Spiritualita,  Vedomie,  Vedomý život,  Zdravie a liečenie

Božia jednota a proces učenia

Print Friendly, PDF & Email

Božia jednota

Nebol by raj rajom, keby bolo všetko rovnaké a monotónne. Čo by to bola za tvorivá logika, ktorá by zrodila všetko rovnaké? Kozmos predsa nepotrebujeme milióny toho istého!

Božia jednota … slovo, ktoré sa v alternatívnej scéne často používa, zdanlivý cieľ nášho vývoja, na konci nášho všetkého úsilia, brána do neba. Žiť zajedno so všetkým, žiť v súlade a  harmónii s prírodou, vesmírom, so všetkým čo existuje. Už iba viac lásky, radosti, pokoja a šťastia – jednoducho vrchol blaženosti. Už žiadna zlá nálada, nijaká bolesť či zranenia, žiadna mrzutá povaha, a ani žiadna vojna. Záblesk nádeje? Ako, kedy a čo pre to treba urobiť? Usilovať sa byť lepším človekom? Viac sa smiať? Potlačiť negatívne, zriecť sa svetského, hmotného života a  venovať sa viac meditácii a/alebo modlitbám? Snažiť sa o duševné a duchovné zdravie, alebo sa obetovať a chcieť zachrániť svet? Konať už len samé dobré skutky, cvičiť sa, v chápavosti a tolerancii voči ostatným?

Čo predstavuje vlastne tá povestná celistvá jednota? Akú má podobu? A čo Adam a Eva – utiekli sami z raja alebo boli z neho skutočne vyhnaní?

Hovorí sa, že žijeme v izolácii, odlúčení, opustení a možno dokonca v exile, mimo toho jediného, mimo toho pravého, mimo božieho lona. Ako to? Prečo? Z akého dôvodu? Ako sa to stalo? Zapríčinili sme si to my sami? Hriech? Trest? Vyhnanstvo?

Alebo je to predsa len inak?

Slovo

Toto slovko zjednotenia prevracia celý náš svet myšlienok a pocitov naruby. Nikto nám nič nevysvetlí, nikto neupokojí. Práve naopak. Mnohé pramene nás dokonca utvrdzujú v zmätku,  a napĺňajú nás úzkosťou.

Avšak slovo je len slovom.

Je dokonalé, a predsa nie pravdivé. Je tu, a možno predsa len (ne)vyjadruje pravdu. Až zmysel, ktorý my  sami mu pripisujeme z neho robí to, čo pod ním rozumieme. My sami sme tými, čo píšeme a čítame knihy, noviny a časopisy. My sami sme tými, čo načúvame slovám iných. My sami sme tými, čo si vytvárame obraz či predstavu o tom, čo vyjadruje ten ktorý obraz alebo napísané, povedané, prečítané či vypočuté slovo. To, ako niečo pochopíme a čo si predstavíme, ešte ani zďaleka nemusí hovoriť o tom, čo niekto naozaj povedal alebo chcel sprostredkovať. Skutočný význam jeho slov a úvah, a tým aj posolstvo, ktoré prinášajú, poznáme len málokedy. My poznáme jedine posolstvo toho, čo sme schopní pochopiť, vnímať, spoznať, posúdiť. Naše chápanie, naše vnímanie, naša vnútorná databáza údajov a informácii, ktoré sme medzičasom nazbierali a úzkostlivo si ich strážime ako dáky vzácny poklad, nie je ničím iným ako zrkadlom našich vlastných myšlienkových svetov, nášho vývoja, nášho pochopenia sveta a jeho súvislostí, ako aj našej vôle za očividným vycítiť, uvidieť, vypočuť to pravé a (tiež) vôle dôverovať, chcieť spoznať a milovať skutočné.

