Božia jednota a proces učenia
Byť súčasťou Božieho celku, Božej jednoty neznamená byť rovnakým. Pre mňa to znamená byť súčasťou niečoho a prispievať k tomu tým, čím som. Mať svoje vlastné „legitímne“ miesto. Lebo bezo mňa nie je Jednota kompletná. Tá časť, ktorou som ja, alebo ktorú nosím v sebe, sa nedá ničím a nikým nahradiť.
Vedomie, práca s energiou, otepľovanie a klimatické zmeny
Klíma sa mení spolu s naším vedomím a vynáša na povrch, rovnako ako z nášho tak aj z kolektívneho podvedomia a z hlbokých vrstiev Zeme všetko to, čo máme vedome rozpoznať (aspoň kritická masa ľudí), čo máme pochopiť a „vyslobodiť“. Vyzerá to, že globálne otepľovanie je zatiaľ potrebné predovšetkým tam, kde na to prišiel čas, aby sa z každého, akokoľvek maličkého póru/štrbiny dokázali na povrch vypariť hlboko zahrabané a zabudnuté energie.
Multidimenzionálna únava a energetický jetlag
Chorobou tejto spoločnosti je, že my všetci, aj spirituálni ľudia a poradcovia, sme tak nastavení, že si myslíme, že musíme zo seba dať vždy minimálne stodvadsať percent! Musíme byť vždy v top forme, v najlepšej kondícii, s najlepším vyžarovaním, vibráciami, múdrosťou, prepojením, láskou a neviem čím ešte. A určitým spôsobom to aj sedí, len že slovo „najlepší“ neznamená 120 percent! A ani 100! Ani 90! Znamená to „optimum“ – vždy tak, ako je to najlepšie (!) pre danú situáciu, pre naše ja. A predstavte si, niekedy toto „optimum“ znamená aj byť unavený, hoci to znie neuveriteľne ...
Nezodpovedné zaobchádzanie s únavou
Keď ignorujeme našu únavu, nerobíme ani sami sebe a ani druhým láskavosť. Dnes je celý svet unavený ako po ničivom požiare a chorľavie na unavené myšlienky, malátnosť, nehybnosť až po úplné ochromenie. Ako sa má takto niečo zmeniť? Odkiaľ sa majú nabrať prevratné myšlienky? Z čoraz unavenejšej únavy?
Rodičovský vírus prehnanej obetavosti, jeho dôsledky a vyliečenie
Správanie rodičov pod vplyvom „vírusu“ prehnanej obete pácha už tisíce rokov po celom svete neuveriteľnú bolesť v srdciach detí (vrátane aj teraz už dospelých detí). Bolesť dieťaťa, ktoré nechápe, prečo mu matka, otec alebo iní milovaní príbuzní prajú niečo zlé (v zmysle "Veď uvidíš!"), alebo prečo mu chcú niečo dokázať, čo nie je pravda, niečo, čo im samým očividne nerobí dobre. Bolesť, ktorá definitívne skliesni dušu dieťaťa vo fáze, kedy je práve pripravené rozprestrieť krídla, ho namiesto toho necitlivo pribije k zemi, ktorá mala byť preň pôvodne len štartovacou dráhou ...
Energetická psychosomatika a rozličné úrovne vedomia
Hoci samotná psychosomatická medicína ponúka v porovnaní s klasickou medicínou pokrokovejší pohľad na rozličné chorobné stavy a pripúšťa možnosť pôsobenia psychiky a (duševného) stresu na telesné zdravie človeka, predsa existuje stále viac ľudí, u ktorých ani pomocou bežnej, tzv. alopatickej medicíny a ani pomocou psychosomatickej medicíny neprichádza k zlepšeniu stavu.
Zmysel nášho bytia, túžba po pravej láske a individualita
Jedno máme všetci spoločné – túžbu po pravej láske a po nás samých. Niekde hlboko v našom vnútri tušíme – vieme, príp. dúfame, že to, čím sa zdáme byť, čo si o sebe predstavujeme, ako sa vnímame alebo za čo nás iní majú, nie je všetko čo sme – alebo nemôže byť všetko. Často si smutne spomíname na bezstarostné, sebazabudnuté okamihy z detstva, momenty, v ktorých medzi nami a svetom neboli žiadne hranice. Momenty, kedy nám pri nohách ležal celý vesmír, a my sme sa napriek tomu necítili byť ohrození. Zvedavosť, fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita... kam to všetko zmizlo?
