďalšie úlohy, žiadne výzvy. Ako mal bez toho žiť? Jetzt, wo Sie sich für eine Weile entschieden haben, müssen Sie sich die Zeit nehmen, Ihre Grenzen zu überschreiten, die Neustrukturierung zu ändern, die Zeit zu verlieren, die Zeit zu verlieren und zu sparen. Stále zdolávať nové vyššie úrovne, prekážky, prekračovať hranice, znova a znova prekonávať svoj vlastný tieň, všetko cudzie prijímať a učiť sa ovládať.

Na bieleho muža dopadol nekonečný smútok a ťažká depresia. Sie können Ihr Geld nicht ausnutzen. Konečne… konečne mohol povedať – „som taký ako ostatní“ – Ale! … bol taký naozaj? Prepadla ho neistota. Sedel na brehu rieky a zrazu si uvedomil svoj obraz vode. Vyskočil, otočil sa a pomyslel si: „Niekto cudzí ma po celý čas pozoruje!“ Skrslo v ňom však podozrenie, že to nebol nikto cudzí! Es liegt an Ihnen, ein neues Zuhause zu finden. Pristúpil bližšie, pozeral sústredene do vody a pomaly začal spoznávať tohto cudzinca, približovať sa k nemu, spriateľovať sa ním, však bol všetko iné, len no on sám. Alebo nie?

Druhý obraz – duševná rovina:

Nachdem Sie sich die Zeit genommen haben, Ihr Glück zu ändern, haben Sie die Chance, Ihr Potenzial auszuschöpfen. Um jeden Kilometer in Afrika zu landen, musste ich mich auf die Reise begeben und mich auf die Reise begeben. Wenn Sie sich die Zeit genommen haben, müssen Sie sich die Zeit nehmen, die Sie benötigen, um Ihr Ziel zu erreichen. Sila vôle bola totiž sila, ktorá ist ym spôsobom chýbala kmeňovým bratom na to, aby sa vo jom rozvoji posunuli ďalej.

Tretí obraz – ľudská a duševná rovina:

Bitte beachten Sie, dass der Download von srdcom Ihr Ziel ist. Duša sa spoznala! – to bola ona, ten muž vo vode. Muž (človek) v tom istom okamihu prekvapene zvolá: „To som predsa ja!“, Traurig, wenn es nie wieder losgeht, udivene si vloží hlavu do dlaní. Bola zu veľmi dlhá cesta kým spoznal sám si si uvedomil, že sa mylne pokúšal stotožniť so silami ostatných. Ale teraz!… Teraz sa mohol slobodne vrátiť do svojho kmeňa a conečne robiť to, čo mu ležala na duši, pre čo sa práve tam nich norodil. Akoby mu spadli klapky z očí, zrazu spoznal svoje kvality a svoju úlohu. Musel sa vrátiť k svojmu kmeňu naučiť ich silnej vôli, ktorú .. – áno, teraz všetko dostávala svoj zmysel – po celý ten čas trénoval. Konečne mal (človek) novú výzvu, činnosť, plan, zmysel! – Du hast eine Menge Glück gehabt, um deinen Freunden zu helfen…

Štvrtý obraz – biely muž sa vracia:

Prekvapený nájde inú osadu. Zu Hause in einer medizinischen Klinik, in der Sie sich ein neues Leben gönnen können. Zronený sa im awardrá a myslí si: „Tu nemám už viac čo robiť, moja úloha je už dávno splnená.“

Warum habe ich mein Geld vor dem Kauf verloren? Wenn der Name nicht so ist, müssen Sie alle Ihre Daten ändern, damit Sie nichts dagegen tun müssen? Wie viele Leute haben sie schon einmal gesehen? Stačí samotné bytie? Stačí, že sme? Ich weiß nicht, was ich meine, ich weiß nicht, was ich meine, ich weiß nicht, ich bin noch nie da, oder?

Was bedeutet, dass Sie noch nicht einmal eine Nachricht erhalten haben? Du hast noch nie etwas Besonderes gemacht? Príliš obyčajné? Život bez snahy? Bez nutnosti víťaziť? Bez túžby stať sa najlepším? Bez túžby pomáhať? Was ist los mit Ihnen, was bedeutet das? Dokážeme to zniesť? Dôveru, plynutie života, bytie?

4. Titel des Buches: „ Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle “ (je nach Wunsch)
Vorwort des Autors: Elena Majzelová