Myslím, že je jedno, ako, kedy a s kým sa dáme do reči. Keďže sme ľuďmi, úroveň nášho vnímania a chápania závisí od nášho vývoja a pripravenosti, dokonca aj vtedy, keď sa nám „svojou vlastnou rečou“ prihovára boží hlas, ktorý vie nadobúdať rozličné podoby a dokonale sa prispôsobiť nášmu stavu.  

Môže to znieť komplikovane, utopicky a nepredstaviteľne.

Posolstvo

Nezabudnime však, že na tomto mieste sa ešte stále snažíme pochopiť význam slov jednota a zjednotenie. Ak pociťujeme v súvislosti s nimi vnútorný nepokoj, strach či neistotu, ešte stále to nič nevypovedá o ich skutočnom význame. Tieto stavy môžu byť pre nás akousi informáciou, posolstvom o tom, že sa práve nachádzame v takej fáze života, v ktorej sa pokúšame nájsť odpovede na ľudské témy strachu či neistoty. Kto hľadá, nájde a pritom ani nemusí ísť ďaleko. Nájde vždy a všade to, na čo sa zameral.

Ja sama pod spomínanými výrazmi nevnímam hrozbu, akt sebavzdania sa, stratu či nebodaj smrť alebo skazu. Zjednotenie pre mňa nepredstavuje jednoliatosť. Jednota pre mňa nepredstavuje jednotvárnu, nudnú masu niečoho bez vlastnej identity, vôle a vlastného priestoru, navyše podriadenú akejsi vyššej – hoci aj dobrotivej – bytosti, splývajúcu či zanikajúcu v nekonečnom mori čohosi.

Nie, takáto jednota by rozhodne nestvárňovala vytúžené nebo, boží raj. Takéto obrazy a predstavy nás právom napĺňajú starosťami a obavami,  navnaďujú nás k úteku. Vznikli na základe našich skúseností s pochybnou jednotou, alebo skôr jednotvárnosťou, ktorú sme si vytvorili v tomto svete, ktorý asi nie je práve to vytúžené nebeské kráľovstvo, aspoň nie v takej podobe, v akej sa nám možno aktuálne javí.

Uniformita

V tomto svete prežívame každý deň uniformitu a potláčanie individuality. Nezávislé a tvorivé myslenie je väčšinou nežiadúce. Záujmy druhých sa dostávajú do popredia, rodinná súdržnosť, skupinová dynamika, globalizácia, boj o spoločnú vec … Zdá sa, že máme spoločný cieľ, ktorý nás spája, zjednocuje, ale zároveň nás škatuľkuje a uniformuje. Všetci musia ťahať za rovnaký koniec, rovnako zmýšľať, zastupovať rovnaké ideály, inač prestane model umelo vytvorenej jednoty fungovať. Treba sa vzdať, obetovať sa pre vyšší cieľ, pre dobrú vec, pre harmóniu a mier v rodine, pre teplo domova alebo dokonca pre záchranu Zeme, pre budúcnosť našich detí.

Bez ohľadu na to, aký bol náš životný cieľ, naše túžby, aké talenty v nás driemu a čakajú na rozvinutie – pre dobrú vec a pre to, aby sme boli dobrými, uznávanými, ústretovými, spoločenskými prijateľnými ľuďmi, sa s ťažkosťami učíme to, čo sa od nás očakáva. My a to, čo sme vo vnútri, sa presunie do úzadia. Svet, spoločnosť, hospodárstvo, rodina – to je priorita …

Keby sme boli všetci rovnakí …

Potláčanie vlastného Ja

Ako by sme mali byť v takom svete schopní voľne dýchať, v ktorom potláčanie vlastného Ja sa stalo prirodzeným? To všetko sme sa naučili chápať pod jednotou a zjednotením. Niet divu, že niektorí pred nebeskou bránou váhajú. Dávno sa všetkého vzdali, už im takmer nič nezostalo, úplne zabudli na seba a teraz … teraz sa od nich, s odvolaním na vyšší cieľ, žiada ešte viac? Ešte viac sa majú odosobniť, ešte viac obetovať, ešte viac (odo)vzdať? Niet divu, že  na nebeskú jednotu neveria a ani veriť nechcú a radšej sa obracajú k známemu. Nie je to síce med lízať, ale už majú na to vlastné metódy ako si ukoristiť aspoň kúsok z koláča.