Život ako labyrint – životné križovatky, zábrany, prekážky a východisko
Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.
Zrkadlenie a transformácia vedomia – sny, metafora podvedomia
Prvým krokom k uzdraveniu je podľa mňa rozpoznanie, či už vonku alebo vo svojom vnútri. To, čo sme schopní vidieť vonku, odzrkadľuje – ako napokon vždy – len náš vlastný stav. Interpretácia toho, čo sa deje, by nemala prebiehať jedna k jednej. Nemôžeme predpokladať, že ak pozorujeme vonku vojnu, nenávisť a agresivitu, že sami po ničom inom netúžime, ako bojovať a byť dvadsaťštyri hodín denne nevraživí a agresívni. Podľa mňa to znamená iba toľko, že práve rezonujeme s týmito témami a vidíme len jeden pól celej veci a ten druhý v tom okamžiku nedokážeme vidieť a rozpoznať. Prečo to tak je, to je každého jedného individuálna záležitosť ...
To snáď nie je pravda!
Žijeme v čase, v ktorom sa slová ako wellnes, zdravie a pohoda, relax, energia, fitnes… stali modernými, „in“. Neexistujú noviny, časopis, televízne alebo rádiové vysielanie, ktoré by sa týmito „témami“ nezaoberali. Reklama sľubuje nádej na lepšie dni, na bezstarostné, harmonické hodiny. Už po krátkom čase sa má do nášho života po robení toho a tamtoho, po navštevovaní, používaní, užívaní, natieraní, jedení atď. dostaviť odľahčujúci pocit šťastia a hrejivá spokojnosť. Na druhej strane tie isté zdroje podávajú denno-denne správy o udalostiach vzbudzujúcich strach a hrôzu, krízach, bolestiach, stále nových, nevyspytatelných chorobách, dokonca epidémiách, ktorým stojí normálny, „nezasvätený“ človek bezmocne zoči-voči. Pred rôznymi novými druhmi chrípky si nie je istá už ani len tá najzastrčenejšia, milá, prispaná dedina. Zdá sa, že všade číha nebezpečenstvo. Čo teda robiť? Skryť sa pod deku, spustiť rolety, zaliezť do ulity, urobiť si z vlastných štyroch stien bunker a z bezpečnostných dôvodov už radšej nevychádzať von? Sedieť pred telkou a len pomocou…
Hojnosť je vždy a všade
Si pripravený? Si pripravený vpustiť do svojho života hojnosť? Si pripravený otvoriť dvere? Žiadne KEĎ a žiadne ALE, žiadne podmienky. Nielen ako test, pre istotu len tak trochu na vyskúšanie. Vpustiť do svojho života hojnosť so všetkým, čo k nej patrí, znamená, že sa najprv postavíš zoči-voči tomu, prečo si ju vyvrel a vylúčil, prečo si odstránil zo svojho života to, čomu si nerozumel. Si pripravený pochopiť, že hojnosť so všetkým čo k nej patrí, znamená vlastne hojnosť (životných) skúseností, bez ich hodnotenia. Žiadne výnimky, žiadne áno – túto hojnosť chcem, lebo je príjemná a nie – táto sa mi nepáči, bolí, tlačí, štípe, zlostí a som z nej smutný. Ty sa môžeš skúsenosti hojnosti otvoriť alebo sa voči nej uzavrieť, ale nemôžeš ju filtrovať, deliť, si ju vyhľadávať. Byť a žiť v hojnosti neznamená len to, že budeš v budúcnosti a starobe zabezpečený či chodiť nakupovať bez toho, aby si sa pozeral na cenu,…
Keď sa stretnú svety pocitov
Emócie verzus empatia, alebo „Prečo si ma nik nevšíma?“ Vcítiť sa do kože iných a vnímať ich citové stavy sa mi po dlhých rokoch môjho empatického pôsobenia zdá byť takmer nezvládnuteľnou úlohou, či dokonca ilúziou. Po tom všetkom čo som zažila a po všetkom čo som kedy cítila a do čoho som sa vcítila sa mi zdá, že na svete sú ľudia, ktorí nesmierne túžia po tom, aby sa niekto do nich vcítil a konečne spoznal čo sa v nich odohráva. Celou bytosťou zúfalo komunikujú otázku: „Prečo nik netuší ako mi je, ako sa mám?“ A vlastne, dobrá otázka. Prečo to nik nevníma? Preto, lebo je tento svet taký krutý a bezcitný? Alebo preto, lebo v skutočnosti to, čo by dotyčný chcel, aby senzibili v jeho prípade vnímali pravdupovediac nejestvuje? Čo ak je vlastný, sebou vnímaný pomyselný emocionálny stav, iba akýmsi pomýleným prianím a predstavou? Predstavou čoho? Vlastných „rádoby“ pocitov, pocitov, ktoré by sa patrilo…
Vieš, kto je práve tvojím učiteľom?
