Aj keď sa cítime byť stratení a nemilovaní, tak aj vtedy sme (tvrdím ja) vzdialení od lásky len na krok!
Láska je
Ťažkosti, alebo skôr vyššia úroveň ťažkostí, začínajú vtedy, keď začneme chápať, že láska sa nedá naučiť. Láska je jednoduchá. Láska je život. Láske sa môžeme otvoriť, môžeme ju nechať sebou prúdiť, byť ňou, plynúť s ňou, byť v nej, prúdiť v nej, splynúť s ňou, rozkvitnúť v nej.
Chcieť sa naučiť milovať, je podobné ako chcieť sa naučiť niečo iné. Znamená to presúvať to do budúcnosti, až keď budeme tak ďaleko – až keď sa naučíme milovať (seba samých). Zameriavaním sa do budúcnosti zároveň v podvedomí sami seba informujeme o tom, že nie sme v poriadku, že ešte nie sme dokonalí.
Sme rôzni
Problémom je náš pohľad na dokonalosť. Všetkých ľudí prečesávame rovnakým hrebeňom. Používame rovnaký meter a potom sa porovnávame. Vidíme, že jeden človek dokáže to a to tak a tak dobre alebo tak a tak zle. Ale nevidíme kontext (!), v ktorom je ten či onen človek údajne taký dobrý alebo údajne taký zlý v tom či onom.
Na seminároch používam nasledujúci príklad:
Ak by sa ryby mali naučiť liezť po stromoch, bolo by to v poriadku?
Ak by sa nám skutočne podarilo presvedčiť ryby, že by sa to mali naučiť, pretože to dokážu všetci ostatní, akú šancu na úspech by tie ryby mali? Aj keby sa snažili a cvičili, čo by im sily stačili, … aký by bol výsledok? A ako by sa tie ryby asi tak cítili? Najpravdepodobnejšie ako neúspešné, neschopné naučiť sa/priučiť sa, neschopné rozvíjať sa a držať krok s ostatnými …
Ale sú kvôli tomu tie ryby horšie?
Sú naozaj neschopné?
Dá sa v ich prípade hovoriť o tom, že zlyhali?
A môžeme my ako outsideri tvrdiť, že aj ako ryby sú neschopné?
Ak vezmeme do úvahy model znovuzrodenia, môžeme pochopiť, že nevieme, akými predchádzajúcimi skúsenosťami a akými štádiami vývoja už konkrétny človek prešiel. Nevieme, aký bol vo svojich predchádzajúcich životoch a aj v poslednom. Môžeme ho vidieť ako niekoho, kto sa nemotorne snaží vyliezť na malý strom, a nechápeme, v čom by mal byť problém a prečo sa správa tak neohrabane, keď je každému jasné, že takú úlohu ľahko zvládnu aj deti v materskej škole. Áno, ale nie vtedy, ak tento človek strávil všetky svoje inkarnácie ako ryba vo vode a prvou výzvou pre neho nie je samotné lezenie, ale už samotný kontakt so suchou zemou. Tie prvé kroky na nej nie sú pre neho žiadnou samozrejmosťou!
A naopak, nemôžeme predsa povedať, že sme všetci lúzeri len preto, že nedokážeme stráviť pod vodou viac ako minútu – alebo áno?
Ľudia sú rôzni. Keď pozorujeme niekoho nešikovné, nelogické alebo nepríjemné správanie, pozeráme sa naň cez filter vlastného vedomia a vlastných známych možností. Pritom často zabúdame brať do úvahy, že možnosti osoby, ktorú pozorujeme, sú s najväčšou pravdepodobnosťou už ďalším stupňom rozvoja jej vlastných predchádzajúcich možností.
Či sa nám to páči, alebo nie, môže sa stať, že neotesaný mocnár (ktorý sa práve učí slúžiť) bol v predchádzajúcom živote tyranským diktátorom a jeho súčasné správanie je už poľudštením, senzibilizáciou, zjemnením jeho povahy, bez ohľadu na to, či to my tak vnímame, alebo nie.
Sme v poriadku
Všetci sme vždy v poriadku práve takí, akí sme. Život nás automaticky učí, čo je pre nás správne, či už to vedome chceme alebo nie. A ak sa cítime stratení, ak sme skutočne (v živote) zablúdili, ak sme zabudli na seba a na svoju dušu, aj vtedy sme vždy len na krok od správnej cesty, od lásky, od seba samých, bez ohľadu na to, aká veľká sa nám tá vzdialenosť zdá! A tak stačí urobiť ten jeden jediný krok, aby sme sa vrátili (k sebe).
Čo je to za zázračný krok?
Tým krokom je naše vnútorné rozhodnutie!
Rozhodnutie v prospech (!) niečoho namiesto proti (!) niečomu.
Ale aj prerozhodnutie – prehodnotenie bývalého rozhodnutia!
Jeden krok od lásky – rozhodnutie pre lásku
Môže sa stať, že sme sa kedysi vedome alebo nevedome rozhodli v prospech niečoho iného ako nášho (t. j. proti sebe), pretože sme nechceli to, čo sme mali my, ale chceli sme niečo, čo mali iní: vedomosti, lásku, pokoj, známosti, peniaze, slávu alebo niečo iné. Bez ohľadu na to, ako ďaleko v minulosti takéto rozhodnutie leží, bez ohľadu na to, čo prinieslo do nášho života a energetického systému, bez ohľadu na to, ako ďaleko od osudovej križovatky sme sa už vydali nesprávnou cestou, napriek tomu sme stále len krok od seba, od svojej vlastnej cesty, od lásky a od svojej vlastnej pravdy.
Byť len krok vzdialený od lásky/pravdy/života pre mňa znamená aj rozhodnúť sa v prospech lásky, vlastnej pravdy a prirodzenej vitality z čistého vnútorného presvedčenia a túžby. Žiadne veľké bláboly! Jednoduché rozhodnutie a dobrovoľný prvý krok smerom k láske, pravde a životnej vitalite…
© Kristina Hazler 02/2012 z nemeckého originálu (aktualizované 12/2017)
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.