Mechanika uzavretého (životného) kruhu nás núti položiť si otázku: V akom kruhu chceme žiť – otvorenom alebo obmedzenom? A ako sa môžeme vymaniť zo začarovaného kruhu? Možno tým, že si uvedomíme, v ktorom kolese sa nachádzame?
Pokiaľ sa držíme pravidiel matrixu, necháva nás zväčša na pokoji a my môžeme donekonečna experimentovať a/alebo sa hrať. Keď však začneme hľadať východisko, do cesty sa nám postavia rôzne možnosti. Alebo hádanky. Podľa toho, čo máme radi, čo oslovuje naše ego a/alebo čo je pre nás výzvou.
Všetci ľudia prechádzajú procesmi spoznávania. Často ide o to, aby človek vôbec pochopil, že potrebuje pomoc a/alebo liečenie. Potom sa vo vnútorne môže rozhodnúť (to, či vedome, alebo nevedome, je v podstate jedno), či chce byť naďalej chorý, alebo zdravý. Ak vykonal také rozhodnutie, tak je automaticky vnášaný do takých okolností a k takému okoliu, ktoré sú potrebné pre jeho liečbu.
Hoci samotná psychosomatická medicína ponúka v porovnaní s klasickou medicínou pokrokovejší pohľad na rozličné chorobné stavy a pripúšťa možnosť pôsobenia psychiky a (duševného) stresu na telesné zdravie človeka, predsa existuje stále viac ľudí, u ktorých ani pomocou bežnej, tzv. alopatickej medicíny a ani pomocou psychosomatickej medicíny neprichádza k zlepšeniu stavu.
Jedno máme všetci spoločné – túžbu po pravej láske a po nás samých. Niekde hlboko v našom vnútri tušíme – vieme, príp. dúfame, že to, čím sa zdáme byť, čo si o sebe predstavujeme, ako sa vnímame alebo za čo nás iní majú, nie je všetko čo sme – alebo nemôže byť všetko. Často si smutne spomíname na bezstarostné, sebazabudnuté okamihy z detstva, momenty, v ktorých medzi nami a svetom neboli žiadne hranice. Momenty, kedy nám pri nohách ležal celý vesmír, a my sme sa napriek tomu necítili byť ohrození. Zvedavosť, fascinácia, okúzlenie, bádateľský duch, neutíchajúce nadšenie, radosť, neviazanosť, otvorenosť, kreativita… kam to všetko zmizlo?
Niekedy náš život prirovnávam k labyrintu. Rozdiel oproti zábavnému parku spočíva hlavne v tom, že nevieme, ako sme sa doň dostali. Nevieme si spomenúť na to, ako sme doň vošli alebo či sme zaplatili vstupné. Často si myslíme, že v živote nemáme žiadny jasný cieľ. Na rozdiel od bludiska (v zábavnom parku) nevieme, kam ideme – zdá sa, že neexistuje žiadny skutočný východ, že náš osobný labyrint nemá konca. Niekedy si dokonca ani nevšimneme, že sa nachádzame v spleti nespočetných ciest a slepých uličiek, narážame proti múru alebo že sa nechávame rozptýliť „atrakciami“, ktoré po ceste stretávame. Zrkadlová sála nás ukazuje v rôzne skreslených pózach, s grimasami ktoré sme nikdy nerobili, až sa sami seba ľakáme. Máme sklon sa stotožňovať s tým, čo práve vidíme, bez toho, aby sme s úsmevom odstúpili a odtrhli sa od naschvál znetvorených obrazov a prevrátenej reality a vrátili sa k pravej podstate.