Nespokojný učiteľ prosí o pomoc – chce byť lepším učiteľom. Obracia sa na Boha, Ježiša, anjela, duchovné vedenie, život sám: Pomôž mi stať sa lepším učiteľom. Pomôž mi vyučovať tak, ako je to pre mojich žiakov najvhodnejšie. Pomôž mi nájsť pre každého optimálnu metódu, ktorá mi pomôže čo najlepšie ho podporiť v jeho osobnom raste a vývine. A tak sa stane. Boh, Ježiš, anjel, spirit a život sám vstúpia jedného dňa do jeho triedy v podobe nesmelého zaostávajúceho chlapca. Učiteľovi sa nedarí prebudiť a udržať jeho pozornosť. Aby videl či chlapec chápe, musí k nemu pristúpiť a skloniť sa k nemu. Starostlivo musí voliť každé jedno slovo a venovať celú svoju pozornosť chlapcovi, aby vycítil a pochopil, čo potrebuje, čo mu pomáha. Časom sa komunikácia medzi „učiteľom“ a „žiakom“ uvoľňuje, až sa stáva takmer neviditeľnou. Učiteľ sa už nemusí k chlapcovi skláňať, lebo jeho vedomie a pozornosť sú po celý čas s ním. Popritom ako…
Boj je ako droga
Boj je ako droga, ktorú potrebujeme stále častejšie a vo väčšom množstve, až sa stane normálnou, každodennou súčasťou nášho života. Podobne ako na drogách alebo iných závislosť vytvárajúcich prostriedkoch, vzťahoch a situáciách podvedome vyhľadávame možnosti nadopovať sa. Ak niet práve s čím, proti čomu, či začo bojovať, tak sa objavujú abstinenčné príznaky - nervozita, pocit samoty, prázdnoty, bezduchosti, nič nedáva zmysel, pre nič sa neoplatí žiť.
Tréning vedomia – Ľudský paradox
Recenzia: Tréning vedomia – ľudský paradox od Kristiny Hazler opisuje v živých a rozmanitých príbehoch a rozhovoroch veľké a malé útrapy každodenného života. Tieto rozhovory – ako synonymum výmeny a komunikácie – sa odohrávajú na rôznych úrovniach vedomia a sprevádzajú čitateľov na dobrodružnej a fascinujúcej ceste vlastného prebúdzania a spoznávania sa. Autorka opisuje v strhujúcich a pútavých dialógoch veľmi osobne a názorne možnosti vedomejšieho spoznania samého seba a vlastného života. Úspešná autorka a trénerka vedomia nás berie vo svojich príbehoch na napínavú cestu za porozumením a poznamím vlastného Ja, vedie nás k objavovaniu hlbokých a temných zákutí ľudskej duše. Je to cesta plná napätia, ktorú na vlastnej koži „skúsia“ a „zažijú“ čitatelia knihy. Kristina Hazler zapisovala svoje vlastné skúsenosti a zážitky v zmenenom stave vedomia, v ktorom denné vedomie a bežný ľudský rozum, ako aj ľudské blokády nebránia voľnému chodu myšlienok. Formou denníka premýšľa o rôznych vzrušujúcich skúsenostiach s hladovkou, popisuje sny, želania, túžby a…
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.