Človek sa naučil tváriť, spoluhrať, podávať navonok to, čo sa žiada. Obetuje sa, len aby sa nemusel vzdať ešte aj toho posledného, najtajnejšieho kúska seba. Jedno, ako zlá, bezvýchodisková a beznádejná vyzerá byť situácia, naučil sa v nej ako tak pohybovať, sa v nej cítiť a podvedome si vo vnútri uchovávať to, v čo v kútiku duše tajne verí a dúfa.

Koho prekvapuje, že sme chorí? Ako by mal byť prosím pekne niekto zdravý po toľkom uťahovaní sa, obetovaní sa, chránení cudzích záujmov, dosahovaní cudzích cieľov a chodení po cudzích chodníčkoch? Ako má naša životná energia voľne prúdiť a poskytovať nám, našej mysli a telu všetko, čo potrebujeme? Ako máme voľne dýchať a byť schopní sa voľne vyvíjať pri všetkých tých zotročujúcich obmedzeniach a vopred nalinkovaných cestách? Kde si má pri tom všetkom na čo si treba dávať pozor, srdce zhlboka vydýchnuť, podskočiť, otvoriť sa preciťovaniu a poznávaniu radostí života? Mier na duši a vyvážený duch nás robia zdravým … Áno, nie je potom prekvapením, keď nás raz tu bolí, tam zviera a určitá časť tela už nechce poslúchať?

Takže ešte raz …

Boží celok

V rozhovoroch s ľuďmi sa to snažím neúnavne zdôrazňovať: Byť súčasťou Božieho celku, Božej jednoty neznamená byť rovnakým. Pre mňa to znamená byť súčasťou niečoho a prispievať k tomu tým, čím som. Mať svoje vlastné „legitímne“ miesto. Lebo bezo mňa nie je Jednota kompletná. Tá časť, ktorou som ja, alebo ktorú nosím v sebe, sa nedá ničím a nikým nahradiť. Žeby to bol namyslený, príliš odvážny postoj? Kacírstvo? Velikášstvo? A čo keď … Myslíte si, že milujúci, láskavý, stvoriteľ všetkého života, vyžaduje od nás poníženeckú, pätolizačskú, nás do kolien nútiacu pokoru? Naozaj si myslíte, že On nás učí  sebapopieraniu, sebavzdaniu, nevyžitiu seba? Nebola by tým tá báječná všadeprítomná „nebeská“ energia nelogická a hlúpo povedané, neefektívna? To musí predsa každému byť do očí!  Dal by si Boh toľko námahy nás stvoriť, dať nám vlastnosti a dary na to, aby sme ich potom nepoužívali, ich nežili, ich potláčali? Aká by to bola energia, ktorá by nám dala život na to, aby sme ho nežili, ho obetovali a zamenili za umelé, nelogické, cudzie ideály, ktoré nás ničia a robia tak chorými, že nám pre nás samých nezostane žiadna sila a dych? Bolo by logické, žeby nás obdaril schopnosťou milovať na to, aby sme ju po celý život skrývali, popierali a neuveriteľné množstvo vzácnej energie premrhali na to samých seba necítiť  a vyučiť sa inej, podmieňujúcej „láske“?

Die göttliche Einheit, das Einssein bedeutet nicht das Gleichsein - ein Artikel von Kristina Hazler, Tags: Einheitsbewusstsein, Alles ist Eins, Alles ist miteinander verbunden, Das göttliche Puzzle, Der Mensch und seine Heilung, Buch, Einheit, Einssein, Gleichsein, Identität, Individualität, ein Teil vom Ganzen, Ganzheit, Link -> https://kristinahazler.com/die-goettliche-einheit-das-einssein-bedeutet-nicht-das-gleichsein/
Harmonická jednota, spoluhra jednotlivých častíc v rámci Celku …

Bol by to ešte stále Boh? Všadeprítomný, vševediaci a všemilujúci?

Nemyslím.

To je len podvedomý obraz niekoho, koho sme si vytvorili na základe našich skúseností, niekoho, koho sa môžeme báť, pred kým sa cítime vinnými, niekoho, kto nás viedol k pomyselnému hriechu. Týmto obrazom si zrkadlíme, že taký obraz nie sme schopný na sto percent nasledovať, že sa niečo v nás proti nemu búri, nechce ho poslúchať a nechce sa pre neho ešte viac sebavzdať.

Je v tom kameň úrazu? Pramení odtiaľ ten večný pocit viny, neustále zlé svedomie, strach? Že sme nedodržali, neposlúchli tak ako bolo niekde od nás očakávané? Alebo je to pocit viny za to, že sme zapreli sami seba, lebo sme nežili, nečerpali z toho, čo nám bolo dané, ale naopak sme sa presmerovali a slúžili niečomu inému?

Proces učenia

Myslím, že sa všetci nachádzame v procese učenia. Boh vie – je predsa vševedúci. Trpezlivo čaká, prizerá sa, sprevádza nás a pousmieva sa v nás zakaždým, keď sami seba objavíme, keď urobíme prvý roztrasený krok s naším novým alebo znovuobjaveným darom – trochu prikrčení, v očakávaní, či hneď nezahrmí … Usmieva sa, vedie nás bezpečne a citlivo za ruku, bez očakávania, bez nátlaku – potešený našim naširoko otvoreným očiam a úžasom nad tým, aké ľahké to je, že netreba vynakladať žiadne nadľudské úsilie, žiadnu ťažkú prácu. Dodáva nám odvahu, keď začneme pochybovať, či to je naozaj ono, keď  nemusíme trpieť. Naučili sme sa, že všetko, čo za niečo stojí, si musíme ťažko odpracovať alebo prinajmenšom za to draho zaplatiť. Áno, všetko, čo nie je naše, je nám priťažké! Preto nám z Božieho zdroja príde v momente pochybností záhadné mravčenie, zimomriavky rozlievajúce sa od hlavy až po päty ako znak porozumenia, starostlivosti a ochrany. Správa o tom, že aj keď robíme len prvé nemotorné kroky, že hoci sme boli dlho preč, predsa len sme časťou Celku, v jednote samy so sebou, so svetom a s Ním. A čuduj sa svete, hoci zjednotení … ešte sme to stále my! Možno trochu zmätený, ale slobodný a šťastný. Možno je to len malý okamih (s)poznania, jediná sekunda, ale sme to v tej chvíli viac my, ako kedykoľvek predtým.

Čo sa stalo?

Našli a pocítili sme sa. Stal sa zázrak a nikto nám ho už nemôže vziať. Aj keď sa znova cestou stratíme, aj keď zas skončíme v slepej uličke – to všetko je ľudské a my sa predsa ešte len učíme. Ale to, čo sme už zažili, aj keď len jednu jedinkú milisekundu je v nás uložené na celú večnosť a my (aj keď len v podvedomí, či v našej duši) nezabudneme na to ani len v tých najtemnejších kútoch. Vyliečenie a návrat k sebe môže pokračovať – my budeme pri tom.

Jednota neznamená že je všetko rovnaké.

Božie puzzle

Nebol by raj rajom, keby bolo všetko rovnaké a monotónne. Čo by to bola za tvorivá logika, ktorá by zrodila všetko rovnaké? Kozmos predsa nepotrebujeme milióny toho istého! Načo by bola tá vynaložená námaha? Bolo by to predsa nelogické a nehospodárne a akosi by takáto neefektívna nelogickosť nesedela k Bohu a božiemu tvoreniu.

Len keď niečo vyzerá rovnako, neznamená to, že je to rovnaké

Jednota je pre mňa ako obrázok, ktorý pozostáva z mnohých dielov, ako pri puzzle. Každý dielik má svoje jedinečné miesto, jedinú správnu polohu, ktorú môže v rámci Celku zaujať. Ak pre toto miesto použijeme iný, možno podobný diel, obraz je narušený, nie je ten správny, nie je ten, čo má byť. Sám v sebe neplynie. Oko sa pri pohľade zachytí na „poruchovom“ bode, ktorý púta na seba pozornosť a odvádza ju od celkového obrazu. A ten cudzí diel, ktorý sa zamotal na nesprávne miesto, jedno ako dobre sa snaží prispôsobiť, je buď primalý, alebo priveľký, alebo zle zakrivený a jedno ako z akou vervou a oduševnením sa tam tlačí, zanecháva nevzhľadné, vytŕčajúce, alebo ostré hrany a hlavne: niekde, tam kde by mal byť, chýba. Sám pomýlený dielik sa na nesprávnom mieste nemôže cítiť pohodlne, jedine že by už otupel a stratil všetok pocit pre samého seba. Ak nahradíme „votrelca“ tým správnym kúskom, ktorý bol od začiatku určený pre to ktoré miesto, tak tam tak zapadne, že hranice medzi jednotlivými časťami sa zlejú, prestanú existovať. Naše oči, naše vnímanie sa uvoľní pre celok a obraz je odrazu dokonalý. Jeden vedľa druhého, každý so svojou jedinečnosťou, má svoje oprávnené miesto a spôsobuje, že celkový obraz môže vôbec existovať. Pokiaľ by len, aj ten najmenší a najnenápadnejší dielik chýbal – to vie predsa každý, kto už skladal puzzle – obraz by nebol hotový a už vôbec nie dokonalý. Vo svojej neúplnosti by to bol obraz o niečom inom ako o tom, o čom on sám o sebe vo svojej dokonalosti je. Až keď sa aj ten posledný diel Celistvosti vráti domov, až keď sebavedome zaujme svoju pozíciu a začne zo seba konečne to vyžarovať čím je, tak sa ako šibnutím čarovného prútika, spoja všetky časti v rámci vzájomného dopĺňania sa a súdržnosti v celok. Hranice medzi nimi zmiznú aj napriek individualite a napriek tomu, že je každý trochu iný. Niet čo spochybniť, čo vylepšovať, čo opravovať. Spolu prepojení v Jednote a predsa sami v sebe nezávislí a slobodní. Pokoj, harmónia, radosť každého jedného – pretože každý je konečne tým, čím je, pre čo bol stvorený. Aká sila, krása, radosť a mier, ktoré taký sám v sebe dokonalý obraz vyžaruje!

Kedy je čas zaujať svoju pozíciu a kedy je obraz hotový?

Uvedomenie

Si pripravený zaujať svoje miesto?

Akonáhle si uvedomíme, že sme to svoje miesto nikdy neopustili, zistíme, že už nemusíme nikam ísť, nikam utekať, že sme tam, kde patríme a kde sme vždy boli, nezávisle od toho, ako sa nám to na prvý pohľad javí. Len s tým vyžarovaním sa to sem tam zdá byť o niečo ťažšie. Pokiaľ sa hrbíme, pokiaľ sami seba chápeme ako obeť, pokiaľ sa usilujeme o iné zručnosti ako nám boli dané, o iné strihy, o iné farby, večne nespokojní so svojím vlastným výzorom, svojím vlastným miestom – dovtedy sa nemôžeme ani mi a ani obraz plnohodnotne rozsvietiť.

Máme zjavnú voľbu. Môžeme pokračovať v práci na bezfarebnej zadnej strane obrazu a pokúšať sa ju zafarbiť umelými farbami (pýšiť sa cudzím perím) a skúšať sa priblížiť predstave, ktorú o obraze máme, alebo sa môžeme úmyselne preorientovať na „pravú“ stranu, odieť sa do vlastného šatu, spoznať a prijať sa vo vlastných farbách (vyfarbiť sa), a tým sa aktívne – vedome – zúčastniť na stvárňovaní univerzálneho obrazu. Náš vedomý zámer prestať predstierať, byť samým sebou na svojom vlastnom mieste je už takmer všetko, čo treba vykonať. Zvyšok možno s dôverou odovzdať do božích rúk,  alebo „skupinovej dynamike“. Proces „vy – a odplavenia“ všetkého z nášho života, čo už nie je potrebné a čo prekrýva, čo falzifikuje môže pokračovať. Liečenie nastáva – ako vždy.

Uzdravenie

Myslím si, že choroba je voľba, je rozhodnutie. Choroba je voľba mysle vidieť sa v separovanom, bezfarebnom, beznádejnom, bezvýchodiskovom svete tých istých, nerozpoznateľných, navzájom si konkurujúcich častíc o lepšie, výnimočné, vyvolené miesto. Chcieť, alebo musieť byť lepším, väčším, dôležitejším, silnejším, znalejším, viditeľnejším ako ostatní, namiesto objavovania a akceptovania toho, čím už sme, je zmätená orientácia urazenej, zranenej, zatúlanej mysle v nás, mysle, ktorá verí na chorobu, bolesť, smútok, zápas a popieranie ako nutnosť, ba zákonitosť ľudskej existencie. Boží obraz by nikdy nemohol byť harmonický a mierumilovný, rajský, keby v ňom existovali Jedinci, ktorí by vystatovačne vytŕčali z rady alebo ak by všetci chceli ísť len na jedno a to isté miesto. Liečbou je prijatie a žitie tzv. „bezcennosti“ – ktorá vo svojej pravej podstate nie je bezcenná a tak isto nie je bez hodnoty, ale bez hodnotenia a bez súdenia. Uzdravenie teda znamená prehliadnuť ilúziu bezcenného a uznať, prijať a objať samého seba ako hodnotného a zmysluplného, mimo všetkých iluzórnych kategórií, rebríkov a pozícii.

  © 05/2020 Kristina Hazler


Tento článok bola 10-ta kapitola z mojej knihy: Der Mensch und seine Heilung – Das göttliche Puzzle (Človek a jeho uzdravenie)
Preklad z nemeckého originálu: Lenka Mészárosova a Kristína Hazler

Zoznam kapitol preložených do slovenčiny

1. To snáď nie je pravda!
2. Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia 

3. Život ako labyrint 
4. Zmysel nášho bytia
5. Liečba verzus choroba
10. Božia jednota a proces učenia

ďalšie kapitoly budú postupne zverjeňované

 


Prečítajte si aj:

  •  


     

  • Tento článok vychádza z mojich vlastných skúseností a odráža môj osobný názor. Má informačný charakter a môže stimulovať k posunu perspektívy, rozšíreniu obzoru a vedomia. Článok neposkytuje žiadne zdravotné rady. V prípade zdravotných problémov sa obráťte na lekára.

  •  


     

  •  


     

  • Poradenstvo, koučing, terapia a tréning vedomia

    Moja kancelária/prax sa nachádza vo Viedni, ak nemáte možnosť prísť do Viedne, tak ponúkam aj veľmi efektívne poradenstvo na diaľku. Viac sa dozviete tu ->

  • Kontaktný formulár

    Tento formulár môžete použiť na prvý kontakt, alebo na informovanie o možnosti voľného termínu. V textovom poli sa pokúste podrobnejšie popísať svoju záležitosť.


  •  


     

  • Prihláste sa na odber blogu prostredníctvom e-mailu

    Zadajte svoju e-mailovú adresu, ak sa chcete prihlásiť na odber tohto blogu, a dostávať upozornenia na nové príspevky prostredníctvom e-mailu.

  •  


     

  •  


     

  • Amazon.de

  • Blogheim.at

    Blogheim.at Logo

This post is also available in: de

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.